Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Čínske jadrové zbrane

Autor vo svojom článku pojednáva o vývoji roly atómových zbraní v Čínskej Ľudovej Republike a zmene v nedávnej dobe k „limitovanej forme jadrového odstrašenia. Tá znamená schopnosť zasadiť protiútok…“

Je pochopiteľné a zrejmé, že k vývoju nukleárnych zbraní vo všetkých jadrových krajinách viedli predovšetkým ich bezpečnostné dôvody. Ničivá sila týchto zbraní zmenila nazeranie na vedenie vojny a tento fakt nemohol ostať nepovšimnutý. Okrem toho, postupne sa atómové zbrane stali artiklom, ktorý referoval o vyspelosti a suverenite štátu. Tento prístup sa nazýva nukleárny symbolizmus. (Sagan 1996/97: 73–76) Nukleárne zbrane preto bývajú obvykle veľmi dôležitou zložkou národných ozbrojených síl.

Čína však do istej miery môže byť považovaná za výnimku spomedzi ostatných štátov jadrovej päťky.1 Táto krajina bola jediným štátom, ktorý nepovažoval jadrové zbrane za veľmi dôležité. Myslela si, že USA zveličujú úlohu svojej novej zbrane a vyhlasovala, že prípadný jadrový útok na čínske územie bude neúčinný kvôli členitému terénu, obrovskej rozlohe a veľkému počtu obyvateľstva. Vodca Mao Tse-tung sa rok po 2.svetovej vojne nechal počuť, že „atómová bomba je len papierovým tigrom používaným americkými reakcionármi na strašenie ľudí.“ (People’s Republic of China Nuclear Weapons Employment Policy and Strategy, on-line)

Je nutné podotknúť, že na rozdiel od Moskvy, ktorá taktiež verejne bagatelizovala rolu jadrových zbraní vo svete, Peking svoje vyhlásenia nevydával s úmyslom utlmiť jadrovú prevahu protivníka. Do veľkej miery boli strategické plány postavené na vlastných reáliách, ktoré ju samé o sebe robili obrovskou a silnou. Vojenská doktrína sa opierala predovšetkým o ohromný ľudský potenciál, teda počítala s masovými pozemnými jednotkami vyzbrojenými konvenčnými zbraňami. Tento postoj vychádzal zo skúseností z vojny s Japonskom, ktoré až do konca 2.svetovej vojny okupovalo veľké územia Číny. Platilo Maove učenie, že vo vojne nie sú rozhodujúce zbrane. Technologicky vyvinutejší a zdatnejší nepriatelia mali byť porazení v dlhotrvajúcej masovej vojne založenej na početnej prevahe.

Zmena nastala až v roku 1951, keď sa Čína stala účastníkom Kórejskej vojny. Vtedy centrálne vedenie vyhlásilo: „Teraz už jasnejšie rozumieme, že iba ak sami máme jadrové zbrane a sme plne pripravení, sú naši nepriatelia schopní načúvať našim spravodlivým a zdôvodneným návrhom.“ (Doctrine Overview, on-line) Komunistický režim Mao Tse-tunga totiž po prvýkrát pocítil ohromný potenciál, ktorý sa skrýva vo vlastnení nukleárnych síl. Pod hrozbou amerických jadrových zbraní sa čínske vojenské myslenie začalo vyvíjať a pripúšťalo zmeny.

V júli 1950, na samom začiatku Kórejskej vojny, americký prezident Truman poslal desať amerických bombardérov B-29 schopných niesť jadrové bomby do Pacifiku a „varoval Čínu, že USA učiní všetky potrebné kroky na zastavenie čínskej intervencie a že sa zvažuje použitie nukleárnych zbraní“. (China’s Nuclear Weapon Development, Modernization and Testing, on-line) O dva roky neskôr, nastávajúci americký prezident Eisenhower potvrdil odhodlanie použiť atómové zbrane proti Číne v prípade, že rozhovory o prímerí v Kórejskej vojne budú aj naďalej stagnovať. Ďalšiu hrozbu pre Peking znamenalo vyhlásenie amerického veliteľa vzdušných síl LeMay-a, ktorý povedal: „V Kórei sa nenachádzajú vhodné strategické vzdušné ciele. Avšak, zhodil by som niekoľko bômb na vhodných miestach ako Čína, Mandžusko a Juhovýchodné Rusko.“ (China’s Nuclear Weapon Development, Modernization and Testing, on-line)

Tieto skutočnosti podnietili zmenu v nazeraní na jadrové zbrane. V roku 1951 bola podpísaná tajná dohoda s Moskvou, ktorá zabezpečovala Číne sovietsku pomoc v oblasti jadrových technológií. (Discussion – Peoples Republic of China, on-line) Tá sa naopak zaviazala poskytnúť ZSSR svoje zásoby uránovej rudy. Podľa niektorých správ a zdrojov bol jadrový výskum a vývoj iniciovaný už v roku 1953. Od samého začiatku však bolo deklarované, že budúce jadrové sily budú slúžiť výlučne ako odstrašujúci element pre potenciálnych nepriateľov. (People’s Republic of China Nuclear Weapons Employment Policy and Strategy, on-line) Neskôr bolo zriadené aj Ministerstvo jadrového priemyslu, ktoré koordinovalo a zastrešovalo čínsky jadrový výskum. ZSSR bol pre Čínu veľkým prínosom, pretože jej podstatne uľahčil a urýchlil prácu vlastnými skúsenosťami v tejto oblasti.2 Koncom päťdesiatych rokov však došlo v sino-sovietskych vzťahoch k vážnym komplikáciám. Sovieti obmedzili svoju „jadrovú pomoc“, aby ju už v roku 1960 úplne zastavili. Vo výskume sa preto ďalej pokračovalo samostatne. Napredovanie však bolo vcelku úspešné a 16. 10. 1964 bol uskutočnený prvý atómový test.

Dôležitým dôvodom, prečo sa Čína rozhodla pre vlastné jadrové zbrane bola aj skutočnosť, že všetky veľké mocnosti mali nukleárne sily. Ako veľká krajina a mocnosť preto považovala za nutné vyzbrojiť svoju armádu týmito silami. To neskôr potvrdil aj Deng Xiaoping, keď povedal, že „ak by Čína nemala atómové a vodíkové bomby a neodpálila by svoje satelity v šesťdesiatych rokoch, nebola by hodná titulu veľkej a vplyvnej krajiny a nepožívala by súčasnej medzinárodnej prestíže.“ (Doctrine Overview, on-line) Nepochybne to však boli práve obavy z prípadného amerického jadrového útoku, ktoré priviedli túto ľudnatú krajinu k vývoju vlastných atómových zbraní.

Vlastníctvo týchto síl sa dalo využiť aj na zvýšenie vplyvu v regióne. Počítalo sa aj s tým, že môže dôjsť k vzájomnej rivalite alebo prípadne aj k stretu so Sovietskym zväzom. V takom prípade by sa bez patričného jadrového arzenálu podobná výzva k sovietskemu režimu zrejme neobišla. (Halperin 1967: 75)

Nukleárna, podobne ako povojnová doktrína bola vyhlasovaná za vskutku obrannú. Od samého začiatku mali nukleárne zbrane slúžiť len na to, aby zaistili bezpečnosť a zabránili „jadrovému vydieraniu“ nukleárnymi krajinami. Taktiež bolo opakovane potvrdené, že Čína za žiadnych okolností nepoužije svoj jadrový arzenál ako prvá. Politika No-First Use sa udomácnila a vedenie krajiny sa jej striktne držalo. Tento postoj mal vyjadrovať, že úloha jadrových síl je čisto odstrašujúcim faktorom, ktorý nikdy nebude použitý ako nástroj na vydieranie ostatných krajín, respektíve na získavanie a presadzovanie vlastných záujmov. Tomu sa tiež prispôsobili jadrové sily, ktoré nemali ambíciu stať sa takými mohutnými ako sovietske či americké. Peking vlastní len málo atómových zbraní, ktorými by mohol ohroziť aj vzdialené krajiny.3 (Table of Global Nuclear Weapons Stockpiles, 1945–2002, on-line)

Najľudnatejšia krajina sveta zaujala postoj, ktorým vyjadrovala záujem obmedzovať počty nukleárnych zbraní, ktoré sa v tej dobe rapídne zvyšovali. Snažila sa presadiť, aby jadrové zbrane boli úplne zlikvidované a zakázané. Tento postoj je predovšetkým vzhľadom na počet obyvateľov pochopiteľný, keďže bez jadrových zbraní by bola čínska armáda opierajúca sa o milióny vojakov vskutku obávanou.

Spomínaná minimálna forma jadrového deterentu je však postupom času do určitej miery sporná. Po vytvorení jadrových síl mali byť tieto určené len na odstrašovanie nepriateľov a byť teda výhradne obrannými kapacitami. Vývoj však ukazuje, že doktrína sa začína pomaly meniť. V júli 2000 totiž vtedajší prezident Jiang Tse-min uviedol päť podmienok ohľadom nukleárnych zbraní. (China’s nuclear doctine, A credible „Minimum Deterrent“, on-line) Okrem iného majú byť nukleárne zbrane vo vysokom stupni pripravenosti. Čína sa taktiež musí zaoberať a vnímať zmeny v globálnej rovnováhe strategických jadrových zbraní a v prípade potreby reagovať v primeranom čase. Tieto stanoviská znamenajú začiatok posunu od minimálnej k limitovanej forme jadrového odstrašovania. Tá znamená schopnosť zasadiť protiútok voči všetkým formám útoku a kontrolovať eskaláciu počas prípadnej jadrovej vojny. Taktiež obsahuje nutnosť namieriť hlavice na mestá nepriateľa a tým teda zvýšiť ich počet. V súčasnosti sa však jedná len o posun v oblasti rétoriky, pretože kvalita a schopnosti čínskych jadrových síl sa zatiaľ nepribližujú požadovaným parametrom.

Čiastočne má na tomto posune podiel aj americký zámer vytvoriť protiraketovú ochranu svojho územia. „Čínske stanoviská načrtli – ale nikdy explicitne nepotvrdili – že nasadenie hocijakého obranného systému Spojenými štátmi by viedlo Peking k expanzii veľkosti jeho nukleárneho arzenálu a k zosilneniu jeho snáh v modernizácii nukleárnych zbraní.“ (China’s nuclear doctine, A credible „Minimum Deterrent“, on-line)

Môžeme teda tvrdiť, že pôvodné dôvody, pre ktoré Čína pristúpila k vývoju a rozmiestneniu atómových zbraní už nie sú jedinými. Na váhe a dôležitosti nabrali aj ostatné vplyvy zabezpečujúce jadrovej veľmoci pozitívne výstupy. Od úvodného striktného presadzovania politiky No-First Use a výlučne obranného charakteru jadrového arzenálu sa pozícia Pekingu vyvíja. V súčasnosti je ešte predčasné súdiť tento posun, no s istotou môžeme povedať, že k nemu dochádza.

Vyvstáva teda otázka, prečo dochádza k posilňovaniu a plánom ďalej posilňovať jadrový arzenál. Je to z dôvodu obnovy a modernizácie zastaralých kapacít? Alebo z pocitu ohrozenia a následného posilňovania vlastnej obrany, ktorej súčasťou sú aj jadrové sily? Tieto otázky majú síce svoje opodstatnenie a sú možnými príčinami, ale dôvodom môže byť aj postupná zmena či odklon krajiny od vskutku obrannej stratégie k útočnej. Pokiaľ by bola táto hypotéza pravdivá, znamenalo by to ďalší posun v úlohe a dôležitosti jadrových zbraní. Tie by už totiž neslúžili len na prípadnú obranu či ako odstrašujúci element, no začali by byť používané aj pri presadzovaní vlastných strategických záujmov.

Literatúra

  • Halperin, M. H.: Contemporary military strategy, Little, Brown and Company. Boston 1967
  • China’s nuclear doctine, A credible „Minimum Deterrent“, on-line text
  • China’s Nuclear Weapon Development, Modernization and Testing, on-line text
  • Discussion – Peoples Republic of China, on-line text
  • Doctrine Overview, on-line text
  • People’s Republic of China Nuclear Weapons Employment Policy and Strategy, on-line text
  • Sagan, S.D.(1996/97): Why do states build nuclear weapons?, International Security, Vol.21, No.3, Winter, pp. 54–85
  • Table of Global Nuclear Weapons Stockpiles, 1945–2002, on-line text

Autor je studentem mezinárodních vztahů na Masarykově univerzitě.

Poznámky pod čarou

  1. Tzv. jadrová päťka pozostáva z USA, Ruska (ZSSR), Francúzska, Veľkej Británie a Číny, teda krajín, ktoré ako prvé vyzbrojili svoje armády jadrovými zbraňami.
  2. 17.10.1957 ZSSR súhlasil s tým, že poskytne Číne svoju skúšobnú verziu atómovej bomby a informácie, ktoré sú potrebné pre jej ďalší vývoj.
  3. Presné počty interkontinen­tálnych balistických rakiet schopných niesť jadrové hlavice (ICBMs) v Číne nie sú úplne presne overiteľné, ale predpokladá sa, že Čína vlastní asi 20 kusov spomínaných striel.
blog comments powered by Disqus
Autor
Marian Klimko
Rubrika
Články
Témata
,
Publikováno
3. 4. 2006