Terorizmus, diskurz a ich vzájomné prepojenie

Ivan Mistrík - 25. Únor 2008, rubrika Články

Témata: 11/9, diskurs terorismu, diskursivní strategie, moc slova, terorismus, válka proti terorismu

Článok je prvou časťou bakalárskej práce „Terorizmus ako politický diskurz“ obhájenej v júni 2006, ktorej cieľom je stručne predstaviť základné pojmy, s ktorými následne pracujem v druhej časti. Tento úvod slúži na vytvorenie teoretického základu, ktorý by bolo možné využiť pri pokuse o analýzu konkrétneho príkladu politického diskurzu terorizmu v druhej časti práce.

Terorizmus je pojem, ktorého existencia sa datuje už do staroveku, a s ktorým sa bežne narába v odborných diskusiách, médiách, politických rečiach, ale aj v populárnej kultúre a každodennom živote. Po udalostiach z 11. septembra 2001 sa dokonca na určitý čas stal jedným z dominantných pojmov verejného aj politického diskurzu. Obsah tohto pojmu sa však v závislosti na mnohých faktoroch mení. Svoj konrétny význam a zmysel nadobúda až po zasadení do konkrétneho diskurzu, za ktorým stoja konkrétne politické, kultúrne, spoločenské a mnohé iné špecifiká jeho autorov. Čo si pod pojmom terorizmus predstavíte vy? A viete prečo?

„Nakoniec myseľ dieťaťa je týmito názormi a a súhrn názorov je mysľou dieťaťa. A nielen jeho mysľou. Je takisto mysľou dospelého človeka – po celý jeho život. Mysľou, ktorá súdi, túži a rozhoduje – vytvorenou z týchto názorov. Ale všetky tieto názory sú našimi názormi.“ Riaditeľ takmer triumfálne kričal. „Názormi štátu.“ (Aldous Huxley: Brave New World)

Ambíciou tohto článku je vnímať to, čo sa pod pojmom terorizmus a vojna proti nemu prezentuje verejnosti, s určitým odstupom a podrobiť túto interpretáciu kritickej analýze. Mojím cieľom je pokúsiť sa priblížiť terorizmus ako politický diskurz, ktorý sa zrodil v určitom historicko-politickom kontexte, aj s jeho charakteristickými rysmi, kľúčovými premenami, spôsobmi šírenia a čiastočne aj dôsledkami. Je to snaha o spochybnenie partikulárnych interpretácií a zobrazení, ktoré boli alebo sú v určitom období a minimálne v rámci tzv. Západného sveta, prezentované a významnou časťou verejnosti aj prijaté ako truizmy. Pokúsim sa predstaviť stručný náčrt dejín teroristického diskurzu od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, avšak najväčší priestor bude venovaný obdobiu po 11. septembri 2001, ktoré možno vnímať ako obdobie jeho najväčšieho rozmachu aj dosahu. Účelom tohto článku nie je hodnotiť konkrétne politické kroky, ktoré je možné chápať ako dôsledok uplatnenia tohto diskurzu, a to ani z medzinárodne-právneho, ani z morálneho hľadiska. Nejde ani o snahu posudzovať prípadné skryté politické a ideologické zámery za teroristickým a protiteroristickým diskurzom, ktoré sú vďačnou témou rôznych konšpiračných teórií. Ústrednou pre tento článok teda zostáva otázka, akým spôsobom bol vybudovaný súčasný, v západnom svete dominantný diskurz terorizmu a k prijatiu akých identít, interpretácií a hodnôt jeho presadenie viedlo.

Vymedzenie základných pojmov

Kľúčovými pojmami tejto práce sú pojmy terorizmus a diskurz. Keďže s týmito pojmami narábam v celom texte, považujem za potrebné venovať určitý priestor podrobnejšiemu rozboru ich významu. Ani pre jeden z týchto pojmov neexistuje definícia, ktorú by bolo možné označiť za jedinú správnu, a preto dúfam, že ich bližšie vymedzenie z hľadiska histórie, významu aj použitia, minimalizuje prípadné nejasnosti.

Definícia terorizmu

O problémoch spojených s univerzálnou definíciou pojmu terorizmus som sa stručne zmienil už v úvode. Galip Isen vo svojej práci zaraďuje terorizmus „medzi najhoršie definované subjekty sociálnych vied.“ (Isen 2003) Etymologický základ tohto pojmu tvorí latinské slovo terrere (postrašiť), ktorého preklad je súčasťou väčšiny moderných definícií terorizmu. Chápanie tohto pojmu sa v dejinách niekoľkokrát pomerne výrazným spôsobom menilo a zdanlivo jediným pretrvávajúcim prvkom je silne negatívny hodnotový náboj, ktorý tento pojem nesie. Aj toto konštatovanie je však problematické, keďže ten istý násilný čin, ktorý je jednou skupinou vnímaný ako teroristický, môže byť inou skupinou chápaný ako hrdinský a plne oprávnený. Skupiny označované za teroristické môžu byť v inom prostredí vnímané ako „hnutia za oslobodenie“, „radikálni aktivisti“, „ozbrojení rebeli“, „mestské guerrilly“ alebo „extrémistickí disidenti“. (Just – Kern – Norris: 2003) Tento fakt len zdôrazňuje prepojenie pojmu terorizmus s politickou a mediálnou mocou, ktoré do istej miery určujú jeho význam. Veľkú váhu tohto slova si pochopiteľne uvedomujú aj politici a média. Jeho používanie je často motivované skôr snahou o očiernenie protivníka a stáva sa nástrojom propagandy. Neopodstatnené verejné obvinenie konkrétneho jednotlivca alebo skupiny z terorizmu môže mať ďalekosiahle dôsledky a viesť k diskreditácii a politickej izolácii. „Pri nedbalom používaní tieto pojmy často strácajú svoj pôvodný význam a stávajú sa súčasťou rétoriky pri urážlivých výmenách názorov medzi politickými protivníkmi.“ (Schmid 2001: 10)

Tieto dôsledky zhŕňa vo svojej práci aj Tomas Kapitan, podľa ktorého:

<long-quote>

(…) označenie terorista automaticky diskredituje akýchkoľvek jednotlivcov, alebo skupiny, s ktorými je spájané; dehumanizuje ich, stavia ich mimo noriem prijateľného spoločenského a politického správania a vykresľuje ich ako ľudí, s ktorými je nemožné debatovať. Vo svojom dôsledku táto rétorika efektívne:

maže akýkoľvek podnet, ktorý by verejnosť mohla mať, na pochopenie uhľa pohľadu týchto jednotlivcov a skupín, a tak naďalej ignoruje históriu za ich pocitom krivdy;
odpútava pozornosť od vlastnej politiky, ktorá mohla k týmto krivdám prispieť;
odmieta akékoľvek výzvy na vyjednávanie;
dláždi cestu pre použitie sily a násilia v jednaní s nimi a dáva vláde »slobodu konať« využitím strachu vlastných občanov a potláča akékoľvek námietky voči spôsobu, akým s nimi jedná.

(Kapitan 2002)

Napriek tomu, že stopy teroru v dejinách ľudstva možno identifikovať prakticky v každom období počnúc starovekom (najznámejším príkladom je zrejme vražda rímskeho cisára Iulia Caesara v roku 44 p.n.l.), jednoznačný politický význam nadobudol tento pojem až koncom 18. storočia, v období francúzskej buržoáznej revolúcie, ktoré sa do dejín zapísalo ako tzv. jakobínsky teror, alebo vláda gilotíny (30. 8. 1793 – 27. 7. 1794). Od tohto obdobia, ktoré je považované za najvýznamnejší míľnik novodobých štúdií terorizmu v jeho modernom ponímaní, sa pojem teror postupne stáva súčasťou slovníka všetkých svetových jazykov. Samotný význam pojmu teror však od dôb francúzskej buržoáznej revolúcie prešiel viacerými významnými modifikáciami. V prvej polovici 19. storočia bol tento pojem spájaný takmer výlučne s obdobím vlády jakobínov, a teda so štátnym terorom, ktorý charakterizovali masové exekúcie vlastných občanov. V druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia bol už však vnímaný skôr ako násilie páchané neštátnym aktérom (najčastejšie členom ľavicových anarchistických a revolučných hnutí) voči štátu a jeho hlavným predstaviteľom. Ku krátkemu opätovnému prepojeniu pojmu teror so štátom došlo za Hitlerovho nacistického režimu v Nemecku, resp. Mussoliniho fašistického režimu v Taliansku. V druhej polovici 20. storočia sa však koncept terorizmu chápe takmer výlučne ako jav neštátneho násilia. (Daanish 2005: 75–76)

Pojmy štát a terorizmus sú dlhodobo prezentované prakticky ako protiklady, pričom inštitúcia štátu predstavuje poriadok, právo a legitimitu, zatiaľ čo terorizmus symbolizuje nelegitímny chaos a násilie. Tento stav pretrváva aj napriek faktu, že „v posledných desaťročiach štáty zabili a mučili oveľa viac ľudí a porušili oveľa viac zákonov vojny ako ich „neštátni“ oponenti.“ (Halliday 2004) Aj v prípadoch použitia násilia zo strany štátu voči občanom, ktoré spĺňalo viaceré kritériá, umožňujúce označiť daný akt za teroristický, boli v oficiálnych komunikačných aktoch namiesto tohto pojmu použité iné prívlastky, ako napríklad „protiteroristický zásah (counterterrorism), vojenská intervencia, preventívny útok, sebaobrana, konflikt nízkej intenzity (low intensity warfare) a iné. Vytvorenie exkluzívneho spojenia terorizmu s neštátnymi aktérmi, motivované snahou o všeobecné prijatie nezlučiteľnosti pojmov štát a terorizmus zo strany verejnosti považujem za jeden zo základných stavebných pilierov novodobého teroristického diskurzu, a zároveň za jeden z jeho najväčších úspechov. Definícia ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov, ako aj tá Spravodajskej služby ministerstva obrany, napríklad apriori vylučuje možnosť označiť akýkoľvek násilný čin štátu za teroristický. Naopak definície, ktoré používajú americké ministerstvo obrany a FBI, túto možnosť pripúšťajú, čo spolu s faktom, že americká vláda nikdy oficiálnu definíciu terorizmu nezverejnila, len dokazuje nejednotnosť panujúcu v tejto otázke aj v najvyšších oficiálnych kruhoch. (Kapitan 2002)

Diskusie ohľadne spolitizovania používania pojmu terorizmus pochopiteľne komplikujú aj prácu výskumníkov a úloha presadiť medzinárodne akceptovanú definíciu je preto motivovaná aj snahou o transformáciu terorizmu z politickej nálepky vyvolávajúcej kontroverzné reakcie, na pojem s ktorým sa dá pracovať v rámci odborných prác. Aj ohľadne tejto ambície sú však viacerí autori značne skeptickí. „Nie je to (terorizmus) neutrálny deskriptívny pojem. Aj odborné definície terorizmu sú subjektívne, pretože musia brať do úvahy bežné použitia tohto pojmu, ktoré obsahujú hodnotové súdy. Z tohto dôvodu sa musíme pýtať kto čo nazýva terorizmom, prečo a kde.“ (Crenshaw 1995: 9) Moderátori a redaktori BBC World Service, rozhlasového a televízneho vysielania BBC pre zahraničie, majú napríklad z dôvodu subjektívnej povahy tohto pojmu zákaz používať slovo terorizmus a to platí aj pre útoky z 11. septembra. (Conlan 2005) Antropológovia Joseba Zulaika a William A. Douglas vo svojej spoločnej knihe (Terror and Taboo: The Follies, Fables and Faces of Terrorism) pracujú s pojmom politické násilie. Terorizmus je podľa nich len spôsob, akým je politické násilie prezentované verejnosti prostredníctvom narativizácie reality zo strany médií. (Zalman 2000)

Ako vo svojej práci upozorňuje Mustafa Daanish, pri hľadaní definície terorizmu je však nutné brať do úvahy aj „vzťah medzi jazykom, politikou a mocou.“ (Daanish 2005: 76) Práve tento vzťah treba považovať za kľúčové kritérium aj pri hodnotení doterajších dostupných pokusov o definíciu. Za každou definíciou totiž stojí práca jednotlivca, alebo celej skupiny, ktorých identita sa často premieta aj do znenia samotnej definície. „Otázka definície terorizmu je nevyhnutne prepojená s otázkami: Kto definuje? Použitím akej autority? A za akým účelom?“ (Ibid: 76) Tento problém nie je čisto intelektuálnym cvičením, keďže definícia predstavuje teoretickú bázu celej problematiky, od ktorej sú odvodené aj konkrétne politické kroky. Podľa Mustafu Daanisha spočíva význam hľadania definície predovšetkým v jej politickom rozmere, keďže „je súčasťou zápasu o uzurpovanie kontroly nad teroristickou terminológiou od politicko-vojenských svetových elít (…)“ (Ibid: 76)

Definícia diskurzu

Ešte predtým ako pristúpim ku konkrétnemu diskurzu, ktorý je ústrednou témou tejto práce, teda k diskurzu terorizmu a jeho následnej analýze, pokúsim sa objasniť samotný pojem diskurz a význam, v akom ho budem v ďalších častiach textu používať.

Chápanie tohto pojmu v rámci tejto práce je úzko prepojené s jedným z jeho hlavných propagátorov, francúzskym filozofom Michelom Foucaultom a s jeho vnímaním vzťahov medzi pojmami moc, vedenie a pravda. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že podľa Foucaulta je diskurz produktom moci, vytvára konkrétnu podobu vedenia a určuje pravdu. Je jazykom spoločenskej a politickej moci, ktorý vytvára špecifický obraz chápania sveta a ktorého ambíciou je stotožnenie tohto obrazu s pojmom pravda v mysliach ľudí. „K realite máme prístup vždy len prostredníctvom jazyka. Pomocou jazyka si vytvárame reprezentácie reality, ktoré nikdy nie sú púhymi odrazmi už existujúcej reality, ale ktoré prispievajú k vytváraniu reality.“ (Jörgensen – Phillips 2002: 8–9) „Diskurz je teda motorom generujúcim perspektívy, vedomosti a realitu.“ (Peker 2006:16) Konkrétna udalosť nadobúda svoj význam až prostredníctvom diskurzu, samotná udalosť nenesie žiadnu morálnu hodnotu ani žiadne významy, je otvorená rôznym interpretáciám rozličných diskurzov, ktoré jej tieto atribúty pripisujú. V rámci diskurzu dochádza k dočasnej fixácii významu a hodnoty konkrétnej udalosti, prostredníctvom jej zasadenia do celkového kontextu a systému hodnôt daného diskurzu.

Idea objektívnej pravdy je teda vo Foucaltovom ponímaní čistou ilúziou, hovoriť možno len o subjektívnych interpretáciách mechanizmov moci, ktoré prostredníctvom diskurzu nadobúdajú tento štatút. Aby zdôraznil závislosť pravdy od moci, vo svojich prácach používa namiesto tohto pojmu výrazy ako „režim pravdy“, „všeobecná politika pravdy“ alebo „politická ekonómia pravdy“. „(…) Pravda nie je mimo moci, nie je zbavená moci: v rozpore s mýtom, ktorého dejiny a funkcie by si zaslúžili ďalšie štúdium, pravda nie je odmenou pre slobodných duchov, dieťaťom dlhodobej samoty alebo privilégiom tých, čo sa dokázali oslobodiť. Pravda je vecou tohto sveta; vytvára sa iba prostredníctvom početných foriem prinútenia. A vyvoláva ozajstné mocenské účinky. Každá spoločnosť má svoj režim pravdy, svoju „všeobecnú politiku“ pravdy, t.j. typ diskurzu, ktorý je prijímaný a funguje ako pravdivý; mechanizmus a inštancie, ktoré umožňujú rozlišovať pravdivé výroky od nepravdivých, prostriedky na potvrdzovanie každého z nich; uznávané techniky a procedúry pre nadobúdanie pravdy; status tých, ktorí sú poverení povedať, čo platí za pravdivé.“ (Marcelli 2005: 119)

Obrovská moc slova a obrazu, zapríčinená dominantným vplyvom médií na vytváranie reality a formovanie verejnej mienky robí z diskurzu jeden z kľúčových prostriedkov mocenských elít. Tieto elity s privilegovaným prístupom ku tvorbe diskurzu, disponujú určitou symbolickou mocou meranou rozsahom ich diskurzívnych a komunikatívnych možností a prostriedkov. (Van Dijk 1993: 255) Moderné pojatie moci má podľa Van Dijka silný kognitívný rozmer. (Ibid: 257) Použitím terminológie Louisa Althussera by sa dalo povedať, že moc sa uplatňuje skôr prostredníctvom tzv. ideologických štátnych aparátov (ideological state apparatuses), medzi ktoré patria napríklad médiá, systém vzdelávania, rodina, politický proces, kultúra, alebo aj cirkev, v porovnaní s tradičnejšími represívnymi štátnymi aparátmi (repressive state apparatuses) ako polícia, armáda alebo súdny systém. (Althusser 1971) Pre uplatnenie tohto poňatia moci je teda obyčajne nevyhnutné „riadenie spôsobu myslenia (mind management), zahŕňajúce vplyv vedomostí, presvedčení, chápaní, plánov, postojov, ideológií, noriem a hodnôt.“ (Ibid: 257)

Spôsob, akým dochádza k podobnému usmerňovaniu myslenia verejnosti zo strany mocenských elít stojacich za konkrétnym diskurzom, sa označuje pojmom „vedenie diskurzu“ (discourse management), pričom pod ním možno chápať: „proces stanovenia verejnej agendy, určujúci obmedzenia a tok správ, monitorujúci ich zdroje, účinky a limitujúci alebo napravujúci ich negatívne dopady. Ďalej tiež zahŕňa selekciu konkrétnych súborov prostriedkov, spôsobov a prenosov diskusie, napomáhajúcich vytvoreniu preferovaných postojov, spôsobov vnímania, myslenia, konania a bytia vo svete.“ (Isen 2003) Tento proces presahuje čisto sémantický a rétorický rozmer diskurzu a umocňuje jeho komunikatívny potenciál. Ku zdeleniu mnohých správ dochádza v rámci diskurzu len implicitne, často skrytým a ťažko spozorovateľným spôsobom. „Lingvistické štruktúry, alebo inými slovami diskurzy, nemôžu byť redukované na fixný, základný systém symbolov, ktoré len odrážajú fyzickú a mentálnu realitu.“ (Peker 2006: 16)

Cieľom diskurzu je snaha prezentovať subjektívny názor ako jedinú pravdu, všeobecne prijímanú širokou verejnosťou a nespochybňovanú. Chomsky a Herman vo svojej práci z roku 1988 Manufacturing Consent – The Political Economy of the Mass Media konštatujú, že „hlavnou úlohou dominantného dikurzu je práve takéto vytvorenie konsenzu, prijatia a legitimity dominancie.“ (Van Dijk 1993: 255) Úspešnosť a dĺžka trvania tohto procesu pochopiteľne závisí od rôznych faktorov ako napríklad prístup danej skupiny k masovokomunikačným prostriedkom, jej schopnosti presvedčiť, spoločenského postavenia jej členov a z neho vyplývajúcej váhy osobnosti a v neposlednom rade aj od charakteru samotného problému. Vo všeobecnosti teda môžeme konštatovať, že schopnosť presadiť dominantný diskurz priamo závisí od spoločenskej moci, ktorou daná skupina disponuje.

Pri snahe o presadenie dominantného diskurzu však nezohráva rolu len samotná produkcia, ale aj jeho recepcia zo strany verejnosti. Diskurz existuje v rámci určitého priestoru aj času. Miesto jeho zrodu je však určené len prostredníctvom vhodnej konštelácie mocenských vzťahov. „Je to priesečník, kde sa stávame svedkom diskrétneho stretnutia vedenia a moci, vedy a politiky, ktoré nadväzujú kontakty, aby v hre vzájomného podmieňovania sa vytvorili režim pravdy. (Marcelli 2005: 38) Zatiaľ čo časová dimenzia mu poskytuje možnosť neustále sa meniť a prispôsobovať danému historickému kontextu, čo znamená vytvárať nové režimy pravdy a rúcať staré, priestorová dimenzia ho obmedzuje na určitú lokalitu, ktorá však nemusí byť definovaná len geograficky, ale napríklad aj prostredníctvom spoločnej kultúrnej skúsenosti, náboženstva, alebo morálnych hodnôt. Všetky tieto špecifické vlastnosti a preferencie cieľovej skupiny musia byť pri tvorbe, ale aj pri pokuse o analýzu diskurzu brané do úvahy. Diskurzívne stratégie sa totiž prispôsobujú týmto špecifikám cieľovej skupiny a významnú rolu tak môže zohrať napríklad osobité chápanie niektorých historických udalostí, ktoré majú pre danú skupinu špeciálny význam, rôzne kultúrne špecifiká a pod.

Teun Van Dijk sa vo svojom článku Discourse analysis as ideology analysis zaoberá aj ideologickým rozmerom diskurzu. Ambíciou diskurzu, či už verejnou alebo skrytou, je v mnohých prípadoch práve presadenie novej, alebo potvrdenie a posilnenie existujúcej ideológie. Ideológie majú podľa Van Dijka sociálny aj kognitívny charakter a to musí byť zohľadnené aj pri skúmaní ich dopadu na spoločnosť. Medzi ich sociálne funkcie patrí napríklad vplyv na „spoločenské interakcie a koordináciu, skupinovú súdržnosť a organizované alebo inštitucionalizované aktivity členov spoločnosti zamerané na dosiahnutie spoločných cieľov.“ (Van Dijk 1995: 32) Do kognitívnej sféry ideologického vplyvu zase spadá „usporiadanie zhlukov spoločenských (skupinových) postojov a monitorovanie ich nadobúdania a zmien, a to ako funkciu skupinových záujmov.“ (Ibid: 32) Z týchto postojov sa rodia zdieľané názory, umožňujúce presadenie konkrétnej interpretácie udalosti, alebo konkrétne pochopenie textu alebo reči. Ideológia je teda v rámci diskurzu väčšinou prítomná v skrytej forme, implicitne vedie verejnosť k vytváraniu tzv. mentálnych modelov, ktoré sú základom chápania reality v súlade s danou ideológiou. Tieto modely sú „mentálnymi zobrazeniami udalostí, činov alebo situácií, v ktorých sú ľudia zaangažovaní, alebo o ktorých čítajú. Súbor týchto modelov predstavuje presvedčenia (vedenie a názory), ktoré ľudia majú o ich každodenných životoch a definuje to, čo obyčajne nazývame životnou skúsenosťou.“ (Ibid: 19) Van Dijk toto skryté vyjadrenie ideológie v rámci diskurzu zhŕňa nasledovne: „Ťažšie postrehnuteľná, nepriama ideologická kontrola a reprodukcia je vykonávaná prostredníctvom všeobecných postojov a špecifických osobných modelov, ktoré tvoria základ produkcie diskurzu a sú výsledkom porozumenia diskurzu. K ideologickej kontrole diskurzu dochádza cez kontrolu mentálnych modelov a to isté platí pre nadobúdanie, zmenu a reprodukciu samotných ideológií.“ (Ibid: 33)

Diskurzívne stratégie

V demokratických politických zriadeniach je schopnosť presadiť konkrétny politický názor priamo závislá od komunikačných schopností jeho obhajcov, z čoho vyplýva úzke prepojenie medzi jazykom a politikou. „Politika je do veľkej miery použitie jazyka“ (Chilton 2004: 14) Podľa niektorých autorov možno dokonca každé použitie jazyka označiť za ideologické. (Butt – Lukin – Matthiesen 2004) Je totiž nutne sprevádzané konkrétnymi voľbami na jeho jednotlivých úrovniach (sémantickej, lexikálnej, syntaktickej, …), ktoré zásadným spôsobom určujú finálny efekt a posolstvo. Jazyk je kľúčovým nástrojom politika v snahe získať pre svoj pohľad na daný politický jav súhlas a podporu zo strany širokej verejnosti. Po dostatočne dlhej dobe cielenej prezentácie určitého pohľadu na politickú realitu, alebo na špecifický problém, môže v konečnom dôsledku dôjsť k jeho celospoločenskej akceptácii. Daný pohľad alebo názor už nie je spájaný s konkrétnym politikom, alebo skupinou politikov, ale stáva sa súčasťou spoločenského vedomia danej spoločnosti. Tento proces pochopiteľne nezahŕňa skutočnú totalitu spoločnosti a nie je nezvratný, ale menšinové skupiny disentu spravidla nedisponujú možnosťami a dosahom na verejnosť ako obhajcovia dominantného diskurzu. V prípade, že sú z hľadiska pretrvania dominantného diskurzu členovia disentu vnímaní ako potenciálne nebezpečenstvo a ohrozenie, môže dôjsť aj k ich cielenej delegitimizácii prostredníctvom diskriminačnej a diskreditačnej kampane. V konečnom dôsledku sa tak nachádzajú v pozícii vyvrheľov, ktorí sú väčšinou spoločnosti vnímaní ako nebezpeční nepriatelia, v lepšom prípade ako pomýlení zúfalci.

V tejto časti textu sa chcem zamerať práve na jednotlivé spôsoby a prostriedky, akými si diskurz (táto práca je zameraná špecificky na analýzu politického diskurzu) buduje, prípadne upevňuje svoju dominantnú pozíciu a takisto akým spôsobom diskredituje alternatívne diskurzy a ich predstaviteľov. Otázkou teda je, aké diskurzívne štruktúry, stratégie alebo iné vlastnosti textu alebo reči, zohrávajú rolu pri tvorbe dominantnej pozície diskurzu a v konečnom dôsledku aj pri produkovaní „režimov pravdy“. Logickým cieľom protagonistov konkrétneho diskurzu je jeho presadenie v konkurencii ostatných diskurzov. Rozličné diskurzy totiž pripisujú jednotlivým udalostiam rozličné významy, v závislosti od svojej ideovej orientácie a cieľov. Existuje široká škála diskurzívnych stratégií, ktorých použitie zvyšuje šancu, že široká verejnosť sa s presadzovaným názorom alebo interpretáciou stotožní a prijme ju za svoju. Politický diskurz môže obsahovať skryté, ako aj zjavné lingvistické prvky, slúžiace na ovplyvnenie verejnej mienky. Na úrovni vetnej skladby (syntax) dochádza napríklad k zdôrazňovaniu určitých informácií prostredníctvom umného usporiadania slovosledu. Čitateľ alebo poslucháč takúto akcentáciu vybratých informácií často ani nepostrehne, aj keď ju podvedome registruje a akceptuje. Výber konkrétnych slov, teda lexikálna stránka jazyka, ktorej modifikácie slúžia rovnako k získaniu verejnej mienky pre svoju vec, sú naopak len ťažko prehliadnuteľné alebo prepočuteľné. (Collet – Najem 2005: 4) Účinok týchto lingvistických operácií pochopiteľne závisí na ich kvalite, ako aj na frekvencii ich opakovaní. Po určitom čase dochádza za ideálnych podmienok, pri vhodne zvolenej komunikačnej stratégii prezentácie svojho názoru alebo interpretácie, zameranej na konkrétnu spoločnosť, k všeobecnej, celospoločenskej akceptácii daného názoru alebo interpretácie. K vytvoreniu tzv. spoločného celospoločenského náhľadu na daný problém (či už ide o vnútropolitickú, alebo globálnu otázku), o ktoré v politickom procese spravidla ide, dochádza vždy vhodným použitím jazyka.

Tanja Collet a Tom Najem vo svojej práci identifikujú jeden zo spôsobov, ktorým dochádza k posilneniu pozície daného názoru na úrovni kolektívneho vedomia spoločnosti, a zároveň k minimalizácii možností disentu v rámci tejto skupiny spochybňovať túto dominantnú pozíciu. Ide o použitie tzv. legitimizujúceho jazyka, teda „jazyka, ktorý bude pozitívne reprezentovať uprednostňovaný svetonázor alebo schvaľovaný prístup k spoločenskému, ekonomickému alebo globálnemu fenoménu ako aj tých, ktorí podporujú tento názor alebo prístup.“ (Ibid: 5) Jeho použitie je vo väčšine prípadov sprevádzané použitím jeho protikladu, tzv. delegitimizujúceho jazyka, ktorý logicky slúži na negatívne vykreslenie alternatívnych názorov a prístupov a aj ich obhajcov. Táto polarizácia komunikácie zo strany politikov je teda postavená na kontrastnej prezentácii dvoch rôznych názorov alebo prístupov, pričom jeden z nich je spravidla vykresľovaný v pozitívnom svetle, zatiaľ čo opačný výlučne v negatívnom. Dôležitou súčasťou diskurzu sa tak stáva využitie týchto protikladných prezentácií, odborne nazývaných binárne konceptualizácie (Ibid: 6) alebo binárne opozície. „Ak takéto „polarizované“ modely zodpovedajú negatívnym postojom alebo ideológiám, môžu byť využité na udržanie existujúcich postojov, alebo na vytvorenie nových negatívnych postojov.“ (Van Dijk 1993: 263) Politickým cieľom takejto stratégie je nepriamo donútiť verejnosť myslieť v týchto morálne antagonistických pojmoch, ktoré legitimizujú dominantný diskurz a uľahčujú jej stotožniť sa s ním, a zároveň odmietnuť negatívne vykreslený opačný názor a jeho predstaviteľov.

K naplneniu tohto cieľa je možné dospieť prostredníctvom využitia rôznych lingvistických prostriedkov na sémantickej, lexikálnej aj syntaktickej úrovni jazyka. Na sémantickej úrovni dochádza k zjavnému nárastu pozitívnych výrokov o tzv. insider skupine a zároveň negatívnych výrokov o tzv. outsider skupine, prípadné negatívne činy spojené s insider skupinou ako aj prípadné pozitíva spojené s jej protikladom zostávajú zamlčané, alebo sú spomenuté len okrajovo. Na úrovni syntaxe je možné modifikáciou vetnej skladby dosiahnuť zdôraznenie určitých aspektov daného komunikatívneho aktu, čo môže nepriamym spôsobom vplývať na posilnenie vytváranej identity insider skupiny. Príkladom je časté používanie zámien my a oni vo všetkých tvaroch, ktoré posilňuje bipolárne vnímanie reality u verejnosti. Ako uvádza v knihe The discursive construction of national identities Ruth Wodak, vysoká frekvencia zámena my v politickom diskurze je „presvedčivým lingvistickým prostriedkom, ktorý napomáha identifikácii a solidarite s „my-skupinou“, ktorý však zároveň implikuje vzďaľovanie od a marginalizáciu „tých druhých“. (Najem – Collet 2005: 7) Základnou lexikálnou stratégiou je vytváranie tzv. protikladných lexikálnych polí, ku ktorému dochádza pomocou cielených lexikálnych výberov, ktoré pripisujú výlučne pozitívne vlastnosti insider skupine a ich negatívne protiklady outsider skupine. K vytvoreniu tejto dichotómie pritom dochádza v závislosti od predmetu diskurzu na morálnej, politickej, náboženskej alebo inej báze.

Z toho vyplýva, že úspešná implementácia politického diskurzu je do značnej miery závislá na schopnosti tohto diskurzu vykonštruovať reálneho nepriateľa, ktorý v zásadných veciach predstavuje pravý opak dominantného diskurzu. V boji o dominantnú pozíciu sa teda diskurzy ocitajú v konkurenčnom a konfliktnom vzťahu a často sa profilujú práve v kontraste voči alternatívnym diskurzom použitím sociálnych antagonizmov. Ernesto Laclau a Chantal Mouffe, známi predovšetkým svojou prácou Hegemony and Socialist Strategy opisujú význam týchto antagonizmov nasledovne: „Vytvorenie antagonistického vzťahu, ktoré vždy zahŕňa vytvorenie „nepriateľa“ alebo „other – iného“, je nevyhnutné pre ustanovenie „objektívnej“ ideológie. Sociálny antagonizmus, v prvom význame, je o tom „inom“, voči ktorému je vedený boj o hegemóniu nad diskurzívnym terénom. Za druhé, po tom, čo je hegemónia úspešne obnovená, sociálny antagonizmus naďalej existuje ako súčasť „iného“; v kontraste ku ktorému sa konštruujú a kontextualizujú skupinové identity.“ (Peker 2006: 28) Práve uplatnením logiky „my“ verzus „oni“ dochádza k posilneniu vnútornej jednoty diskurzu a zároveň k vytvoreniu obrazu „nepriateľa“, voči ktorému sa diskurz definuje, a ktorý v konečnom dôsledku dodáva jeho existencii význam. Akýkoľvek diskurz tak nadobúda význam a relevanciu len v opozícii voči iným diskurzom.

Samotné vyjadrenia obsahujúce pozitívne hodnotenie insider skupiny (Us) v kontraste s negatívnym hodnotením outsider skupiny (Others) sú podľa Van Dijka často podporené nasledujúcimi presvedčovacími ťahmi, s cieľom zvýšiť ich kredibilitu:

<long-quote>

Argumentácie: negatívne ohodnotenie je odvodené z „faktov“.

Rétorické figúry: zveličujúce posilnenia „ich“ negatívnych činov a „našich“ pozitívnych činov; eufemizmy, popieranie, zdržanlivosť ohľadne „našich“ negatívnych činov.

Lexikálny štýl: výber slov, ktoré implikujú negatívne (alebo pozitívne) hodnotenia.

Rozprávanie príbehov (story telling): hovorenie o vyššie zmienených negatívnych udalostiach ako o osobnom zážitku; podávanie vierohodných detailov ohľadné negatívnych čŕt týchto udalostí.

Štrukturálne zdôraznenie „ich“ negatívnych činov napr. v titulkoch, hlavných článkoch, zhrnutiach alebo iných súčastiach textových schém (napr. v novinových reportážach), transakčnosť štruktúr vetnej stavby (napr. spomínanie negatívnych aktérov v prominentných tematických pozíciách).

Citovanie hodnoverných svedkov, zdrojov, alebo expertov, napr. v reportážach.

(Van Dijk 1993: 264)

K vytvoreniu negatívneho obrazu nepriateľa často prispieva aj cielené zovšeobecňovanie určitých skutočností a vlastností, vytváranie zjednodušených stereotypov a uvádzanie určitých skutočností bez udania širšieho kontextu. Takto vytvorená identita „iného“ (Other), je teda založená výlučne na jeho odlišnosti od insider skupiny, pričom jej nositelia sú do istej miery dehumanizovaní. Katrina Lee Koo označuje túto identitu, voči ktorej sa dominantný diskurz vymedzuje, za: „(…) abstrakciu: vzťahuje sa k identite bez hlasu, bez kontextu, bez normálneho ľudského rodokmeňa a bez predstavy čo je pre ňu prospešné. Takýto „iní“ (Others) nie sú známi ako jednotlivci, ale skôr ako zovšeobecnená identita, ako skupiny, masy alebo dokonca tlupy. Čo je dôležitejšie, „iný“ (Other) existuje mimo našej morálnej komunity a z toho dôvodu nie je oprávnený k prístupu do nášho politického priestoru alebo našich politických hodnôt. Navyše, nie sme vedení k vcíteniu sa do jeho skúsenosti s politikou a ani sa od nás neočakáva, že by sme sa striasli, ak je na ňom páchané násilie. V krátkosti, „my“ (we) voči „nim“ (them) nemáme žiadnu povinnosť etickej zodpovednosti. (Lee Koo 2001)

Teroristický diskurz

Po stručnom objasnení pojmov terorizmus a diskurz by som chcel určitý priestor venovať ich vzájomnému prepojeniu, teda diskurzu terorizmu. Určité problémy vyplývajúce z tohto spojenia som naznačil už v predošlých častiach textu, táto časť je venovaná predovšetkým otázke, čím môže byť motivované presadzovanie konkrétnej interpretácie a konkrétneho používania pojmu terorizmus. Nato nadväzuje aj otázka prípadných presahov diskurzu terorizmu do iných diskurzov, a ich dôsledkov. Z časového hľadiska sú tieto otázky vymedzené obdobím, ktoré bezprostredne predchádzalo zrodu novodobého diskurzu terorizmu. Aby bolo možné porovnať teroristický diskurz v rôznych érach z hľadiska globálneho usporiadania mocenských vzťahov, rozhodol som sa pre dekádu 80. rokov, ako špecifické obdobie Studenej vojny a dekádu 90. rokov, ako obdobie nástupu hegemonického postavenia Spojených štátov v geopolitickej, ale aj v ekonomickej sfére. Ako som už v úvode naznačil, napriek tomu, že v niektorých prípadoch zmienim aj alternatívne interpretácie konkurenčných diskurzov, zameriam sa hlavne na dominantný teroristický diskurz v rámci tzv. Západného sveta.

Nejasnosti okolo správnej definície terorizmu umožňujúce manipulatívne a zavádzajúce narábanie s týmto pojmom sú len jednou súčasťou komplexného diskurzu terorizmu. Problematická totiž zostáva aj interpretácia motivácií a aj konkrétnych činov teroristických skupín, a to rovnako zo strany ich páchateľov ako aj zo strany ich potenciálnych a skutočných obetí. Tá je totiž zaťažená snahou legitimizovať prípadne delegitimizovať daný čin jeho zasadením do vyhovujúceho kontextu, ktorý obe strany umelo vytvárajú na základe vlastných ideových konštrukcií. Násilný čin získava prívlastok teroristický až potom, čo je dominantným diskurzom zasadený do príslušného kontextu, to isté platí aj pre páchateľov. Každý diskurz je však len súhrnom príbuzných interpretácií, je produktom určitej spoločnosti a určitej doby, a je teda nevyhnutne subjektívny a za jeho presadzovaním alebo udržiavaním často stoja partikulárne motivácie jednotlivcov a skupín (napr. mocenské ambície, presadzovanie konkrétnej ideológie a pod.). Diskurz nadobúda svoju zdanlivú objektivitu a samozrejmosť až v mysliach ľudí. Kľúčom k nadobudnutiu odstupu, potrebného na vytvorenie si vlastného názoru na problematiku terorizmu, je teda uvedomenie, že za konkrétnym diskurzom stoja konkrétni ľudia. Druhou ambíciou pri pokuse o dekonštrukciu diskurzu by mala byť reflexia nad jeho reálnymi dôsledkami a otázka, komu daný stav vyhovuje, prípadne kto z neho profituje. Dôsledkom podobného kritického prístupu je, že diskurz začína strácať svoju zdanlivú kompaktnosť a je možné identifikovať jeho jednotlivé zložky a stratégie, používané pri jeho presadzovaní alebo udržiavaní.

Teroristický diskurz v 80. rokoch bol determinovaný celkovou situáciou v oblasti medzinárodných vzťahov a predovšetkým opätovným vyhrotením napätia v rámci Studenej vojny po nástupe Ronalda Reagana do úradu amerického prezidenta, po období uvoľňovania napätia zahájeného Nixonovým a Kissingerovým détente. Vnímanie terorizmu v tomto období bolo jednoznačne podriadené logike Studenej vojny. Zo západného pohľadu to znamenalo, že prakticky všetky konflikty boli prezentované ako snaha o destabilizáciu západného modelu fungovania spoločnosti zo strany Sovietmi sponzorovaných medzinárodných teroristických sietí. Ronald D. Crelinstein ako dôsledok tohto prístupu uvádza: „tendenciu zameriavať sa výlučne na medzinárodný a nadnárodný terorizmus a ignorovať domáci terorizmus, alebo ho vykresľovať v nadnárodnom svetle; tendenciu ignorovať pravicový terorizmus a zameriavať sa výlučne na ľavicový; tendenciu zameriavať sa primárne na povstalecký terorizmus a ignorovať štátny terorizmus, špeciálne ten, praktizovaný Západom a Spojenými štátmi sponzorovanými „autoritatívnymi“ režimami; a vedomou slepotou voči akejkoľvek snahe Spojenými štátmi sponzorovanej teroristickej siete o destabilizáciu Východného bloku.“ (Crelinstein 1998: 396–397) Charakteristickým pre toto obdobie bola jednoznačne určená rola nepriateľa a zároveň takmer osudové zobrazenie súboja „dobra“ proti „zlu“, čomu zodpovedala politická rétorika, ale aj spôsob práce žurnalistov.

Tento charakter teroristického diskurzu v 80. rokoch dokumentuje aj niekoľko konkrétnych príkladov násilia voči civilistom, ktoré v oficiálnych vládnych vyhláseniach ale ani v mienkotvorných médiách v Spojených štátoch spravidla neboli označované za teroristické, a to napriek tomu, že tieto činy mali viaceré atribúty, ktoré použitie tohto označenia opodstatňovali. V prípade oficiálnych vládnych vyjadrení tento fakt príliš neprekvapuje, keďže sa dá vysvetliť sledovaním jasných politických cieľov v rámci bipolárneho usporiadania Studenej vojny. Dominantnú pozíciu tohto diskurzu v rámci americkej spoločnosti potvrdzuje predovšetkým mediálna interpretácia týchto udalostí, ktorá sa do veľkej miery zhodovala s politickou a vo väčšine prípadov ju nekriticky preberala. Tomas Kapitan vo svojom článku z roku 2002 niekoľko takýchto príkladov násilia spáchaného neštátnymi aktérmi ako aj štátmi uvádza. Do prvej skupiny zaraďuje napríklad útoky na civilistov zo strany nikaragujských contras, podporovaných americkou vládou v 80. rokoch, alebo masakry v utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla v libanonskom Bejrúte, vykonané tzv. falangistami z libanonskej armády pod dozorom izraelských vojakov, pri ktorých zomreli stovky, až tisícky palestínskych utečencov. Pokiaľ ide o násilnosti páchané štátom, Kapitan uvádza zničenie Grozného v roku 1999 zo strany Ruskej armády, americké námorné bombardovanie libanonských dedín v októbri 1983 aj bombardovanie Tripolisu v apríly 1986 a pozemné aj vzdušné bombardovanie Bejrútu izraelskou armádou v lete 1982. (Kapitan 2002)

Pád železnej opony a rozpad Sovietskeho zväzu znamenali koniec vnímania medzinárodného diania prostredníctvom univerzálne aplikovanej bipolárnej optiky Studenej vojny. Náhla zmena však pred americkú bezpečnostnú aj zahraničnú politiku postavila úlohu redefinovať svoje ciele v súlade s novou medzinárodne-politickou situáciou a tento proces neprebiehal bez problémov. Konflikt v rámci Studenej vojny bol totiž napriek niektorým vyhroteným fázam relatívne ľahko predvídateľný a skutočné riziko jeho otvoreného prepuknutia bolo o poznanie nižšie, ako sa navonok prezentovalo. Zánik Sovietskeho zväzu znamenal aj stratu jasného nepriateľa a zároveň nárast nových bezpečnostných rizík, ktorých zdroje boli oveľa rozmanitejšie. Táto zmena logicky ovplyvnila aj podobu teroristického diskurzu, ktorý bol aspoň čiastočne zbavený silného ideologického rozmeru. „Domáce konflikty boli jednoduchšie vnímané v ich sociálnom, politickom a kultúrnom kontexte; pravicový terorizmus bol viac očividný; bolo jasnejšie, že štátny terorizmus prekračuje ideologické rozdiely a má svoje vlastné a jedinečné určujúce faktory; a predstava teroristických sietí sponzorovaných veľmocami začala byť vnímaná ako zjednodušujúci mýtus, ktorý vhodne zahmlil komplikovanosť fenoménu terorizmu.“ (Crelinstein 1998: 397) Hlavným dôsledkom absencie úhlavného nepriateľa bolo rozšírenie teroristického diskurzu aj o oblasti organizovanej kriminality, pašovania drog alebo problému nelegálnej imigrácie. Toto rozšírenie diskurzu následne viedlo k „zahmlievaniu hraníc medzi vnútornou a vonkajšou bezpečnosťou, policajnými a armádnymi metódami kontroly a verejným a súkromným sektorom.“ (Ibid: 389)

9/11: Zrod nového diskurzu

Málokedy možno v súvislosti so zrodom určitého diskurzu tak jasne identifikovať konkrétny historický bod a konkrétnu udalosť, ktorá bola jeho spúšťačom. Špecifikom novodobého teroristického diskurzu je jeho úzka prepojenosť s konkrétnou udalosťou, a síce s útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagon z 11. septembra 2001. Táto udalosť významným spôsobom zmenila vnímanie otázok bezpečnostnej aj zahraničnej politiky prakticky na celom svete, aj keď jej dopad bol pochopiteľne najsilnejší na občanov Spojených štátov, a to predovšetkým v období najväčšieho šoku bezprostredne po útokoch. Preto som sa rozhodol venovať určitý priestor 11. septembru, ako určitému zlomovému okamihu v mysliach väčšiny Američanov, ktorý zmenil spôsob akým vnímali svoju vlastnú bezpečnosť, ale aj svoju identitu. S istou nadsázkou by sa dalo povedať, že celá americká zahraničná aj bezpečnostná politika po 11. septembri je prezentovaná do istej miery ako reakcia naň. Mojím cieľom v tejto časti teda nie je analyzovať útok ako taký, ale skôr jeho psychologický dopad a obdobie bezprostredne po ňom, v rámci ktorého došlo k vytvoreniu nového diskurzu, ale aj k modifikácii sociálnej identity amerického národa.

Spojené štáty americké nemajú historickú skúsenosť s nepriateľskými útokmi na svojom vlastnom území. Za jedinú výnimku v 20. storočí možno považovať útok na Pearl Harbour. Kontinentálne územie Spojených štátov bolo dokonca posledný krát cieľom vonkajšieho útoku v roku 1812. Z toho prameniaci pocit bezpečnosti sa stal súčasťou americkej identity a zároveň potvrdením dominantného postavenia Spojených štítov v rámci medzinárodnej arény po skončení Studenej vojny. Útoky teda zastihli Spojené štáty, minimálne bežných občanov krajiny, absolútne nepripravených a nekompromisne zničili jeden zo základných pilierov ich národnej identity. Spolu s vežami Svetového obchodného centra sa teda 11. septembra zrútili aj dovtedy absolútne nespochybňované bezpečnostné istoty amerického občana. Šok bol umocnený aj výberom cieľov, ktoré boli napadnuté, pre ich vysokú symbolickú hodnotu a všetko, čo v mysli bežného Američana predstavovali. Americká spoločnosť sa tak ocitla v stave, ktorý Efe Peker vo svojej práci charakterizoval ako: „znamenajúci dezintegráciu diskurzívnych štruktúr, spoločenských významov a osobných postojov; v ktorom sa hegemonická intervencia, ktorá ich reartikuluje, ukazuje ako naliehavá nevyhnutnosť. (Peker 2006: 4) Pod pojmom hegemonická intervencia pritom myslí „eticko-politicky vedenú, morálne-intelektuálnu diskurzívnu artikuláciu v časoch spoločenskej nerozhodnosti, s cieľom dosiahnuť fixovanie zmätených identít (…)“ (Ibid: 5)

Spoločnosť je v tomto kontexte chápaná v duchu postštrukturalizmu, teda ako niečo neustále nanovo vytvárané, v kontraste s tradičnou realistickou víziou pripisujúcou spoločnostiam aj štátom primárne dané a stabilné identity. Spoločenský dopad a rozsah udalostí z 11. septembra otvorili možnosť ovplyvniť spôsob, akým bude táto skúsenosť do identity americkej spoločnosti integrovaná. Toto obdobie chaosu si zároveň vyžadovalo jednoznačné postoje a silného lídra, ktoré väčšina občanov Spojených štátov objavila v osobe Georga W. Busha. Dovtedy pomerne nevýraznému prezidentovi, s ktorým sa ťahala kontroverzná aféra s volebnými výsledkami zo štátu Florida, a ktorého väčšina občanov nielenže nevolila, ale ani neuznávala jeho legitimitu, sa tak naskytla jedinečná príležitosť, ktorú aj patrične využil. Priam fatálny rozmer dodávala celej situácii aj všetkými médiami cirkulujúca fráza o tom, že už nič nebude ako predtým. Šok, neistota a strach vyústili v prvom okamihu k masívnej manifestácii amerického nacionalizmu. „Inštinktívna nacionalistická reakcia, ktorú americký ľud ukázal svetu 11. septembra musela byť teda nejakým spôsobom pretvorená do konsolidovanejších stránok ich sociálnej identity. Pocity museli byť racionalizované do myšlienok, smútok do jednoty, strach do noriem a hnev do činov.“ (Ibid: 9)

Diskurz „vojny proti terorizmu“, ako koniec koncov žiadny iný diskurz, neexistuje ako izolovaná jednotka. V oblasti vnímania a interpretácie teroristického útoku na Spojené štáty je voči alternatívnym diskurzom pochopiteľne v antagonistickom vzťahu a snaží sa ich potlačiť a spochybniť, s cieľom upevniť svoju dominantnú pozíciu. V širšom kontexte je však tento diskurz v neustálej interakcii s inými diskurzami, ktorých je súčasťou, ktoré sám zahŕňa, alebo s ktorými sa dopĺňa. Konkrétnym príkladom je napríklad nová artikulácia americkej identity, ktorá však nadväzuje na tradičnú predstavu o výnimočnosti amerického národa a zdôrazňuje kľúčové vlastnosti jeho špecifickej kultúrnej skúsenosti, ktoré utvárali jeho identitu aj počas predošlých dvoch storočí. Z toho vyplývajú aj pochopiteľné limity tohto diskurzu, ktorý môže byť pochopený a prijatý len v určitom kultúrno-historickom prostredí, teda len v špecifickom kontexte. Podľa Ernesta Laclau a Chantal Mouffe „(…) naše poznanie a rečové akty nadobúdajú význam v rámci určitých vopred daných diskurzov, ktoré časom nadobúdajú rôzne štruktúry.“ (Peker 2006: 17)

Na ďalší rozmer nového teroristického diskurzu upozorňuje vo svojej práci Ulrich Beck, podľa ktorého útokmi z 11. septembra 2001 získali teroristické organizácie štatút reálneho globálneho aktéra a v rámci medzinárodnej arény, kde fungujú v konkurenčnom vzťahu so štátmi. Prirovnáva ich k akýmsi „násilným nevládnym organizáciám“ (violence NGOs). (Beck 2002: 7) Táto zmena vnímania so sebou nesie viaceré potenciálne nebezpečenstvá, ohrozujúce postavenie jednotlivca v rámci liberálne demokratických národných štátov. „Nielenže boli strhnuté nedávne hranice medzi armádou a občianskou spoločnosťou, ale tiež hranice medzi nevinnými a vinnými, medzi podozrivými a nepodozrivými, kde jurisdikcia doteraz robila jasné rozlíšenia.“ (Ibid: 9) Výsledkom týchto zmien vo vnímaní nebezpečenstva zo strany štátu je stav, kde „by mal občan dokázať, že on alebo ona nie je nebezpečný, pretože za týchto podmienok môže byť každý jednotlivec podozrivý ako potenciálny terorista.“ (Ibid: 9) Dopad, ktorý by podobné vyústenie situácie malo na kvalitu demokratického života občanov, ale aj na demokraciu ako takú, je ľahko predvídateľný.

Zoznam použitej literatúry a zdrojov

Althusser, L.: Lenin and Philosophy and other Essays, 1971, on-line verzia.
Beck, U.: The Silence of Words and Political Dynamics in the World Risk Society, Logos, Vol. 1, No. 4, Fall 2002, on-line verzia.
Butt, D. G. – Lukin, A. – Matthiesen, C. M. I. M.: Grammar – the first covert operation of war, Discourse & Society, Vol. 15, No. 2–3, 2004, pp. 267–290.
Clark, R. J. – Rogers, D. P.: Inside World Politics, Macmillan of Canada, Toronto, 1969.
Chilton, P.: Analysing political discourse: Theory and practice, Routledge, London & New York, 2004.
Collet, T., Najem, T.: Word Choices in Post 9/11 and the Identity Construction of the Other, 2005, on-line text.
Conlan, T.: BBC warns staff over ‘terrorism’, The Guardian, 16. 12. 2005, on-line verzia.
Crelinsten, R. D.: The Discourse and Practice of Counter-Terrorism in Liberal Democracies, Australian Journal of Politics and History, Vol. 44, No. 1, 1998, pp. 389 – 413.
Crenshaw, M.: Terrorism in Context, Pennsylvania State University Press, Pennsylvania, 1995.
Daanish, M.: The terrible Geographicalness of Terrorism: Reflections of a Hazards Geographer, Antipode, Vol. 37, No 1, January 2005, pp. 72–92.
Halliday, F.: Terrorism in historical perspective, 2004, on-line text.
Isen, G.: Discourse of Evil: Speaking Terrorism to Silence, 2003, on-line text.
Jörgensen, M. – Phillips, L.: Discourse Analysis as Theory and method, Sage Publications, London, 2002.
Just, M. – Kern, M. – Norris, P.: Framing Terrorism: The News Media, the Government and the Public, Routledge, London 2003.
Kapitan, T.: The Rhetoric of ‘Terrorism’ and Its Consequences, Journal of Political and Military Sociology, Summer 2002, on-line verzia.
Lee Koo, K.: Terror Australis: Security, Australia and the ‘War on Terror’ Discourse, Borderlands e-journal, Vol. 4, No. 1, 2005, on-line verzia
Marcelli, M.: Michel Foucault alebo Stať sa iným, Kalligram, Bratislava 2005.
Peker, E.: George W. Bush’s Discursive Re-Articulation of American Social Identity, dizertačná práca, Linköping, Linköpings Universitet Department of Management and Economics 2006, 62 s.
Schmid, A. P.: Problémy s definovaním terorismu, in: Encyklopedie – Světový terorismus (Od starověku až po útok na USA), Praha, Svojtka&Co 2001, pp. 10–20.
Van Dijk, T. A.: Principles of Critical Discourse Analysis, Discourse & Society, Vol. 4, No. 2, 1993, pp. 249 – 283.
Van Dijk, T. A.: Discourse analysis as ideology analysis, in: Schäffner, C. – Wenden, A. (eds.), Language and Peace, pp. 17–33, Aldershot: Dartmouth Publishing, 1995.
Van Dijk, T. A.: Ideological discourse analysis, New Courant (English Dept, University of Helsinki), Vol. 4, 1995, 135–161.
Zalman, A.: Ruminations on Political Violence, Middle East Report, No. 216, Fall 2000, on-line verzia.

Autor studuje politologii na Masarykově univerzitě.

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

S podporou International Institute of Political Science v Brně