Epistemické komunity a Európska bezpečnostná a obranná politika

Jana Benčová - 2. Červenec 2010, rubrika Články

Témata: EBOP, Epistemické komunity, Evropská unie

Príspevok má za cieľ ukázať, nakoľko je EBOP výsledkom pôsobenia epistemických komunít. Epistemické komunity ponúkli inovatívne myšlienky v oblasti bezpečnosti a obrany, ktoré ďalej šírili a pomohli tak prispieť k spoločne zdieľanej interpretácii problému, čo sa napokon odrazilo v správaní jednotlivých aktérov a ich ochote spolupracovať. V texte sú predstavené epistemické komunity na národnej a európskej úrovni a popísané predovšetkým prvé tri kroky v ich politickom pôsobení – inovácia, difúzia, selekcia. Je možné tvrdiť, že pokiaľ epistemické komunity majú skutočný vplyv na výsledné politické jednanie aj v takej citlivej oblasti akou je bezpečnosť a obrana, nestačí študovať EU len z pohľadu národných záujmov jej jednotlivých členov.

1. Úvod

Text má za cieľ ukázať, nakoľko bola Európska bezpečnostná a obranná politika (EBOP) výsledkom pôsobenia epistemických komunít, ako tieto epistemické komunity (ďalej EpKom) ponúkli inovatívne myšlienky v oblasti bezpečnosti a obrany, ktoré ďalej šírili a pomohli tak prispieť k spoločne zdieľanej interpretácii problému, čo sa napokon odrazilo v správaní jednotlivých aktérov (členských štátov EU) a ich ochote spolupracovať v oblasti bezpečnosti a obrany. Toto zodpovedá štyrom krokom v procese vývoj a pôsobenia EpKom. Ide o inováciu, difúziu, selekciu a perzistenciu (porovnaj Adler, Haas 1992: 375).¹

EpKom je sieť profesionálov s uznávanou odbornosťou a kompetenciou v určitej oblasti. Aj keď EpKom môže pozostávať z profesionálov z rôznych disciplín, majú 1) zdieľané normatívne presvedčenie, na základe ktorého jej členovia postupujú, 2) zdieľané príčinné presvedčenia o možných krokoch a následných výsledkoch, ktoré vyvodzujú zo svojej praxe v danej oblasti, 3) zdieľané interne definované kritériá pre hodnotenie a overovanie poznatkov v danej oblasti, 4) spoločný súbor postupov spojených s danými problémami (Haas 1992: 3).

Uvedená problematika bola zvolená preto, lebo ako tvrdia autori E. Adler a P. Haas, stále zostáva veľký priestor pre skúmanie epistemických spoločenstiev. Nové technológie a komplexná a technická podstata problémov, ktorá sa nepochybne týka aj obrannej a bezpečnostnej spolupráce, totiž podľa nich zvyšuje neistotu politikov a otvára priestor pre odborné pôsobenie EpKom (Adler, Haas 1992: 387).

Ide o pomerne problematickú otázku, pretože vysvetlenie pôsobenia EpKom si vyžaduje reflektivistický prístup, ktorý skúma medzinárodné vzťahy nielen z pohľadu národných záujmov, ale aj prostredníctvom významu ideí.² Idey pritom treba vnímať odlišne od záujmov, nemusia však byť protichodné. Obecne sa tvrdí, že vplyv ideí je najslabší v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky.³ Základnou otázkou je, či za rozhodnutím vytvoriť EBOP stála zmena národných záujmov jednotlivých štátov, alebo došlo k zmene definície národných záujmov pod vplyvom pôsobenia EpKom.⁴ EpKom pôsobia v tejto oblasti jednak na úrovni národnej, kde môžu prispieť k zmene postojov štátnych predstaviteľov a jednak na rovine európskej. Tieto EpKom budú v texte stručne predstavené.

2. Epistemické komunity na národnej úrovni

Zásadný význam pri myšlienke na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku zohrali predovšetkým EpKom vo Francúzsku a Veľkej Británii.⁵ Ku koncu studenej vojny sa ukázali prvé snahy Európanov budovať svoju bezpečnosť na základe Západoeurópskej únie (Haagská platforma, ktorá vznikla v októbri 1987). Platforma mala byť mostom medzi európskou bezpečnosťou a NATO a mala viesť k euro-americkému deleniu zodpovednosti a vplyvu. Francúzsko súhlasilo s platformou, pretože sa hlásilo k európanstvu; Nemecko preto, lebo výborne sedela jeho postoju medzi atlanticismom a europanizmom; a Veľká Británia preto, lebo sa poučili z Reaganovho obdobia o tom, že európska bezpečnosť si vyžaduje viac snahy od Európanov samotných (Howorth 2004: 215). Medzi týmito európskymi elitami teda došlo k základnému konsenzu, ten sa ale vytratil s pádom berlínskeho múru a zmenenou medzinárodnou situáciou 90-tych rokov.

Najaktívnejším hráčom bolo Francúzsko, ktoré sa už od 50-tych rokov snažilo vytvoriť nový európsky bezpečnostný režim, ktorý by bol nezávislý na USA. Nepodarilo sa im o tom ale presvedčiť svojich európskych partnerov. Na konci studenej vojny, keď viacerí analytici ohlasovali pokles významu NATO, sa Francúzsku v tomto smere otvorila nová príležitosť.

Podľa J. Howorta najvýznamnejšími EpKom vo Francúzsku boli: Centrum analýzy a predpovedi, Delegácia strategických záležitostí pri Ministerstve obrany, Inštitút vysokých štúdií národnej obrany, Francúzsky inštitút medzinárodných vzťahov, Nadácia pre štúdium národnej obrany/Nadácia pre strategický výskum, Delegácia pre informovanie o obrane.⁶ Išlo o vysoko odborné inštitúcie, ktoré mali za úlohu okrem iného informovať verejnosť o závažných otázkach obrany a stratégie. Tieto EpKom presadzovali nový európsky bezpečnostný prístup. O základných otázkach ohľadne obrannej a bezpečnostnej politiky dokázali vďaka vzájomnej komunikácii dosiahnuť medzi sebou konsenzus. Čo je však najdôležitejšie, o tomto konsenze dokázali presvedčiť politikov, ktorých podporu si získali. Hlavným úspechom bola podpora prezidenta F. Mitteranda.

Vo VB bola situácia odlišná od Francúzska. Zatiaľ čo F. Mitterand sa snažil o vytvorenie európskej bezpečnostnej politiky, predstava J. Majora bola taká, že NATO zostane najdôležitejšie v európskej bezpečnosti. Britský premiér diskutoval výlučne s USA a NATO, prípadne s atlanticky zameranými európskymi politikmi. Postavenie v NATO bolo dôležitým bodom kampane labouristov celkovo. Na začiatku 90-tych rokov sa tak zdalo, že projekt európskej bezpečnostnej platformy nenájde podporu medzi britskými politikmi.

Francúzsky prístup bol teda europanistický a britský bol atlantistický. Oba štáty si napriek týmto odlišným víziám uvedomovali potrebu spolupracovať medzi sebou na úrovni európskej a prepojiť spoluprácu aj s NATO. V polovici 90-tych rokov sa ale začali ozývať hlasy ako v Paríži, tak v Londýne o tom, že by sa mala opustiť myšlienka o Západoeurópskej únii ako o základe európskej bezpečnostnej a obrannej politiky a malo by sa nájsť riešenie priameho vzťahu medzi EU a NATO. Francúzom pritom išlo o vytvorenie európskej vojenskej kapacity a Britom o zachovanie vzťahu s NATO (Howorth 2004: 219). V tejto fáze bolo nutné nájsť diskurz, ktorý by umožnil zhodu medzi elitami a diskurz, ktorý by presvedčil verejnosť.

Zásadná zmena prišla s novým premiérom T. Blairom. Za jeho zmenou postoja nepochybne stáli geopolitické udalosti, predovšetkým európska neschopnosť reagovať na Kosovo. Zároveň je ale možné zaznamenať aj vplyv skupiny odborníkov, ktorí redefinovali národnú obrannú politiku v Strategic Defence Review v roku 1998. Táto skupina sa vyznačovala vysokou odbornosťou v oblasti strategickej obrany. Podarilo sa jej vytvoriť spoločnú interpretáciu problému a na základe nej i koordinatívny diskurz.

Uvedené príklady skupín odborníkov sa stali súčasťou nových medzinárodných epistemických komunít. Odborníci v Londýne, Paríži a Bonne/Berlíne sa postupne spoznali, hovorili spoločným jazykom (Howort 2004: 221). Postupne vznikali EpKom na európskej úrovni, ktoré budú ďalej bližšie predstavené.

3. Európske epistemické komunity

M.K. Davis Cross charakterizoval tri základné EpKom, ktoré sa na európskej úrovni zaslúžili o vytvorenie a rozvoj EBOP: 1. skupina osobností v oblasti bezpečnostného výskumu, 2. užší okruh diplomatických osobností a 3. skupina osobností z oblasti obrany a vojenstva (Davis Cross 9–29).

Prvá skupina pozostáva zo stratégov, akademických osobností, odborníkov v priemysle a výskumníkov v bezpečnostných otázkach. Odbornosť a profesionalita týchto ľudí je nepochybná. S dlhodobým pôsobením v danej oblasti sa vzájomne šírili poznatky a na základe nich si jednotliví členovia osvojili spoločné postupy. Prvú skupinu preto je možné na základe kritérií vymedzených v úvode textu považovať za EpKom.

Druhá skupina pozostáva z užšieho okruhu diplomatických osobností. Diplomati nie sú vedci, ale majú tiež veľmi hlboké odborné znalosti, zdieľajú spoločné hodnoty, sú zaviazaní rovnakými profesnými pravidlami (Davis Cross 2007: 18). Diplomati reprezentujú štáty, ale ich práca spočíva v tom, že sa typicky dohodnú medzi sebou a následne sa o tomto rozhodnutí snažia presvedčiť politikov. Diplomati sa dohodnú skôr než štátnici a politici, pretože štátnici sú tvrdohlaví a nemajú spoločný jazyk. Stretávajú sa často, majú podobné vzdelanie a prax, spoločenské zázemie, diplomatický protokol a to všetko im umožňuje jednoduchšie dosiahnuť kompromis (Davis Cross 2007: 19).

V tretej skupine pôsobia osobnosti z oblasti vojenstva a obrany. Tieto osoby sú odborníkmi, majú špecifické technické znalosti. Mnoho z týchto odborníkov má za sebou dlhoročné skúsenosti v obrannom priemysle, bezpečnostnom výskume a samotnom plánovaní vojenských stratégií. Často sa stretávajú na konferenciách, seminároch a prostredníctvom think-tankov. Aj keď členovia pochádzajú z rôznych oblastí – výskum, vojenstvo, technológia, akademici – majú súladné odborné vedomosti. Na jednej strane vojenskí činitelia plánovali stratégie, na druhej strane výskumníci a akademici teoretizovali a zovšeobecňovali tieto stratégie. Odborníci na technológie riešili technologické a logistické otázky zbraní a výdajov (Davis Cross 2007: 32). Súčasťou tejto skupiny sú aj vysokí vojenskí činitelia, u ktorých je zvláštnosťou, že je netypické aby verejne predstavovali iné politické názory než ich velitelia alebo ministri obrany. Práve preto nevyužívajú prostriedky médií, aby sa vyjadrili, ale za scénou sú veľmi aktívni v think-tankoch a akademických inštitúciách.⁷

Všetky uvedené skupiny je možné považovať za EpKom. Pre každú z nich platí, že je potrebné, aby si najskôr vyjasnila spoločné normy a formovala spoločné hodnoty predtým než dôjde k ich difúzii a politickej selekcii, ako ďalším štádiám v procese politickej inovácie (Adler, Haas 1992: 375).

3.1. Skupina osobností v oblasti bezpečnostného výskumu

Túto EpKom tvorilo 27 odborníkov v technologickom priemysle – stratégov, akademikov, priemyslových odborníkov a výskumníkov. V počiatočnej fáze svojho fungovania si táto skupina vyjasňovala spoločne zdieľané normy. Výsledkom bol text „Research for a Secure Europe“ vydaný v marci 2004, v ktorom navrhujú nevyhnutné kroky v súvislosti s bezpečnosťou proti terorizmu (porovnaj Report of the Group of Personalities in the field of Security Research 2004). Po tejto fáze, kedy si vyjasnili zdieľané normy, nastala fáza formovania spoločných hodnôt. Základnou spoločnou hodnotou bolo presvedčenie o význame technológie; technológia podľa nich umožní bezpečnosť, resp. bez technológie je bezpečnosť nemožná (porovnaj Davis Cross 2007: 12).

Skupina osobností ukázala schopnosť dohodnúť sa na normách, vytvoriť spoločne zdieľané hodnoty a schopnosť presvedčiť ostatných. Išlo o skupinu veľmi vysoko odbornú. Podstatným ale bolo, že táto skupina dokázala mať vplyv na politické rozhodovanie. Svedčí o tom to, že Európska komisia sa stotožnila so závermi tejto skupiny jednak v texte „Security Research: the Next steps“ (porovnaj Commission of the European Communities 2004), jednak v programe „Seventh Research Framework Programme“ (Davis Gross 2007: 17). Napokon sa zvýšili európske výdaje na technologický výskum, bola vytvorená Európska obranná agentúra (v roku 2004) a nový Obranný fond (v roku 2006), ktoré je tiež možné pripísať zásluhám tejto EpKom.

Skupina osobností sa dokázala zhodnúť na spoločných hodnotách a na základe nich vytvoriť koordinovaný diskurz. Ústredným bodom bol význam technológie na bezpečnosť, o ktorom dokázali presvedčiť európskych lídrov.

3.2. Diplomatická skupina

EpKom diplomatov je tvorená niektorými stálymi zástupcami vo výbore Coreper II. Aj napriek tomu, že Coreper II je medzivládne teleso, v ktorom zástupci reprezentujú jednotlivé štáty, proces vytvárania spoločných hodnôt je tu jednoduchší než medzi politikmi. Diplomati majú totiž spoločné normy, názory, vzdelanie a pod. Uvedomujú si, že je niekedy lepšie vzdať sa časti svojich nárokov, aby sa dosiahla spoločná spolupráca. Pre diplomata je úspechom kompromisné riešenie. Takže sú schopní prekonať do určitej miery tento inter-governmentalizmus (Davis Cross 2007: 21).⁸

Diplomati zamerali svoju rétoriku pri vytváraní EBOP na potrebu väčšieho vplyvu EU na svetovej scéne (Mérand 2006: 146). V roku 2005 predstavil Coreper II text „Strategy on Radicalization and Recruitment“ (ďalej SRR), z ktorého môžeme dovodiť základné zdieľané normy a hodnoty tejto EpKom. Coreper vo svojej stratégii predovšetkým zdôrazňovali hrozbu terorizmu (porovnaj Council of the European Union 2005a: 1–4). Stáli zástupci tu vyjadrili spoločne zdieľaný názor, že bezpečnostná integrácia prospeje všetkým štátom.

Diplomati dokázali ovplyvniť výsledné politické správanie. To je možné ukázať tak, že sa stratégia SRR stala súčasťou širšieho akčného plánu boja proti terorizmu, ktorý EU reviduje každých 6 mesiacov (porovnaj Council of European Union 2004). Tento akčný plán rozlišuje 4 kategórie politík: „Prevent, Protect, Pursue, Respond“. Stratégia SRR bola kompletne podradená pod bod „Prevent“.

3.3. Osobnosti z oblasti obrany a vojenstva

Táto tretia EpKom sa výraznou mierou zaslúžila o prepojenie domácej a zahraničnej bezpečnosti a v presadení dlhodobých bezpečnostných plánov a prvých krokov voči dlhodobej bezpečnostnej integrácii (Davis Cross 2007: 30). Od začiatku 90-tych rokov postupne zdôrazňovali potrebu EBOP a snažili sa ju legitimizovať (Howorth 2003: 175).

EpKom sa skladala z: expertov na bezpečnosť z Európskeho inštitútu pre bezpečnostné štúdiá „EUISS“ v Paríži (v roku 2001 Rada vytvorila EUISS ako nezávislý think-tank, ktorý mal skúmať a rozvíjať SZBP); z členov Európskeho vojenského výboru „EUMC“ a ich permanentných zástupcov (vznikol v roku 2000); a z Európskeho vojenského personálu „EUMS“, ktorý tvorí asi 200 členov civilného a vojenského personálu.⁹ Jadrom tejto EpKom pritom boli práve členovia EUMC, ktorí rovnako ako ministri v Rade ministrov majú svojich stálych zástupcov (Davis Cross 2007: 30–33). V rámci EU je EUMC vhodnou inštitúciou na to, aby vojenskí činitelia poskytli svoju odbornosť pri vytváraní politiky. Politici ich vyhľadávajú práve pre ich vysokú profesionalitu v danej oblasti, čo je základnou charakteristikou a úlohou EpKom (Davis Cross 2007: 31).

U tejto EpKom je možné dobre ukázať proces difúzie: napr. EUISS usporadúva každoročné konferencie, ktorých sa zúčastňujú predstavitelia z oblasti vojenstva, zahraničnej politiky, bezpečnosti a výskumu; semináre s menšou účasťou zamerané na transatlantické vzťahy; okrúhle stoly, apod. EUISS tak od svojho založenia prispieva ku kontaktu osobností, ktoré by sa inak pravdepodobne nestretli a spája tak jednotlivé domáce EpKom.

Vďaka tomuto dosiahla EpKom na európskej úrovni isté spoločné presvedčenie založené na spoločných hodnotách a podpore ďalšej bezpečnostnej spolupráce (Davis Cross 2007: 33). Osobnosti z oblasti obrany a vojenstva smerovali pozornosť na kapacity a otázku interoperability (Mérand 2006: 138–141, 146). Predovšetkým presadzovali vypracovanie dlhodobej bezpečnostnej stratégie EU. EU mala podľa nich mať vlastné vojenské schopnosti a byť sama schopná zapojiť sa do vojenských operácií (porovnaj Davis Cross 2007: 34).

Dokázala týmito svojimi myšlienkami ovplyvniť politické výstupy? V júni 2003 Európska rada v Solúne schválila vytvorenie Európskej obrannej agentúry, s cieľom vytvoriť európsky trh s obranným tovarom (Council of the European Union 2005b: 2). Agentúra začala fungovať v roku 2005 v čele s J. Solanom (vysokým predstaviteľom pre SZBP). Snaha EpKom o vypracovanie dlhodobej bezpečnostnej stratégie EU sa odrazila v dokumente „Long-Term Vision for European Defence Capability and Capacity Needs“, ktorý 3. októbra 2006 prijala Agentúra a následne začala pracovať na dlhodobej stratégii EU (porovnaj EDA 2006a: 4, 20, 24). Na záveroch EpKom, ako sa ukázalo, bola obecná (aj keď nie výslovná) zhoda (EDA 2006b: 1–2). Dokonca aj VB, ktorá je tradične bezpečnostnej spolupráci zdržanlivá, prehlásila, že LTV je hodnotnou prácou a že dlhodobá snaha smerovať budúci vývoj európskych obranných kapacít je potrebná (porovnaj House of Commons 2006; Davis Cross 2007: 36).

4. Kritika

Interpretácia vzniku a rozvoja EBOP v dôsledku pôsobenia EpKom je kritizovaná predovšetkým pozitivistickými teóriami medzinárodných vzťahov. Podľa liberálneho intergovernmentalizmu politickí aktéri presadzujú národné záujmy na medzinárodnej scéne. Medzinárodné organizácie a medzinárodná spolupráca odrážajú tento princíp a slúžia záujmom najvplyvnejších štátov (Métard 2006: 132). Členské štáty sa rozhodli spolupracovať v oblasti obrany a bezpečnosti, pretože mali k tomu predovšetkým pragmatické motívy. Potreba obrannej politiky vyvstala v kontexte celkovej zmenenej geopolitickej situácie v Európe v 90-tych rokoch a konfliktov na hraniciach EU (najmä druhá Kosovská kríza), ktoré mohli ohroziť stabilitu v susedných regiónoch.

Primárny záujem racionalistických teórií je na výstupy (Moravcsik 1998: 24), a skúmanie vplyvu ideí preto síce môže byť zaujímavé, ale nepridáva žiadnu analytickú hodnotu. Základná deliaca línia medzi racionalistickými teóriami a prístupom predstaveným v texte spočíva teda v otázke, či sú výstupy formované čisto národnými záujmami alebo či na ich formovanie môžu mať vplyv aj idey.

Prístup predstavený v tomto texte, ktorý vysvetľuje EBOP v súvislosti s pôsobením EpKom, reaguje na kritiku zo strany pozitivistických teórií. Ambíciou tohto prístupu totiž nie je byť nejakou obecnou teóriou medzinárodných vzťahov, ani vymedziť sa proti pozitivizmu. Ide o metodologicky pluralistický prístup, ktorý sa snaží prepojiť pozitivisticky-empirické a relativisticky-interpretatívne prístupy, ako sú neorealizmus, liberálny inštitucionalizmus, neofunkcionalizmus a kognitívna analýza (Adler, Haas 1992: 368). Je to reflektivistický prístup, ktorý vidí interakciu medzi domácou a medzinárodnou politickou hrou. Nepopiera zameranie na aktérov a ich záujmy pri tradičnej interpretácii EBOP, ale dopĺňa ho o pozornosť na proces vytvárania týchto záujmov. Práve v tomto smere EpKom významne pôsobia, keď sa podieľajú na vytváraní interpretácie problémov, od ktorej závisí následná koordinácia politík jednotlivých štátov.

5. Záver

Spolupráca v oblasti EBOP zostáva tradične interpretovaná predovšetkým v kontexte premeny medzinárodnej situácie po skončení studenej vojny, kedy mali členské štáty záujem hrať významnejšiu úlohu v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej rovine. Predovšetkým nová kríza na Balkáne na konci 90-tych rokov odhalila všetky nedostatky obranných schopností EU (Shabu 2003). Ambíciou tohto textu nebolo takúto interpretáciu vyvrátiť, ale poukázať na to, či a do akej miery prispeli epistemické spoločenstvá k formovaniu EBOP. Predstavené epistemické spoločenstvá predovšetkým svojimi odbornými znalosťami prispeli k pochopeniu technických problémov a dokázali zdôrazniť niektoré otázky (potreba technologickej inovácie, zvyšovanie ekonomických kapacít). Vďaka spoločne zdieľaným hodnotám vytvorili koordinovaný diskurz. Expertným poukázaním na uvedené aspekty a ich význam pre obranu a bezpečnosť ovplyvnili smerovanie EBOP. Ich vplyv sa odrazil na konkrétnych výstupoch a opatreniach v rámci EBOP. Na záver je preto možné tvrdiť, že pokiaľ EpKom majú vplyv na výsledné politické jednanie aj v takej citlivej oblasti akou je bezpečnosť a obrana, znamená to, že skúmanie politík EU z pohľadu národných záujmov jej jednotlivých členov je vhodné rozšíriť o proces utvárania zdieľanej interpretácie problémov a formulácie národných záujmov.

Použité zdroje

Adler, E., Haas, P.M. (1992): Conclusion: epistemic communities, world order, and the creation of a reflective research program. International Organization, Vol. 46, No. 1, pp. 367–390.
Davis Cross, M.K. (2007): European Security Integration: Competing Epistemic Communities. 2007 Annual Meeting of the American Political Science Association Paper. Dostupný zde. Citované 1. 12. 2009.
Haas, P.M. (1992): Introduction: Epistemic Communities and International Policy Coordination. International Organization, Vol. 46, No. 1, p. 1–35.
Howorth, J. (2003): France, Britain and the Euro-Atlantic Crisis. Survival, Vol. 45, No. 4, Winter 2003–04, pp. 173–192.
Howorth, J. (2004): Discourse, Ideas, and Epistemic Communities in European Security and Defence Policy. West European Politics, Vol. 27, No. 2, p. 211–234.
Lewis, J. (2005): The Janus Face of Brussels: Socialization and Everyday Decision Making in the European Union. International Organization, Vol. 59, No. 4, pp. 937–971.
Mearsheimer, J. (1990): Back to the Future: Instability in Europe after the Cold War. International Security, Vol. 15, No. 1, p. 5–56.
Mearsheimer, J. (1995): The False Promise of International Institutions. International Security, Vol. 19, No. 3, p. 5–49.
Mérand, F. (2006): Social Representations in the European Security and Defence Policy. Cooperation and Conflict: Journal of the Nordic International Studies Association. Vol. 41, No. 2, pp. 131–152.
Moravcsik, A. (1998): The Choice for Europe: Social Purpose and State Power from Messina to Maastricht. Ithaca, NY: Cornell University Press.
Shabu, M. (2003): Vývoj bezpečnostní a obranné dimenze Evropské unie v 90. letech. Dostupný zde. Citované 17. 4. 2010.

Primárne zdroje

Commission of the European Communities (2004): Security Research: The next steps. Brussels, 7 September 2004.
Council of the European Union (2004): From Coreper to Council; EU Action Plan on Combating Terrorism. Brussels, 11 June 2004.
Council of the European Union (2005a): The European Union Strategy for Combating Radicalisation and Recruitment to Terrorism. Brussels, 24 November 2005.
Council of the European Union (2005b): Report by the Head of the European Defence Agency to the Council. Brussels, 17 May 2005.
EDA (2006a): An Initial Long-Term Vision for European Defence Capability and Capacity Needs. Brussels, 3 October 2006.
EDA (2006b): Steering Board News Conference Opening Remarks By Head of Agency Javier Solana European Defence Agency. Levi, 3 October 2006.
Report of the Group of Personalities in the field of Security Research (2004): Research for a Secure Europe. Louxembourg.
UK House of Commons. Select Committee on European Scrutiny Fourth Report (2006): European Defence agency, 14 December 2006.

Autorka študuje medzinárodné vzťahy a právo na Masarykovej univerzite.

Poznámky pod čarou

EpKom vymedzuje podstatu daného problému a interpretuje jeho kontext, v dôsledku čoho dochádza k definovaniu národného záujmu (inovácia). Následne o svojich záveroch diskutuje s ostatnými skupinami prostredníctvom vedeckých konferencií a odborných publikácií, čím prispieva k medzinárodnému rozšíreniu svojich myšlienok (difúzia). Ďalším krokom v pôsobení je selekcia, pri ktorej niektoré závery a myšlienky epistemických komunít, ktoré jej členovia odôvodňujú a zdôrazňujú, ovplyvňujú politické rozhodovanie. Nakoniec nové idey, ktoré sa odrazili v praktických politikách a ktoré sa tak už raz inštitucionalizovali, „môžu získať status ortodoxie“, pod čím je možné rozumieť ďalšie pôsobenie EpKom a jej schopnosť naďalej formovať politické výstupy (perzistenica; Adler, Haas 1992: 375–384).
Tento prístup sa ukázal ako vhodnejší, keď sa príliš neosvedčili prístupy, ktoré predpovedali vývoj medzinárodných vzťahov na základe hodnotenia a analýzy národných záujmov v 90-tych rokoch (napr. podľa Mearsheimera mal klesať význam NATO, Aliancia sa nemala rozširovať na východ, a pod.); (porovnaj Mearsheimer 1990, 1995).
Goldstein and Keohane (1993) napr. skúmali dopad a význam ideý v zahraničnej politike, ale zámerne sa vyhli bezpečnostným a obranným otázkam (Howorth 2004: 214).
Narážam predovšetkým na zásadný obrat v politike VB. Ako totiž tvrdia E. Adler a P. Haas, EpKom môžu prispieť k zdieľanej interpretácii problémov a tým aj k politickej koordinácii. Interpretácia má vplyv na definovanie národných záujmov (Adler, Haas 1992: 371–372, 375–378; Haas 1992: 3).
Ďalší najmocnejší aktér – Nemecko, bolo od druhej svetovej vojny bezpečnostnej politike naklonené a existoval tu kooperatívny diskurz o bezpečnostnej politike, ktorý uisťoval európskych partnerov o podpore spoločného projektu. Základnou podmienkou preto bolo zmieriť odlišné vízie Francúzska a VB.
Centre d’Analyse et de Prévision, Délégation aux Affaires Stratégiques, Institut des Hautes Etudes de Défense Nationale (IHEDN), Institut Français des Relations Internationales (IFRI), Fondation pour les Etudes de Défense Nationale/Fondation pour la Recherche Stratégique (FEDN/FRS), Délégation a l’Information et a la Communication de Défense (DICOD); (Howorth 2004: 216).
Napr. americkí vojenskí generáli vytvorili EpKom, keď oponovali Bushovej administratíve a jej zásahu v Iraku. Vychádzali pritom zo svojej odbornosti, zo svojich vojenských skúseností a znalostí (Davis Cross 2007: 31).
Niektorí autori vysvetľujú správanie v inštitúciách EU podľa tzv. logiky vhodnosti (logic of appropriateness), ktorá spadá pod paradigma konštruktivizmu. Za všetky empirické štúdie je možné zmieniť Lewis, J.(2005): The Janus Face of Brussels: Socialization and Everyday Decision Making in the European Union, v ktorom sa autor zaoberá tým, ako sa národní zástupci socializujú a aký dopad to má na fungovanie COREPER-u. Pre socializáciu je rozhodná intenzita vzájomných vzťahov a izolácia od domácej politiky.
EUMS môže byť považovaná za časť širšej vojenskej EpKom. Je výslovne poverená poskytovaním vojenskej expertízy pre EUMC.

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

S podporou International Institute of Political Science v Brně