Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Konflikt v Ituri (Demokratická republika Kongo)

Konflikt v Ituri je jedným z tých, o ktorých sa veľmi nehovorí. Záujem médií upútajú občasné excesy a senzácie ako kanibalizmus, či detskí vojaci ako každodenná realita. Na pozadí však beží hlbší spor o socio-ekonomický a politický priestor v oblasti, spôsobený faktormi, ktoré nazvať iba etnické by bolo zjednodušením. Napriek tomu, hlavná línia konfliktu sa naozaj nesie v duchu dvoch proti sebe stojacich etník, ktoré podporované propagandou vstúpili do špirály násilia.

Korene konfliktu v oblasti Ituri

Konflikt v oblasti Ituri je v médiách pomerne často prezentovaný ako stret etník, a to konkrétne stret medzi etnikami Lendu a Hema, ktoré v ňom hrajú hlavnú rolu. Etnická dimenzia konfliktu je skutočne najzreteľnejšia, v nasledujúcej stati však bude poukázané na to problematickosť tvrdenia, že konflikt je vyústením dlhotrvajúcich sporov medzi etnikami Lendu a Hema, ktoré rezignuje na komplexnejšiu analýzu socio-politických a ekonomických faktorov, pričom tie v tomto kontexte hrajú veľkú rolu (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 1–2).

V regióne Ituri (severovýchod Demokratickej republiky Kongo – DRC) žije 18 etnických skupín, pričom Hema /Gegere a Lendu /Ngiti tvoria 40 % obyvateľstva1. Ostatné početne veľké skupiny sú napríklad Bira, Alur, Lugbra, Nyali, Ndo-Okebo a Lese. V reakcii na nárast etnického napätia v celej oblasti Veľkých jazier a na zdôrazňovanie etnickej príslušnosti vznikla skupina tzv. „non-originaires“, ktorá symbolicky spája ľudí pôvodom z inej oblasti než Ituri.

Obe z etník, ktoré zohrávajú dominantnú úlohu v konflikte sa do oblasti prisťahovali, pričom Lendu historicky skôr než Hema. Lendu boli tradične roľníckeho zamerania, ťažiskom života Hema bolo pastierstvo. Etnicky podmienené napätie medzi týmito dvomi etnikami sa dá vystopovať do obdobia belgickej koloniálnej správy. Kolonizátori preferovali etnikum Hema, ktorí tým pádom získali lepší prístup k vzdelaniu a k práci v lokálnej správe. Ako logický dôsledok mýtu o intelektuálnej nadradenosti Hema vyplynula ich dominancia ako v administratíve, tak i ekonomike (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 6). Vzdelanostné a majetkové rozdiely pretrvali i po získaní nezávislosti v roku 1960 (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“) a to až dodnes. Napriek tomu je dôležité poznamenať niekoľko faktov. Dlhé obdobia žili tieto etniká pomerne bezkonfliktne po boku a výnimočné neboli ani medzietnické manželstvá. Severne žijúci Hema dokonca hovoria jazykom Lendu.

Prichádza rok 1994 a s ním genocída v Rwande, ktorá znamenala psychologický šok v celom regióne Veľkých jazier. Násilie obrovských rozmerov podmienené etnickou príslušnosťou posilnilo väzby v rámci etnických skupín a preberanie ideológie konfliktu Hutu-Tutsi bolo jedným z dôvodov zvýšenia intenzity násilia v DRC (HRW 2001: Background to the Hema-Lendu Conflict in Uganda-Controlled Congo). V roku 1998 začína Druhá konžská vojna2 a situácia medzi Hema a Lendu sa vyostruje na úroveň regionálneho konfliktu. Dôležitým faktom je, že konflikt bol sprevádzaný prílivom zbraní. Dovtedy sa väčšina sporov riešila lukom a šípmi, ľahká dostupnosť strelných zbraní do veľkej miery zvýšila deštruktívnosť konfliktu.

Ako sa napätie medzi etnikami stupňovalo, dostala sa k slovu propaganda na oboch stranách. Základom propagandy bol vlastný výklad spoločnej histórie. Už na začiatku konfliktu sa Hema snažili naznačiť paralelu s Tutsiimi v Rwande a tvrdili, že Lendu spolu s Interahamwe a ugandskými povstalcami plánujú genocídu ako v roku 1994 v Rwande (okrem Interahamwe a ADF (sympatizanti Hutu) teda pripojili k tzv. „negatívnym silám“ aj Lendu). Objavilo sa aj prirovnanie Lendu k teroristom. Lendu paralelne tvrdili, že príslušníci Hema sa spoja s Ugandou a Rwandou a prevedú etnické čistky akonáhle budú mať možnosť.

Vlassenroot a Raeymaekers sa snažia analyzovať konflikt z hľadiska vnútornej dynamiky zahŕňajúc sociálnu marginalizáciu a vytlačenie. Tvrdia, že vypuknutie konfliktu v Ituri je dôsledkom hlboko zakoreneného miestneho sporu o územie, ekonomické možnosti a politickú moc. Kladú dôraz aj na geografický kontext konfliktu, konsekvencie vojny v Kongu a napätie v susedných krajinách. Podľa nich konflikt vychádza z vnútornej logiky systému. Keď sa v roku 1999 rozbehla špirála násilia, dôvod bolo treba hľadať v organizácii lokálneho ekonomického a politického priestoru. Zdrojom napätia medzi komunitami sú podľa nich nevyrovnané možnosti a prístup k pôde, politickej sfére a vzdelaniu. V Ituri sa konflikt dostal mimo tradičného dialógu, kde hrali rolu staršie osoby ako elity oboch skupín, k používaniu násilia, zdôrazňujúc úlohu mladých ľudí a spojenie s regionálnymi aktérmi (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 3–5).

Švédska agentúra pre rozvoj a kooperáciu (SIDA) v dokumente A Strategic Conflict Analysis for the Great Lakes Region nevenuje síce konkrétnu pozornosť konfliktu v Ituri, ale hľadá spoločné menovatele dynamiky v celom regióne. Komplexných tém, ktoré sa prelínajú v podstate všetkými konfliktami v oblasti Veľkých jazier nachádza celý rad. V prvom rade ide o štrukturálne násilie vychádzajúce z frustrácie určitých skupín, ktoré sú v princípe chudobné a marginalizované pokiaľ ide o ich práva. Vysoká úroveň štrukturálneho násilia sa spája s v mnohých ohľadoch slabým procesom budovania štátu a národu, s malou možnosťou účasti na politických procesoch a týmto spôsobom umožňuje posun k priamemu násiliu. Druhým zásadným problémom je konštrukcia identít, smerovanie informácií a otázka legitimity. Práve toto sú oblasti, ktoré umožňujú elitám skrz manipuláciu s históriou, interpretáciou a informovanosťou ovplyvňovať masy. V tomto kontexte zmieňujú význam regionálnej konfliktnej psychológie, ktoré sa vyznačuje preberaním stereotypov z iných konfliktov v oblasti, so zvláštnym dôrazom na konflikt v Rwande. Okrem týchto faktorov, ktoré autori vidia ako najzásadnejšie, nachádzajú ďalšie: rivalitu elít o hegemóniu, nerastné suroviny; nefunkčnú demokraciu a princíp občianstva, nedostatok legitimity vlády a oficiálnych zložiek štátu; zvyšovanie vplyvu „kultúry násilia“ v oblasti (genocídy, beztrestnosť, udeľovanie amnestií a pod.); militarizáciu spoločnosti (obchod so zbraňami, detskí vojaci a pod.); vysokú úroveň demografickej fluidity (najmä v zmysle medzinárodných a vnútroštátnych utečencov); defektnú alebo žiadnu reformu bezpečnostného sektora; otázky spravodlivosti a súdneho systému a podobne. Tieto faktory spolu s multi-etnickou spoločnosťou v Ituri tvoria základ vzniku konfliktu (SIDA 2004: 45–67).

Pôda ako bezprostredný zdroj napätia

Vlassenroot a Huggins sa v štúdii Land, Migration and Conflict In Eastern D.R. Congo zameriavajú na prístup k pôde ako jeden zo zdrojov konfliktu, pričom postupom času sa pôda stala zásobárňou konfliktu. V tejto oblasti Konga je pôda veľmi úrodná a bohatá na nerasty, čo v minulosti viedlo k rozvoju plantážnictva a ťažobného priemyslu. Pôda bola tiež zdrojom nezhôd, ktoré prerástli do konfliktov v rokoch 1972, 1985 a 1996 (Vlassenroot – Huggins 2004: 1–3).

Mobutov režim prehlásil všetku zem štátnym vlastníctvom bez ohľadu na zvykové práva a tradične obývané územia. Umožnilo to presun kontroly nad územím na elity z radov Hema, ktoré mali ľahší prístup k štruktúram režimu a posilnili svoju politickú a ekonomickú dominanciu v regiónoch Irumu a Djugu na úkor Lendu (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 6–7). Veľkú časť napätia má na svedomí zákon o práve využívania pôdy z roku 1973, ktorý umožňuje ľuďom zakúpiť pôdu, ktorú neobývajú. Zákon operuje s tým, že po uplynutí dvoch rokov sa vlastníctvo tejto pôdy nedá právne napadnúť a jej majiteľ je pánom územia. Môže teda napríklad donútiť obyvateľov územie opustiť. Daný zákon obsahuje rôzne ochranné mechanizmy, ale vďaka manipulácii a korupcii bol pomerne bezohľadne využívaný, čo viedlo k vyhnaniu celých rodín z domovov, pričom netušili, že územie bolo zakúpené niekým iným.

Priebeh a charakteristika konfliktu

Súčasný konflikt začal v júni roku 1999, keď sa niekoľko príslušníkov Hema údajne pokúsilo skorumpovať lokálne autority, aby zmenili územné registre v ich prospech vo Walendu Pitsu v Djugu a snažili sa s údajne falošnými dokladmi vyhnať miestnych Lendu, ktorí sa bránili. Pri absencii silnejšej lokálnej autority incident prerástol do otvoreného konfliktu medzi komunitami.

Skutočná príčina násilia z júna 1999 ostáva polemická. Hema a Lendu podávajú rozličné výklady, pričom jadrom ostáva snaha o zabratie pôdy niekoľkými Hema. Otázkou ostáva, či násilie prepuklo spontánne, pričom viacero faktov naznačuje opak, a síce že to bola naplánovaná stratégia (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 9). To znamená, že pôvodný konflikt nebol iba výsledkom militarizácie pri príležitosti zneužitia práva, ale že vychádzal zo širších socio-ekonomických a politických faktorov (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 10). I z uvedených faktov sa dá usudzovať, že konflikt teda nie je spôsobený len etnickým napätím, ale je aj dôsledkom zlyhania legislatívy (zákon o pôde), admi­nistrácie (korumpovanie úradníkov) a súdneho systému.

Od roku 1999 boli do konfliktu vtiahnuté viaceré etnické skupiny a násilie dosiahlo úrovne ako nikdy predtým (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 8), a to aj preto, že oproti predošlým konfliktom sa zlepšilo nielen vybavenie zbraňami, ale aj organizácia a tréning (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

Po začatí Druhej konžskej vojny prešla väčšina území na severe DRC pod okupačnú správu a pod formálnu kontrolu UPDF (Uganda People’s Defense Force) a Ugandou podporovanou frakciou RCD3 (Rassemblement Congolais pour la Démocratie, frakcia Kisangani – RCD-K) pod vedením Ernesta Wamba dia Wamba.

V júni 1999 James Kazini, veliteľ síl UPDF v DRC, v rozpore s vedením RCD-K vytvoril novú „provinciu“ Ituri v oblasti provincie Orientale. Guvernérom menoval príslušníka Hema, čo presvedčilo Lendu, že Uganda a RCD-K podporujú etnikum Hema a prispelo to k eskalácii napätia a násilností. UPDF konfliktu zásadným spôsobom nebránilo a v niekoľkých prípadoch zasiahlo na strane Hema. Napriek tomu UPDF súčasne trénovalo bojovníkov oboch etník, a to aj počas intenzívnejších bojov (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 8). Trénovaní Lendu odmietli vstup do RCD-K a zakladali etnicky vyprofilované milície.

Boje sa zmiernili až keď RCD-K menovala hlavou provinčnej vlády neutrálneho človeka na konci roku 1999. Naproti tomu, boje sa opäť rozšírili v roku 2001, keď UPDF vymenilo guvernéra za príslušníka Hema. V tomto období sa RCD-K vnútorne rozštiepilo na RCD-K (E. Wamba dia Wamba) a RCD-Mouvement de Libération (RCD-ML) Mbusa Nyamwisiho, ktoré malo vo vedení Hema. E. Wamba dia Wamba stratil ugandskú podporu, nasledoval rýchly kolaps jeho vojenskej základne, čo bol aj dôsledok jeho pro-Lendu postoja.

V roku 2002 vzniká UPC (Union des Patriotes Congolais). Zreteľný nárast napätia nastal v júni a v júli 2002 v atmosfére očakávaného násilného stretnutia ozbrojených skupín. Násilie sa sústredilo najmä na okolie Bunie. Začiatkom augusta 2002 UPC s podporou oficiálnej ugandskej armády vytlačili RCD-ML z Bunie. UPC je podporované UPDF a ovláda Buniu od 9. augusta 2002. UPC ustanovilo vládu, ktorú fakticky ovládali Gegere, pričom s jej nástupom naberá na intenzite propaganda voči Lendu a chystajú sa systematické vraždy kľúčových postáv z vodcov Lendu a Ngiti a spretrhanie ekonomických väzieb medzi Lendu a ostatnými komunitami. Konflikt sa radikalizuje a násilie naberá takmer čisto etnický charakter.

Medzitým narastá medzinárodný tlak na Ugandu a Rwandu, aby stiahli svoje jednotky z DRC, pričom dohody v tomto zmysle sú podpísané v roku 2002 (Apuuli 2004: 79). Ku koncu roku 2002 UPC sonduje možnosť spolupráce s Rwandou a v januári 2003 podpísalo dohodu o spolupráci s RCD-Goma (podporované Rwandou). Reakcia Ugandy bola jednoznačná – pomohla organizovať koalíciu milícií proti UPC a UPC stratilo kontrolu nad Buniou. V máji získalo UPC Buniu späť a nasledovne prebehla druhá vlna bunijských masakrov.

Priestor venovaný priebehu konfliktu je stručný a to najmä preto, že skutočnú autoritu sa v oblasti nepodarilo získať ani jednej skupine a o jednotlivé územia súťažili rôzne ozbrojené skupiny, najmä s cieľom ovládnuť prírodné zdroje v oblasti. Majoritné etniká podnecovali menšinové skupiny k vzájomným bojom a prikláňali sa k strane podľa vlastného záujmu. Konflikt je poznamenaný častými zmenami oblastí kontroly a vplyvu.

Je nutné poznamenať, že v oblasti nie je potrebná ochota k vyriešeniu konfliktu a konflikt má tendenciu sa udržovať. Keď v apríli 2003 začala činnosť Pacification Commission for Ituri (PCI, komisia organizovaná pod patronátom MONUC, jej súčasťou mali byť viaceré strany konfliktu), UPC si kládla neprijateľné podmienky. PCI nebola schopná samostatne fungovať a konflikt pokračoval.

Ani medzinárodné spoločenstvo nepodniklo rozhodujúcu akciu, ktorá by ukončila násilie. Misia OSN v DRC (United Nations Organisation Mission in the Democratic Republic of the Congo – MONUC) tlačila na jednotky Ugandy, aby opustili krajinu, nebola však schopná ich nahradiť po ich odchode v apríli 2003. Medzinárodná intervencia od júna do septembra 2003 pod mandátom článku 7 v samotnej Bunii uspela, masakre v ostatných končinách pokračovali a po opustení Bunie panoval strach, že sa vrátia aj do mesta.

Pokiaľ ide o často diskutovanú ekonomickú dimenziu konfliktu, nelegálne čerpanie konžských zdrojov pôvodne neprebiehalo na systematickej báze. Čierny obchod podporuje do veľkej miery aj existencia tradičných pašeráckych kanálov a ciest (Global Witness 2004: Same Old Story. A background study on natural resources in the Democratic Republic of Congo). Ugandskí velitelia nadviazali styky s miestnou obchodnou komunitou (v drvivej väčšine príslušníci Hema) a obe strany profitovali z daného stavu (HRW 2005: The Curse of Gold). Zároveň neexistencia centrálnej autority neobmedzovala existenciu cezhraničných sietí. Nelegálny obchod slúžil ako finančný zdroj pre nových vodcov, ktorý vysielali radikálny odkaz komunitám a prispeli k zhoršeniu konfliktu (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 19–23). Aj takýmto spôsobom sa konflikt udržuje bez riešenia, ekonomika podporuje vojnu a vojna živí ekonomiku.

Celkovo sa politická a vojenská situácia dlhšiu dobu výrazne nezlepšovala. Od januára 2004 boli do Ituri poslané dve vysoko postavené delegácie prechodnej vlády DRC, aby získali administratívnu kontrolu. 14. mája 2004 menoval prezident Joseph Kabila Barutiho Amisiho guvernérom provincie Orientale a v tom týždni dvadsať vodcov ozbrojených skupín v rámci stretnutia Komisie pre koordináciu ozbrojených skupín v Ituri (CCGA)4 podpísalo dohodu o odzbrojení a účasti na tranzičnom procese krajiny. Následne J. Kabila menoval guvernéra a zástupcu guvernéra pre oblasť Ituri (Boshoff – Vircoulon 2004: 65).

Civilná forma dočasnej správy zvolená PCI v roku 2003 – Ituri Interim Administration (IIA) – spočiatku neuspela v získaní kontroly mimo Bunie. Spôsobené to bolo najmä nedôverou časti spoločnosti, neochotou väčšiny ozbrojených skupín akceptovať IIA, absenciou polície alebo armády, obmedzenou logistickou a technickou kapacitou IIA. Situácia sa pomaly skonsolidovala a v júli 2004 IIA nahradila formálna správa – Ituri District Administration (MONUC: Chronology of events). S pomocou MONUC boli zmodernizované väznice, súdny dvor a veliteľstvo polície. MONUC trénoval policajných úradníkov v Bunii a poskytol poradcov pre podporu lokálnej polície, ktorá je však dodnes limitovaná nedostatkom základného vybavenia.

Rok 2006 sa ukázal byť zásadný pre možnosť ukončenia konfliktu. V apríli FNI uniesla sedem nepálskych peacekeeperov, čo vyústilo v dohodu o ich prepustení v máji. Na základe tejto dohody boli v októbri menovaní plukovníkmi oficiálnej armády velitelia FNI (Peter Karim) a MRC (Martin Ngudjolo). V roku 2006 vstúpila v platnosť nová Ústava a volebný zákon. V prezidentských voľbách v októbri 2006 zvíťazil J. Kabila. V novembri 2006, po prvých slobodných voľbách v DRC v posledných desaťročiach, FNI, MRC a FRPI ako posledné významné ozbrojené skupiny podpísali dohody o odzbrojení a mierovom procese s vládou, pričom dosiahli plnú amnestiu pre všetkých bojovníkov (Armed Conflict Database: DRC). Vodcovia ozbrojených skupín a militantných organizácií politických strán sa teda postupne vzdávajú a odzbrojujú a v tzv. procese brassage sa začleňujú do oficiálnej armády. Takýmto spôsobom okrem iného v oficiálnej armáde ostávajú ľudia zodpovední za zásadné zločiny (Amnesty International 2007: DRC: Stability threatened as country fails to reform army). Dohoda z novembra 2006 v podstate ohraničila konflikt ako taký. Napriek tomu je potrebné situáciu pozorne sledovať bez prehnaného optimizmu, podobné dohody totiž často stroskotali na ochote k ich realizácii.

Strany konfliktu

Spoločnými znakmi ozbrojených skupín v Ituri sú mladí bojovníci, detskí vojaci (polovica členov milícií má menej ako 18 rokov, pričom najmladší majú okolo sedem – HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“) a ľahká výzbroj. Niektoré skupiny sú založené na etnickom základe, neplatí to ale pre všetky.

Union des Patriotes Congolais (Únia konžských vlastencov) – UPC

Túto skupinu tvoria prevažne severní príslušníci Hema – Gegere. V roku 2002 s pomocou Ugandy prevzala kontrolu nad Buniou, neskôr sa zamerala na podporu od RCD-Goma. V decembri 2003 sa rozdelili na skupinu Thomasa Lubangu (vodca UPC, od marca 2006 na základe medzinárodného zatykača za vojnové zločiny pred Medzinárodným trestným súdom) a Floriberta Kisemba (vodca ozbrojených síl UPC), pričom väčšina milície ostala verná Lubangovi. Na jeho miesto nastúpil Bosco Taganda. Jej odhadovaná sila v roku 2004 bola 3000 bojovníkov (údaje o počte bojovníkov všetkých uvedených skupín sú hrubé odhady, Boshoff – Vircoulon 2004: 67).

Parti pour l’unité et la sauvegarde de l’intégrité du Congo (Strana jednoty a zabezpečenia integrity Konga) – PUSIC

Vytvoril ho bývalý vysoko postavený člen UPC Kahwa Mandro vo februári 2003 z príslušníkov prevažne južných Hema, nespokojných s pôvodným UPC. Táto skupina udržuje kontakty s Ugandou a má jej podporu ako člen koalície FIPI. PUSIC kontroloval časti Irumu, Djugu a Chomiu, hlavný konžský prístav na pobreží Albertovho jazera. Odhadovaná sila v roku 2004 bola 2000 bojovníkov.

Front des Nationalistes et Intégrationnistes (Front národnej integrácie) – FNI

Túto skupinu tvoria intelektuáli a vodcovia severných a južných Lendu, ktoré sa v roku 2003 spojili a v roku 2004 opätovne rozdelili, napriek tomu zostávajú jednotné na etnických základoch. Spája ich opozícia voči UPC. Vodcom bol Floribert Njabu Ngabu, následne Peter Karim. FNI je politická strana, pričom milície tvoria jej ozbrojenú zložku – FRPI (Force de Résistance Patriotique d’Ituri, v poslednej dobe uvádzaná ako samostatná skupina vedená mužom s menom Cobra Matata). Ako súčasť koalície FIPI je podporovaná Ugandou. Podporuje ju aj RCD-ML a týmto spôsobom aj vláda DRC. Odhadovaná sila v roku 2004 27 tisíc bojovníkov. V apríli 2007 sa Peter Karim vzdal vláde DRC spolu s vedením FNI (AllAfrica.com 2007: Congo-Kinshasa: FNI Militia Leader Peter Karim Surrenders to Government).

Forces Populaires pour la Démocratie au Congo (Národný zbor pre demokraciu v Kongu) – FPDC

Politická strana Alurov a Lugbarov vytvorená ku koncu roku 2002, údajne vedená Thomasom Unen Chenom. Jej milície mali chrániť Alurov, keď na nich začala útočiť FNI, nikdy však nezmobilizovala dostatočnú silu (odhad síl v roku 2004 bol 300 príslušníkov). Podporovaná Ugandou ako súčasť koalície FIPI, je však často považovaná za falošnú skupinu vytvorenú Kampalou.

Force Armée Populaire du Congo (Národné ozbrojené sily Konga) – FAPC

FAPC je etnicky zmiešaná skupina pod vedením Jerôme Kakawavu Bakonde, založená v marci 2003. Často menila strany, avšak v princípe operovala na území Aru. Odhadovaná sila v roku 2004 bola 6000 bojovníkov.

Rassemblement Congolais pour la Démocratie (Konžské zhromaždenie pre demokraciu) – RCD a jeho frakcie

Od RCD sa v roku 1999 oddelilo krídlo RCD-ML a to prenieslo svoju základňu do Bunie. E. Wamba dia Wamba, prvý predseda RCD-ML (tiež RCD-Kinsangani) sa spoliehal na podporu Lendu. Jeho nástupca Mbusa Nyamwisi preferoval Hema, ale keď sa dostal k moci, preorientoval sa na podporu Lendu. Militantným krídlom tejto skupiny bolo Armée Populaire du Congo (Národná armáda Konga – APC). Po tom ako RCD-ML podpísalo Dohodu zo Sun City v apríli 2002 sa APC integrovalo do oficiálnej konžskej armády (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

Druhým krídlom RCD je RCD – National (RCD-N) pod vedením Rogera Lumbalu. Podporuje MLC voči RCD-ML a nakoľko nemá silné ozbrojené zložky spolieha sa na armádu MLC.

Mouvement pour la Libération du Congo (Hnutie pre oslobodenie Konga) – MLC

Vodcom bol Jean-Pierre Bemba. Od začiatku vojny v Kongu je podporované Ugandou. Vystupuje proti RCD-ML a príležitostne podporuje UPC.

Front pour l’Intégration et la Paix en Ituri (Front pre zjednotenie a mier v Ituri) – FIPI

FIPI je platforma troch strán – PUSIC, FNI a FPDC – vytvorená v decembri 2002 s podporou Ugandy. Tieto strany spája odpor smerom k UPC. Spolupracovali na vytlačení UPC z Bunie v roku 2003, následne sa koalícia začala vnútorne rozpadať.

Forces Armées de la République Démocratique du Congo (Ozbrojené sily DRC) – FARDC

FARDC je oficiálnou armádou DRC, založenou resp. reformovanou z APC v roku 2004. Jej hlavnou úlohou je najmä realizácia programu DDR. Jej výsledná sila má byť 130 tisíc členov (Boshoff 2004: Establishing a New Army for the DRC: Update on the FARDC). V súčasnosti sa stala najdôležitejšou silou v oblasti, jej činnosť je však spájaná s problémami, ktoré budú zmienené v stati zaoberajúcej sa otázkami ľudských práv.

Mouvement des Révolutionnaires Congolais (Konžské revolučné hnutie) – MRC

Ozbrojená skupina vytvorené v Ugande v júni 2005, nie je vyhranená na etnickom základe, jej členmi sú bojovníci z iných skupín, ktoré v tom čase postupne zanikali. Zameraná najmä na odboj voči FARDC. Vodcom Martin Ngudjolo.

Vplyv Ugandy na situáciu v Ituri

Už z predchádzajúcej charakteristiky hlavných strán zapojených v konflikte v Ituri je zrejmé, že Uganda sa v oblasti angažuje do značnej miery. Uganda sa vždy snažila prezentovať ako „peacemaker“, avšak pravdou je, že viac než k upokojeniu situácie prispela k jej eskalácii (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 8). Uganda sporadicky tvrdila, že zotrvaním v oblasti ju poverila OSN, čo sa ale oficiálne nikdy nestalo.

Uganda podporovala pretrvávanie konfliktu tréningom bojovníkov na oboch stranách, vyzbrojovaním, vojenskou a politickou podporou niektorých milícií či zásahmi do miestnej administratívy. Ugandské jednotky v princípe nedokázali ochrániť civilistov pred masakrami.

Uganda sa dokázala na konflikte ekonomicky obohatiť, keď vytvorila sieť ekonomických vzťahov založených na nelegálnej ťažbe a pašovaní nerastných surovín medzi elitami v Ituri a veliteľmi ugandských jednotiek. Ugandská vláda ustanovila tzv. Porterovu komisiu 23. mája 2001, aby preskúmala zapojenie Ugandy do nelegálnej ťažby v Kongu (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“). Komisia poprela priame zapojenie štátu, ale potvrdila zapojenie vysokých vojenských dôstojníkov ako napríklad Jamesa Kaziniho.

Následne po silnom medzinárodnom nátlaku podpísala v septembri 2002 vláda DRC bilaterálnu zmluvu s Ugandou o stiahnutí ich vojsk. Ugandské jednotky opätovne premeškávali deadline stiahnutia sa z oblasti, ale po značnom medzinárodnom tlaku začala Uganda konečné sťahovanie jednotiek v máji 2003.

Rola vlády DRC

Úloha oficiálnej vlády Konga bola až do apríla 2002 málo významná, od dohody zo Sun City potom výraznejšia. Jej prioritou je kontrola prírodných zdrojov, inak vystupuje bez koherentnej stratégie. Vláda spolupracuje najmä s RCD-ML a tak nepriamo so skupinami Lendu a Ngiti, čo ju zdiskreditovalo v očiach Hema a podkopalo to možnosť vlády pôsobiť neutrálne. Od roku 2006 narastá jej autorita spolu s nárastom vplyvu oficiálnej armády.

Zapojenie RCD-Goma a Rwandy

UPC záviselo na spolupráci s Ugandou, ale začalo simultánne prehlbovať vzťahy s RCD-Goma podporovaným Rwandou a s Rwandou samotnou. Ku koncu roku 2002 UPC prenieslo svoj záujem na RCD-Goma, čo sa potvrdilo 6. januára 2003 podpisom dohody s RCD-Goma o politickej a vojenskej podpore UPC (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

Zapojene Rwandy skomplikovalo stávajúcu situáciu, nikdy však nebolo tak priame ako zapojenie Ugandy. Je treba poznamenať, že v danom období neboli Uganda a Rwanda priateľsky naladené a podporou skupín v Ituri sledovali aj možnosť zásahu ak druhá strana začne prevádzať podozrivé operácie na východe DRC. Rwanda taktiež chcela ekonomicky profitovať zo svojho zapojenia v Ituri. UPC ale po strate kontroly v Bunii nebolo schopné prepravovať požadované nerasty, najmä zlato.

Podobne ako s Ugandou, aj s Rwandou podpísala vláda DRC v júli 2002 dohodu o stiahnutí vojsk, pričom toto prebehlo bez väčších komplikácií (Woudenberg 2004: 11). Podobne ako v prípade Ugandy ale stiahnutie oficiálnych jednotiek neznamená ukončenie zasahovania do dynamiky vývoja v oblasti.

Etnicky motivované masakre a porušenia ľudských práv

Násilné strety medzi etnikami prebiehali už od začiatku konfliktu. Postupne však naberali na intenzite a dospeli až k „aktom genocídy“5.

UPC sa po obsadení Bunie v lete 2002 snažilo presadiť autonómiu Ituri, pričom operovalo s termínmi originairesnon-originaires, ktorí tam vraj nepatria. UPC začalo nazývať všetkých, čo neboli na jej strane nepriateľmi a zaviedlo agresívnu politiku aj voči skupinám, predtým vnímaným ako neutrálne (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

28. augusta zaútočili milície Gegere v Mabange na non-originaires. Po skonsolidovaní kontroly nad Buniou sa UPC pohlo na juh. 31. augusta zaútočili UPC a príslušníci Bira na Songolo, mesto obývané najmä Ngiti asi desať míľ od Nyakunde. Počas deväťhodinového útoku zabili asi 140 ľudí. Útok bol vedený z troch strán, aby obete nemohli uniknúť. Zabíjali najmä ľahkými palnými zbraňami, ale aj mačetami a oštepmi. Komunita Ngiti informovala MONUC, ten posunul informácie veleniu, avšak tie zostali bez odozvy. Bojovníci Ngiti preto začali plánovať spätný útok na Hema, ktorý začal 2. septembra 2002 v Nyakunde (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

Masakre spôsobené bojovníkmi Lendu a Ngiti na civilistoch vyvrcholili v druhej polovici roku 2002. Cieľom boli civilní príslušníci Hema, Gegere a niekedy Bira. Pôsobili napríklad v mestách Komanda, Nizi, Blukwa, Logo a Nyakunde, pričom posledné spomenuté vynikalo brutalitou pri útoku na nemocnicu, kde bolo zmasakrovaných takmer tisíc príslušníkov Hema a Wabira (Vlassenroot – Raeymaekers 2003: 13). Všeobecne sa dá povedať, že minimálne radoví bojovníci verili, že ich akty sú oprávnenou odpoveďou na zločiny spáchané milíciami nepriateľského etnika. Milície Lendu a Ngiti podporovali RCD-ML a cez neho aj DRC, pričom akcie niekedy prevádzali spoločne s APC. Násilie páchané Lendu a Ngiti je porovnateľné s násilím páchaným Hema a Gegere.

V októbri a následne úspešnejšie v novembri 2002 zaútočilo UPC s podporou časti MLC, niektorými ugandskými a rwandskými bojovníkmi a s použitím ťažších zbraní na ťažobné mesto Mongbwalu, dedinu Pluto a Saio, kde previedli systematické čistky v radoch civilistov. Odhadované obete sú najmenej 200 ľudí (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

V roku 2003 prebehli opätovné masakre v Bunii, a tieto upútali aj pozornosť médií a širšej medzinárodnej komunity, čo vyústilo v zapojenie medzinárodných jednotiek s mandátom článku 7. V ostatných oblastiach Ituri však masakre pokračovali bez záujmu médií. Ozbrojené skupiny flagrantne porušovali medzinárodné ľudsko-právne normy, páchali vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti. Popravy a mučenie boli nedielnou súčasťou útokov.

Závažné činy sa diali v nespočetne prípadov, ktoré nie sú dostatočne zdokumentované a páchateľmi boli aj iné, ako len spomínané skupiny (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).

Za osobitý problém sa dá považovať blokovanie humanitárnej pomoci a zameriavanie útokov na humanitárnych pracovníkov. Ozbrojené zložky v Ituri začali zastrašovať humanitárnych pracovníkov a blokovať doručenie humanitárnej pomoci „rivalom“ na konci 1999, pričom postupom času mali tieto akty stúpajúcu tendenciu. Robili to všetky skupiny, najmarkantnejšie zrejme UPC. Humanitárni pracovníci čelili zastrašovaniu, zatýkaniu, vyhosťovaniu zo zeme. Najvážnejší útok na humanitárnych pracovníkov v Ituri bola vražda 6 príslušníkov ICRC (Červený kříž) 26. apríla 2001. Vyšetrovanie tejto udalosti stroskotalo (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“). Humanitárne agentúry to donútilo redukovať aktivity v oblasti, napriek tomu, že tieto boli zúfalo potrebné.

Ďalším ľudsko-právnym problémom je neľudské správanie, sexuálne násilie, kanibalizmus a účasť detských vojakov. Tieto zložky boli prítomné u väčšiny ozbrojených síl v Ituri, pričom sexuálne násilie prevádzali všetky a rovnako sú v radoch všetkých skupín prítomní detskí vojaci. Zároveň bola týmto porušeniam ľudských práv venovaná aj najväčšia mediálna pozornosť.

Napriek tomu ľudia zodpovední za páchanie „aktov genocídy“ a hrubé porušovanie ľudských práv ostávajú vo významných funkciách na oboch stranách konfliktu. Osoby zodpovedajúce za masakre v Bunii sú stále napríklad vo vysokých pozíciách v UPC. Podobne, no ešte možno závažnejšie je, že amnestie umožnili bývalým vedúcim osobnostiam strán konfliktu vstúpiť do FARDC a to na významné pozície. Jedným z dopadov takýchto dohôd je aj fakt, že v poslednom období je oficiálna armáda (a polícia) zodpovedná za zásadné porušovania ľudských práv v oblasti (MONUC 2007: Monthly Human Rights Assessment: February 2007).

Reakcia a zapojenie medzinárodnej komunity

Po podpise prímeria v Lusake v júli 1999 bola k 30. novembru 1999 založená Misia OSN v DRC s veliteľstvom v Kinshase. Mandát a veľkosť misie sa kvôli komplexnosti situácie pomerne často revidoval. MONUC je dnes najväčšia a najdrahšia misia peacekeepingu na svete6.

Medzinárodné spoločenstvo sa v prvom rade sústredilo na ukončenie vojny v Kongu. Menej úspešné ale bolo v snahe obmedziť menšie konflikty v lokálnom priestore.

Na situáciu v Ituri a nutnosť akcie upozorňovali viaceré spravodajské agentúry. Poukazovali na nárast napätia, prípravu masakrov, nákup zbraní, nelegálnu ťažbu, etnické násilie. Napriek tomu bola vojna v Ituri považovaná za kmeňovú a teda nie vhodnú pre akciu OSN. Po dohode o inštalácii PCI na jeseň 2002 prevzal MONUC podporu novej inštitúcie, ale iba s desiatimi pozorovateľmi. V reakcii na masakre v Mambase a upozorňovaní na dianie MONUC, RB OSN vydala rezolúciu 1445 (UN 2002: Resolution 1445), ktorou zväčšila sily na 8700 príslušníkov a požiadala o zvýšenie zdrojov. Hlavným problémom bolo zabezpečenie jednotiek. Európa, Severná Amerika, ale ani väčšina afrických štátov sa v oblasti nechceli angažovať.

Po odchode ugandských vojsk teda nemal MONUC dostatočné kapacity aby vyplnili bezpečnostné vákuum. 30. mája 2003 RB OSN autorizovala Dočasné pohotovostné medzinárodné sily pre Ituri mandátom článku 77. Situácia však viedla k tomu, že MONUC má mandát článku 7 dodnes.

17. decembra 2003 Komisia pre koordináciu ozbrojených skupín v Ituri (CCGA) v Bunii dohodla základy projektu odzbrojenia. Odvtedy MONUC, Komisia dočasnej správy Ituri pre upokojenie a kontrolu (Pacification and Verification Commission of the Ituri Interim Administration) a členovia CCGA určili miesta pre ozbrojené skupiny pre odovzdávanie zbraní. Operačný plán pre odzbrojenie a reintegráciu spoločnosti bol prijatý 20. januára 2004. K 1. aprílu 2005 MONUC podal správu, že menej než polovica z 15 tisíc členov milícií bola odzbrojená do deadlinu stanoveného OSN (Peace & Justice Update 2005).

V Ituri tiež došlo najväčšej jednorázovej strate príslušníkov síl OSN od rwandskej genocídy, a síce k vražde deviatich príslušníkov MONUC pri meste Kafe vo februári 2005 (IRIN 2005: DRC: UN troops killed 50 militiamen in self-defence, Annan says). MONUC sú častým cieľom útokov, bol to zreteľný trend najmä u zástancov tvrdej línie.

Perspektívy

V poslednom období sme svedkami zmien, ktoré môžu byť zdrojom optimizmu. Či už ide o vzdávanie sa a rozpad ozbrojených skupín, odzbrojovanie a preberanie formálnej kontroly oficiálnymi zložkami štátu, je možné tieto kroky hodnotiť pozitívne všeobecne a kriticky v parciálnych riešeniach, ako napríklad poskytovanie amnestií ľuďom zodpovedným za zásadné porušenia ľudských práv, neriešenie štrukturálnych príčin násilia a podobne. Súčasne DRC a Ituri zvlášť čelí obrovským problémom, ktoré sa týkajú najmä návratu utečencov a právnych otázok s tým spojených, upevnenie administratívnej kontroly územia, reintegrácia bývalých bojovníkov, ktorí sú z veľkej časti mladí ľudia neovládajúci nič iné a podobne.

Z medzinárodného hľadiska je pre stabilizáciu tranzície DRC a Ituri zvlášť dôležité, aby Kampala a Kigali nezasahovali do vývoja v Ituri, čo však rôznymi spôsobmi robia. Stabilizácia celej DRC a využitie kontroly nad územím by mohli viesť k pomerne veľkým zmenám – Kongo je jednou z potenciálne najbohatších krajín v Afrike. V súčasnosti je však vyústením konfliktu úbohý stav nevojnového ekonomického a sociálneho priestoru v oblasti. Región je zaplavený ľahkými zbraňami, ešte stále absentuje autorita schopná regulovať ekonomickú, politickú a sociálnu rivalitu, hoci trend v poslednej dobe je v tomto zmysle pozitívny. Situácia je o to komplikovanejšia, že vojnová ekonomika živila niektoré elity v oblasti a vytvorila sa sieť, na ktorej spretrhaní niektoré strany dodnes nemajú záujem. Prebranie správy nad územím oficiálnou vládou DRC je určite veľkým pokrokom. Dve zásadné otázky však ostávajú neriešené – cena tohto pokroku (amnestie, ústupky rebelom a pod.) a najmä štrukturálne príčiny konfliktu (marginalizované a frustrované komunity). Pokiaľ sa pozornosť vlády, a to nielen v DRC, nezameria na analýzu a riešenie týchto príčin, ostane dynamika konfliktov v regióne Veľkých jazier pomerne veľmi nákazlivá.

Použité zdroje (overené k 18. júnu 2007)

  • AllAfrica.com (2007): Congo-Kinshasa: FNI Militia Leader Peter Karim Surrenders to Government, on-line text.
  • Amnesty International (2007): DRC: Stability threatened as country fails to reform army, on-line text.
  • Apuuli, K.P. (2004): The Politics of Conflict Resolution in the Democratic Republic of Congo: The Inter-Congolese Dialogue Process, African Journal on Conflict Resolution, Vol. 4, No. 1, s. 65–84, on-line text.
  • Armed Conflict Database: DRC, on-line text.
  • Boshoff, H. (2004): Establishing a New Army for the DRC: Update on the FARDC, African Security Review, Vol. 13, No. 3, on-line text.
  • Boshoff, H. – Vircoulon, T.(2004): Democratic Republic of the Congo. Update on Ituri, African Security Review, Vol. 13, No. 2, s. 65–68, on-line text.
  • Crimes of War Project (2003): Can the International Community Avert Genocide in the Democratic Republic of Congo?, on-line text.
  • Global Witness (2004): Same Old Story. A background study on natural resources in the Democratic Republic of Congo, on-line text.
  • Human Rights Watch (2001): Background to the Hema-Lendu Conflict in Uganda-Controlled Congo, on-line text.
  • Human Rights Watch (2003): Ituri: „Covered in Blood“. Ethnically Targeted Violence In Northeastern DR Congo, on-line text.
  • Human Rights Watch (2005): The Curse of Gold  on-line text.
  • Institute of War & Peace Reporting (2007): Lubanga Faces Trial as Congo Conflict Deemed “International”, on-line text.
  • International Criminal Court: Case 01/04–01/06 The Prosecutor v. Thomas Lubanga Dyilo, on-line text.
  • MONUC: Chronology of events, on-line text.
  • MONUC: Mandate, on-line text.
  • MONUC (2007): Mission staff, on-line text.
  • MONUC (2007): Monthly Human Rights Assessment: February 2007, on-line text.
  • MONUC (2005): UN Organisation Mission in the DRC in Conflict Trends, on-line text.
  • Peace & Justice Update (2005), Vol. 11, No. 7, on-line text.
  • Petrie, Ch.: Case Study: The Transformation of the Conflict in Ituri, on-line text.
  • Security Council (2007): Security Council extends Mission in Democratic Republic of Congo until 15 May, unanimously adopting Resolution 1751, on-line text.
  • Swedish International Development Cooperation Agency (2004): A Strategic Conflict Analysis for the Great Lakes Region, on-line text.
  • United Nations (2002): Resolution 1445, on-line text.
  • UN Office for the Coordination of Humanitarian Affairs IRIN (2005): DRC: UN troops killed 50 militiamen in self-defence, Annan says, on-line text.
  • Vlassenroot, K.- Raeymaekers, T. (2003): The Formation of New Political Complexes: Dynamics of Conflict in Ituri – Democratic Republic of Congo, on-line text.
  • Vlassenroot, K.- Huggins, Ch. (2004): Land, Migration and Conflict in Eastern D.R. Congo, Eco-conflicts, Vol. 3, No. 4, on-line text.
  • Woudenberg, A. (2004): Ethnically Targeted Violence in Ituri, on-line text.

Autorka je studentkou Evropských studií na Masarykově univerzitě.

Poznámky pod čarou

  1. Etnikum Hema je rozdelené na dve etnické podskupiny – Gegere – severne žijúci, hovoria Kilendu a južne žijúci Hema, ktorí hovoria Kihema. Lendu je rozdelené na severných Lendu a Ngiti, ktorí pochádzajú z juhu, Lendu sú v politických názoroch jednoliatejši než Hema.
  2. Mnoho faktorov je nutné vnímať v kontexte celého Konga. Táto krajina bola desaťročia nesprávne spravovaná (Ch. Petrie tamojší režim ilustratívne nazýva kleptokratickým), devastovaná dvomi rozsiahlymi a viacerými menšími konfliktami a žiadnemu politickému vedeniu sa nepodarilo získať legitímny základ efektívneho a nezávislého vládnutia. Pozri Petrie: Case Study: The Transformation of the Conflict in Ituri.
  3. Slovenský ekvivalent názvov sa nachádza v stati venovanej jednotlivým stranám konfliktu.
  4. Ide o platformu pre komunikáciu s vodcami ozbrojených skupín v zmysle snahy o uskutočnenie plánu DDR – demilitarizácia, odzbrojenie a reintegrácia.
  5. Termín používaný medzinárodným spoločenstvom pri obavách z konsekvencií slova genocída. Niektorí zástupcovia OSN však otvorene hovorili i o genocíde ako takej, napríklad Carla del Ponte, prokurátorka tribunálov pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii a Rwande. Bližšie napríklad Crimes of War Project (2003): Can the International Community Avert Genocide in the Democratic Republic of Congo?.
  6. MONUC drží v krajine vyše 16 tisíc peacekeepers od roku 1999 (16 475 k 14. februáru 2007, pätinová účasť príslušníkov afrických krajín). Viď MONUC 2007: Mission staff a MONUC 2005: UN Organisation Mission in the DRC, podrobný mandát MONUC tamtiež.
  7. Táto medzinárodná jednotka vedená Francúzskom bola pomerne úspešná, pokiaľ ide o skonsolidovanie situácie v Bunii. Mandát článku 7 na ochranu civilistov a príslušníkov OSN v meste mala do septembra 2003 (HRW 2003: Ituri: „Covered in Blood“).
blog comments powered by Disqus
Autor
Anna Cisariková
Rubrika
Články
Témata
, , , , , ,
Publikováno
2. 9. 2007