Konsociačná demokracia v Libanone – aplikácia a limity

Ondrej Schütz - 26. Říjen 2009, rubrika Články

Text sa zaoberá aplikáciou modelu konsociačnej demokracie Arenda Lijpharta v Libanone v období fungovania prvej republiky až do vypuknutia občianskej vojny. Práca si kladie za cieľ zistiť, ako sa v Libanone konsociačné mechanizmy aplikovali a aký bol vplyv jednotlivých znakov na vypuknutie vojny. Taktiež v práci skúmame prítomnosť podmienok priaznivých pre konsocializmus a ich rolu v rozložení konsociačnej demokracie.

Libanon bol dlho považovaný za najeurópskejšiu a najstabilnejšiu krajinu Blízkeho východu a to i napriek tomu, že leží v zovretí dvoch nezmieriteľných nepriateľov – Sýrie a Izraela. Libanon pred vypuknutím občianskej vojny pútal pozornosť politológov pre stabilitu demokracie, ktorú dosiahol, avšak v 70. rokoch sa táto pozornosť zmenila a Libanon sa dostal do povedomia pre úplne opačný fenomén – občiansku vojnu.

Predkladaná práca si kladie za cieľ vyskúmať do akej miery bola v Libanone pred vypuknutím občianskej vojny implementovaná konsociačná demokracia (KD) a ako jednotlivé znaky a podmienky konsocializmu ovplyvnili jej rozklad. Pre potreby tejto práce sa budeme riadiť konceptom KD ako ho predstavil jeho tvorca Arend Lijphart. Popis tohto modelu je aj obsahom prvej časti práce. Druhá časť je empirická. Predstavujeme Libanon a jeho stručnú históriu. Ďalej sa venujeme základným predpokladom pre aplikovanie Lijphartovho modelu a ich pôvodu. Sledujeme vznik konsociačných mechanizmov a fungovanie libanonskej demokracie v praxi. Konečne v tretej časti práce hodnotíme prítomnosť znakov KD a podporných podmienok pre jej vznik v Libanone.

Konsociačná demokracia

V roku 1969 Arend Lijphart nabúral tradičné presvedčenie o dvoch póloch moderných demokracií – homogénnej a stabilnej anglosaskej a rozštiepenej a nestabilnej kontinentálnej (McRae 1974: 33) – a upozornil na skutočnosť, že existuje ešte jedna skupina demokratických krajín, a to konsociačné demokracie,¹ ktoré síce sú rovnako ako kontinentálne krajiny silno rozštiepené, ale na druhú stranu sa im darí udržať vysoký stupeň politickej stability (Lijphart 1969: 211).

Znaky konsociačných demokracií

Z demokracie kontinentálneho typu sa podľa Lijpharta vytvorí KD vplyvom efektu takzvaného samo-popierajúceho sa proroctva. Tento efekt spočíva v tom, že elity si uvedomia nebezpečenstvo vyplývajúce z rozštiepenia spoločnosti, a ak takéto rozštiepenie nie je v ich záujme, pokúsia sa prekonať vzájomné animozity a nájsť mechanizmy, ktoré zosúladia požiadavky všetkých segmentov (Lijphart 1969: 216). Tieto mechanizmy Lijphart identifikoval ako štyri znaky KD, ktoré sa vo väčšej, či menšej miere nachádzajú v politickom systéme v každej z krajín s konsociačným zriadením.

Najdôležitejším znakom KD je veľká koalícia, čo znamená, že sa na politickej moci podieľajú a pri jej výkone spolupracujú všetky relevantné segmenty spoločnosti a nie iba najmenší možný počet, nutný na vytvorenie väčšiny, ako to je v krajinách kontinentálnych a anglosaských. To vyžaduje od elít, aby nevnímali politický zápas ako hru s nulovým výsledkom, ale aby si uvedomovali aj výhody, ktoré prináša spolupráca (Lijphart 1977: 26).

Veľkú koalíciu Lijphart definuje veľmi vágne. Môže ňou byť parlamentná koalícia všetkých relevantných subjektov, i pravidelne sa obmieňajúca koalícia väčšiny z nich. Medzi ďalšie explicitne odobrené druhy veľkej koalície patrí i systém dohodnutého obsadzovania významných postov (Lijphart 1977: 31 – 34).

Z logiky fungovania veľkej koalície sa dá odvodiť potreba inštitútu vzájomného veta v otázkach dôležitých pre všetky strany účastné na veľkej koalícii, čo je druhým znakom KD. Veto môže byť okrem klasickej podoby transformované i v potrebu kvalifikovanej väčšiny na schválenie určitých druhov opatrení a legislatívy (Lijphart 1977: 36 – 38).

Tretím znakom KD je proporcionalita. Lijphart rozoznáva dva druhy proporcionality. Jedna sa týka prerozdeľovania statkov a finančných prostriedkov z centrálnej úrovne vlády medzi segmenty spoločnosti. Druhé chápanie princípu proporcionality je spojené s používaním pomerného volebného systému, ale zahrňuje viac než iba zastúpenia v populárne volených orgánoch. Proporcionalita by mala byť aplikovaná i na zloženie vládneho kabinetu, či menované funkcie v štátnej správe a samospráve (Lijphart 1977: 38 – 39).²

Posledným zo znakov KD je segmentálna autonómia, ktorá predpokladá subsidiaritu v spravovaní si vnútorných záležitostí segmentov, najmä čo sa týka volení si svojho vedenia, ďalej v otázkach kultúrnych, sociálnych a v otázkach vzdelania. V prípade regionálne koncentrovaných segmentov sa segmentálna autonómia prejavuje federalizáciou krajiny.

Podmienky priaznivé pre KD

Na otázku prečo v niektorých rozdelených spoločnostiach KD vznikla a v iných nie odpovedá Lijphart identifikovaním siedmych podporných podmienok, ktorých prítomnosť napomáha ustanoveniu konsocializmu v danej krajine. Prvou podmienkou je viacstranná rovnováha medzi segmentmi. Tá predpokladá dve skutočnosti: po prvé existenciu viac než dvoch relevantných segmentov; a po druhé ich relatívne vyrovnanú veľkosť.

Lijphart tvrdí, že optimálny počet segmentov sa pohybuje medzi tri až päť.³ Pri šesť a viac segmentoch sa prežitie systému stáva ťažké, pretože dohoda musí byť dosiahnutá medzi väčším počtom lídrov. V prípade dvoch segmentov sú elity viac náchylné k vnímaniu politiky ako hry s nulovým výsledkom (Lijphart 1977: 56). Relatívne rovnaká veľkosť segmentov prospieva konsocializmu, pretože nenabáda na väčšie segmenty k dominancii (Lijphart 1969: 217). Lijphart uvádza, že v malých krajinách pôsobia dva pozitívne faktory na vznik konsocializmu. Priamy vplyv spočíva v nižšom počte vrcholových politikov a v užších kontaktoch medzi nimi. To umožňuje rýchlejšie vyjednávanie a schvaľovanie dohôd. Druhý efekt spočíva v menšom zaťažení rozhodovacieho systému. Menšia krajina predpokladá menej problematických káuz. Slovami Ernesta S. Griffitha „malé krajiny sú ľahšie manažovateľné“ (citované podľa Lijphart 1969: 219).⁴

Vonkajšie ohrozenie je ďalší faktor, ktorý môže podporiť spoluprácu elít ohrozenej krajiny. Na to však musí byť splnená podmienka, že všetky relevantné segmenty považujú danú hrozbu za negatívum (Lijphart 1977: 66 – 67). Problém nastáva vtedy, ak línia štiepenia koinciduje so štiepením vo vzťahu k externej hrozbe.⁵ Takýto prípad môže viesť až k rozpadu krajiny alebo občianskej vojne.

Spolupráca medzi elitami môže byť spôsobená i zvyklosťami a tradíciou,⁶ ktorá sa osvedčila. Čím dlhšie existuje koalescentné riešenie sporov, tým je stabilnejšie, pretože elity si na neho navykli (Lijphart 1969: 216 – 217). Hĺbka a počet štiepení v spoločnosti je veľmi dôležitý faktor vzniku konsocializmu. Ak je štiepenie silné, je dobré segmenty čo najúčinnejšie od seba oddeliť. Čím menej kontaktov, tým menej konfliktov (Lijphart 1969: 219). Ak je spoločnosť rozdelená viacerými líniami štiepenia ich vplyv môže byť dvojaký. V prípade, že je jedna línia kvalitatívne silnejšia než ďalšie, pomáha to umierňovať postoje členov segmentov. Avšak ak sú línie štiepenia približne rovnako ostré, dochádza k zmnoženiu segmentov. To môže byť pozitívum napríklad ak týmto vzniknú z dvoch segmentov štyri.

Prítomnosť preklenujúcej lojality je dôležitá najmä ak existuje externá hrozba pre politický systém. Ak pociťujú všetky segmenty určitú lojalitu k politickému celku, podporuje to spoločný postup a spoluprácu (Lijphart 1977: 81 – 82). Pre fungovanie konsocializmu je z definície veľmi dôležité to, aby elity, ktoré prevezmú iniciatívu v prekonávaní konfliktov, mali skutočne mandát segmentov, ktoré zastupujú, a aby boli schopné kompromisné riešenia aj obhájiť vo vnútri segmentov. To vyžaduje súdržné a jednotné segmenty (Lijphart 1969: 221).

Libanon – faktory

Aby sme mohli adekvátne posúdiť podmienky a aplikáciu KD v Libanone, pozrieme sa v tejto časti práce na historické, spoločenské a inštitucionálne faktory, ktoré ovplyvňovali politický vývoj v Libanone v sledovanom období. Tento vývoj neskôr ošetríme v nasledujúcej kapitole.

Libanon do 20. storočia

Do konca 11. stor. sa na území dnešného Libanonu usadili všetky dnes významné náboženské komunity. Kresťania začali prichádzať v prvých storočiach po Kristovi. Na sklonku byzantského obdobia sa do Libanonu dostávajú prví maronitskí kresťania (Abul – Husn 1998: 31 – 32).⁷

V 7. stor. prichádza do Libanonu a Sýrie islam a arabský kalifát. Väčšinoví sunniti sa usadili najmä vo veľkých mestách na pobreží dnešného Libanonu – Tripolis, Tyrus, Sidon a Bejrút. Menšinoví šiíti osídľujú územie Libanonu približne v rovnakom období v chudobnejších a skrytejších oblastiach južného Libanonu a údolia Biká (Abul – Husn 1998: 36 – 37). Poslednou významnou náboženskou skupinou, ktorá našla svoje útočisko v Libanone sú Drúzovia, a to v 11. stor. (Abul – Husn 1998: 34).⁸

Prvé pokusy s politickým usporiadaním, ktoré by sa snažilo prekonať komunitné spory, sa v Libanone objavujú už od roku 1590, keď bol Libanon pripojený k Osmanskej ríši (Hourani 1966: 15).⁹ Osmanská vláda priniesla autonómiu v náboženských otázkach – tzv. systém milletov. Každá náboženská komunita v kalifáte mala právo na autonómne riadenie si svojej náboženskej komunity a na jurisdikciu v záležitostiach týkajúcich sa rodinného práva (Abul – Husn 1998: 29).

V 19. storočí bol v Libanone vytvorený samostatne – správny región mutasarrifiyah (Pozri Mapa 1). Na čele stál Osmanmi dosadený guvernér z inej časti ríše a zároveň nemaronitského kresťanského vyznania. Guvernérovi mala asistovať Administratívna rada, v ktorej boli zastúpené všetky náboženské skupiny podľa podielu na celkovej populácii (Hurewitz 1966: 221 – 222).¹⁰

Rodový klientelizmus

Od polovice 19. stor. sa tradičné feudálne rody už nemohli oprieť o preferenčné postavenie v politickom a spoločenskom usporiadaní, a preto museli transformovať tradičný vzťah medzi feudálom a poddaným na nový model lojality medzi patrónom a klientom.

Patrón – za'im (pl. zua'ma) – „je politický líder, ktorý má podporu určitej lokálnej komunity, a ktorý si túto podporu udržiava obhajobou a presadzovaním záujmov čo najväčšieho množstva svojich klientov“ (Hottinger 1966: 85). Systém zua'ma nie je obmedzený iba na politickú dimenziu, tento vzťah má aj sociálny a ekonomický rozmer, ale neviaže sa na žiadnu ideológiu, i keď často sleduje konfesné hranice (Hamzeh 2001: 167).

Najsilnejšie je systém zua'ma zakorenený medzi Drúzmi, šiítmi a Maronitmi. Pre sunnitov a ortodoxných kresťanov nie je systém zua'ma tradičný najmä preto, že väčšinou žili v mestách, a teda boli oslobodení od feudálnej vlády (Hottinger 1966: 87 – 97).

Dva nacionalizmy

Ako ukazuje tabuľka 1, konfesné zloženie Libanonu počas Osmanskej vlády a po pripojení ďalších území Francúzmi bolo diametrálne odlišné. S nárastom relevantných segmentov sa spoločnosť rozdelila na dva antagonistické tábory.

Tab. 1

	mutasarrifiyah (1911)	Libanon (1932)	bez emigrantov (1932)	Libanon (odhady 2005)
Maroniti	58%	33.5%	28.7%
Ortodoxní		12.8%	9.7%
Vých. Kat.		7.3%	5.9%
Ostatní		4.9%	5.7%
Kresťania	80%	58.5%	50%	39%
Sunniti		18.6%	22.5%
Šiíti		15.9%	19.5%
Drúzovia		5.9%	6.7%
Ostatní		1.1%	1.3%
Moslimovia	20%	41,5%	50%	59.7%

Podľa Maktabi 1999 a The CIA World Factbook.

Prvý blok sa vyznačoval prozápadnými postojmi. Najmä Maroniti sa nepovažovali za Arabov, a dokonca sa hlásili k západnej civilizácii. Pritom sa často odvolávali na svoj fenický pôvod (Abul – Husn 1998: 16). Vo Francúzsku hľadali garanta toho, že sa ich kultúrna odlišnosť nerozplynie v orientálnom prostredí. Podobne zmýšľali aj niektoré iné kresťanské cirkvi – najmä protestanti a katolíci.

Druhý blok tvorili prevažne moslimské denominácie a ortodoxní kresťania. Táto skupina vychádzala z dedičstva revolúcie proti Turkom a hlásila sa k arabskému nacionalizmu. Tejto skupine bola cudzia libanonská identita. Veľký Libanon bol neprijateľný najmä pre sunnitov, ktorí boli zvyknutí na svoje väčšinové postavenie a nevedeli si predstaviť, že by sa stali súčasťou krajiny, kde by dominovali kresťania (Hourani 1966: 25). Šiíti, Drúzovia a ortodoxní kresťania mohli akceptovať Libanon, ktorý by ich ochránil pred dominanciou sunnitov, ale určite by sa nestotožnili s nearabským charakterom krajiny (Maksoud 1966: 242).

Ústava a volebný systém

Libanonská ústava kombinovala prvky západnej demokracie so svojimi špecifickými požiadavkami a ukázala sa ako výnimočne trvácna, keďže ako jediná na Blízkom východe prežila i Druhú svetovú vojnu (Rondot 1966: 128, 130). Veľký dôraz je kladený na slobody a na negatívne práva indivíduí. Špeciálne sa v Ústave spomína právo komunít sa vlastné vzdelávanie a školy, kým výuka nie je v rozpore s verejným poriadkom a zákonmi (čl. 10). Uznáva sa právo na riadenie záležitostí personálneho statusu veriacich prostredníctvom ich náboženských komunít (čl. 9).

Taktiež sa osobitne vyzdvihuje meritokratický princíp pri obsadzovaní verejných funkcií (čl. 12). Toto ustanovenie je však v rozpore s článkom 95 tej istej Ústavy, ktorý naopak znie: „Ako prechodné ustanovenie pre docielenie spravodlivosti a zmierenia, komunity budú rovnomerne zastúpené vo verejných funkciách a na ministerských postoch, tak aby nebol poškodený štátny záujem.“

Druhá časť Ústavy pojednáva o rozdelení štátnej moci. Jediná komora parlamentu sa skladá z poslancov, ktorí sú zástupcami a konajú v záujme celého národa (čl. 27), nie jednotlivých denominácií, či iných komunít. Okrem zákonov schvaľuje poslanecká snemovňa dôležité medzinárodné zmluvy (čl. 52), rozpočet na návrh vlády (čl. 83) a novelizuje Ústavu – dvojtretinovou alebo v prípade, že novelu vetuje vláda, trojštvrtinovou väčšinou všetkých poslancov. Prezident môže v takom prípade ešte rozpustiť parlament a o novele bude, ako posledná inštancia, hlasovať novozvolená snemovňa (čl. 77). Najdôležitejšou právomocou poslaneckej snemovne je voľba prezidenta republiky a to v prvom kole voľby dvojtretinovou a v ďalších absolútnou väčšinou všetkých poslancov (čl. 49).

Už pri letmom pohľade do Ústavy je zrejmé, že prezident je fokálnym bodom politického systému Libanonu. Prezidenta volí poslanecká snemovňa, avšak z politických krokov sa jej nezodpovedá (čl. 60). Funkčné obdobie prezidenta je šesť rokov s tým, že nikto nemôže byť prezidentom dve funkčné obdobia po sebe (čl. 49).¹¹ Toto netradičné opatrenie malo zamedziť tomu, aby jedna denominácia alebo jeden rodinný klan mohol nepretržite okupovať prezidentský úrad (Rondot 1966: 129). Prezident môže vydávať v neodkladných záležitostiach dekréty na návrh vlády ak o nich do 40 dní nerozhodol parlament (čl. 58). Ústava ho taktiež poveruje vyjednávaním medzinárodných zmlúv (čl. 52) a menovaním a odvolávaním vlády (čl. 53). Vládu zostavuje prezident podľa vlastného uváženia, ale so zreteľom na nábožensky vyrovnané zloženie kabinetu (čl. 95). Ministrom sa môže stať i poslanec snemovne (čl. 28). Ministri môžu byť odvolaní ako prezidentom, tak i vyslovením nedôvery zo strany parlamentu (čl. 68).

Popis volebného systému nie je súčasťou Ústavy z roku 1926, avšak jeho nastavenie prispelo a stále prispieva významným dielom k trvácnosti politického systému Libanonu. Správcovia Libanonu zaviedli tzv. blokové stranícke hlasovanie so špeciálnou zákonnou províziou ohľadne fixného zastúpenia jednotlivých konfesií v obvodoch (Chytilek – Šedo 2004: 91 – 93). To znamená, že každá strana musí vo volebnom obvode predložiť kandidátnu listinu, na ktorej sú zástupcovia všetkých segmentov daného volebného obvodu. Volič následne dáva hlas jednej listine a tak hlasuje pre zástupcov rôznych denominácií. Listina s najvyšším počtom hlasov berie všetky mandáty (Rigby 2000: 171 – 172). Je teda nepravdepodobné, že by sa do poslaneckej snemovne dostali extrémistickí a neznášanliví kandidáti – ťažko by našli člena inej komunity, ktorý by s nimi zdieľal kandidátnu listinu, a ak predsa, tak je nepravdepodobné, že by ho svojimi hlasmi zvolili voliči týchto komunít.

Národný pakt (NP)

Ústava Libanonskej republiky sa síce snaží o riešenie problémov, ktoré segmentácia spoločnosti pozdĺž konfesných hraníc spôsobuje, avšak darí sa jej to iba v obmedzenej miere. V libanonskom politickom systéme bolo najdôležitejšou otázkou, kto sa stane prezidentom republiky a logicky súboj o túto pozíciu nezmierňoval napätie medzi komunitami – skôr naopak. Podobné napätie existovalo aj ohľadne distribúcie iných postov a pozícií v štátnej administratíve. Riešenie týchto problémov bolo v Ústave spomenuté iba veľmi vágne (čl. 95). Ďalším problémom, ktorý komplikoval zrod novej libanonskej identity u veľkej časti obyvateľstva a nebol Ústavou reflektovaný, bol súboj o tvár a suverenitu krajiny. Tieto problémy sa pokúsili vyriešiť prezident al-Khoury a premiér as-Sohl¹² uzatvorením Národného paktu – nepísanej dohody a druhého piliera libanonského ústavného zriadenia, ktorý stanovuje (Abul – Husn 1998: 24 – 25):

Prezidentom republiky bude stále Maronit, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šiít.
Ministerské kreslá budú rozdelené medzi moslimov a kresťanov paritne.
Poslanecké mandáty sa rozdelia pomerom 6:5 medzi kresťanské a moslimské denominácie. ¹³ Rovnaký pomer bude použitý na obsadzovanie postov vo vysokej štátnej správe.
Libanon má arabský charakter a oficiálnym jazykom krajiny je arabčina, avšak Libanon má dobré spirituálne a kultúrne väzby i so západným svetom, ktoré nesmú byť pretrhnuté.
Libanon je suverénna nezávislá republika a za predpokladu toho, že sa nikdy nestane súčasťou väčšieho arabského štátu, bude spolupracovať s ostatnými arabskými krajinami a stane sa členom komunity arabských krajín.

Moderná história Libanonu

Obdobie mandátu

Po skončení Prvej Svetovej vojny Libanon ako súčasť veľkej Sýrie pripadol Francúzsku (Pozri Mapa 2). Maroniti však vnímali Libanon ako svoju krajinu a samých seba ako samostatný národ. Preto chceli od Francúzov, aby k centrálnemu pohoriu Libanon pripojili aj údolie Biká na východe a pobrežný pás miest na západe a aby tak vytvorili samostatný Veľký Libanon (Salibi 1993). Proti autonómii Libanonu boli najmä sunniti a aj ostatné denominácie vyjadrovali svoje výhrady. Každopádne jedine Maroniti dokázali jasne formulovať svoje politické požiadavky a tak 1. septembra 1920 vyhlásila mandátna správa vznik Veľkého Libanonu. O šesť rokov neskôr, 23. mája 1926, bola schválená libanonská Ústava, ktorá znamenala vznik prvej republiky (Salibi 1993).

Prvým libanonským prezidentom sa stal ortodoxný kresťan Charles Debbas. Keď o šesť rokov hrozilo zvolenie sunnita za prezidenta, zasiahla v snahe o udržanie vplyvu maronitských spojencov francúzska správa mandátu. O štyri roky bol zvolený za prezidenta Maronit Émile Eddé a po ňom Bisharah al-Khoury (Collelo 1987).¹⁴ Ostro rozdelené elity Libanonu sa na konci tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov dokázali zhodnúť na jednej veci – dozrel čas na ukončenie mandátnej správy a na plnú suverenitu. V tomto ovzduší prezident al-Khoury a jeho sunnitský premiér as-Sohl uzavreli nepísanú dohodu, takzvaný Národný pakt (viac vyššie), ktorý riešil problémy libanonskej štátnosti, ktoré sa nepodarilo vyriešiť Ústave z roku 1926.

Fungovanie politického systému do roku 1958

NP aj napriek kritike niektorých autorov (Yamak 1966: 143) pomohol normalizovať vzťahy medzi jednotlivými komunitami tak, že sa politické pole začalo v najrôznejších otázkach deliť podľa iných ako náboženských línií. Existovali však dve výnimky, a to otázky menovania dôležitých štátnych úradníkov a otázky zahraničnej politiky (Kerr 1966: 191). Podľa NP mali byť posty vo vláde rozdelené medzi kresťanov a moslimov paritne. Toto pravidlo sa úzkostlivo dodržiavalo a okrem neho existovali aj iné, ktoré určovali komu pripadnú aké ministerstvá (Viac Tab. 5; Crow 1962: 505).

Od získania nezávislosti do vypuknutia občianskej vojny sa vystriedalo 33 kabinetov (Jewish Virtual Library) s priemernou dobou trvania trochu menej ako jeden rok. Od roku 1926 do februára 1964 sa vystriedalo až 46 kabinetov s trvaním niečo cez 8 mesiacov. Avšak v týchto kabinetoch, kde sa obsadzovalo spolu 333 ministerských postov, pôsobilo iba 134 politikov, čo poukazuje na veľkú personálnu kontinuitu (Kerr 1966: 192).

Čo sa týka akcieschopnosti a kontroly exekutívnej moci, poslanecká snemovňa bola v Libanone takmer impotentná. Kvôli svojmu slabému postaveniu v systéme sa poslanci na začiatku funkčného obdobia nového prezidenta stávali úslužnými schvaľovateľmi jeho návrhov. Za to mohli obdržať nomináciu do vlády alebo iný post (Kerr 1966: 203). Vytvorenie straníckeho systému v Libanone bolo negatívne ovplyvnené klientelistickým systémom zua'ma. Do 60. rokov stranícky systém ani neexistoval. O čom sa dalo hovoriť v podmienkach Libanonu, bolo určité množstvo strán, väčšinou mimoparlamentných (Yamak 1966: 155). Väčšina členov parlamentu boli zua'ma a ich klienti volení nie na základe volebného programu, ale kvôli menu, či príbuzenskému zväzku. Veľké množstvo mandátov v parlamente obsadzovali stále tí istí poslanci. Z miesta v snemovni sa často stal dedičný artikel. Až každý štvrtý člen snemovne v roku 1960 bol synom poslanca z obdobia francúzskeho mandátu (Hamzeh 2001: 170). Táto skupina však bola prípustná kompromisom a spolupráci, pretože tvorila jednu sociálnu vrstvu (Crow 1962: 504), čo sa nedá povedať o tých málo stranách, čo v Libanone existovali.

Libanonské strany sa dajú rozdeliť na ideologické a konfesné. Ideologické strany sa snažili o oslovovanie voličstva vo všetkých komunitách na základe väčšinou ľavicovej ideológie. Táto stratégia však bola v Libanone málo úspešná. Naopak konfesné strany boli relatívne silné, ale mali problém dostať sa do parlamentu, keďže stranícky blokový volebný systém ich nútil spolupracovať aj s príslušníkmi iných segmentov (Yamak 1966: 158 – 160).

Prvý prezident suverénneho Libanonu al-Khoury bol spočiatku veľmi populárny pre svoj podiel na ukončení mandátnej správy, avšak potom ako si nechal povoliť druhé volebné obdobie, začala sa proti jeho autoritatívnym spôsobom formovať silná opozícia. V 1952 prebehla takzvaná „Rosewater Revolution“, po ktorej al-Khoury odstúpil a poslanecká snemovňa zvolila za prezidenta Camilla Chamouna. Prozápadný a liberálny Chamoun vyvolával antipatie najmä u pan-arabského a ľavicovo orientovaného moslimského obyvateľstva a keď sa potom v 1958 podobne ako al-Khoury snažil predĺžiť si svoje funkčné obdobie, postavili sa proti nemu so zbraňami. Dôležité pre vývoj libanonskej demokracie bolo, že armáda pod vedením gen. Fuáda Shihaba odmietla zakročiť na politickú objednávku proti demonštrantom (Collelo 1987). Bez podpory armády Chamounovi neostávalo iné len odstúpiť a prezidentom bol zvolený kompromisný kandidát – gen. Shihab (Rondot 1966: 138).

Shihabizmus

Obdobie a štýl vlády gen. Shihaba a jeho nasledovníka Charlesa Heloua sa nazýva shihabizmom. Obaja prezidenti boli maronitskí kresťania, ale ani jeden z nich nebol za'im a ani nepatrili k žiadnej významnej rodine. Obaja sa snažili zmieriť moslimov a kresťanov a vybudovať spoločnú identitu. Shihab zostavoval široké vlády, kde dával priestor radikálnejším elementom oboch politických pólov libanonskej politiky, ktoré proti sebe bojovali v roku 1958. Zároveň v zahraničnej politike nastúpil cestu prísnej neutrality (Rondot 1966: 138). Aby Shihab vyhovel narastajúcej moslimskej komunite pozmenil formulu 6:5 z NP na 1:1. Shihabova a Helouova administratíva zároveň začala so socio – ekonomickými reformami na podporu a sociálne pozdvihnutiu šiítov. Počas Helouovej éry sa však začali objavovať nové problémy, ktoré podporovatelia shihabizmu nemohli riešiť, pretože v roku 1970 sa prezidentom rozdielom jediného hlasu stáva maronitský tradicionalista a za'im Suleiman Franjiyah (Hudson 1997: 108 – 109).

Príčiny občianskej vojny

Obdobie vlády Suleimana Franjiyaha sa nieslo v znamení narastajúceho napätia medzi libanonskými komunitami. Toto napätie bolo výsledkom niekoľkých simultánnych procesov, ktoré sa navzájom posilňovali a nakoniec viedli k vypuknutiu občianskej vojny v roku 1975. Prvým procesom bol príliv stále nových palestínskych utečencov do Libanonu (Pozri Mapa 3),¹⁵ čo negatívne ovplyvnilo krehkú demografickú rovnováhu medzi kresťanmi a moslimami (Abul – Husn 1998: 61; Seaver 2000: 257). Okrem toho operovanie palestínskych geríl z územia Libanonu vyvolávalo nekontrolovateľné útoky Izraela. Názor na angažovanie sa v Izraelsko–palestínskom konflikte rozdelil Libanonskú spoločnosť podľa konfesných línií, i keď jednoznačnú podporu malo iba od sunnitov.

Druhým procesom bola demografická zmena. Moslimské obyvateľstvo všeobecne, a šiítske špeciálne, vykazovalo oveľa väčší populačný nárast ako obyvateľstvo kresťanské, ktoré však viedlo v emigrácii z Libanonu (Maktabi 1999). Šiítska populácia v Libanone tradične okupovala nižšie priečky socio–ekonomického rebríčka (Hancock 1987: 35). I keď tvorila podľa sčítania z roku 1932 pätinu populácie jej zastúpenie v štátnej administratíve bolo značne podhodnotené (Viac Tab. 2, 3 a 4). Podľa NP bol síce predseda poslaneckej snemovne šiítsky moslim, avšak jeho reálna moc bola zanedbateľná, najmä s ohľadom na jeho jednoročné funkčné obdobie. Dva faktory prispeli k politickému prebudeniu šiítskej komunity v Libanone.

Šiíti ako obyvatelia južného Libanonu najviac trpeli Izraelskými odvetami za útoky Hnutia za oslobodenie Palestíny (PLO) a mnohí sa preto začali sťahovať do veľkých miest, kde boli konfrontovaní s bohatstvom a dostatkom kresťanov a sunnitov (Rigby 2000: 173). Druhý faktor súvisel so založením Hnutia vydedených, neskôr Amal, a jeho vodcom imámom Musa as-Sadrom. Jeho osobnosť dokázala nabúrať zakonzervovanosť tradičných klanových a klientelistických štruktúr šiítskej komunity. Musa as-Sadr sa stal hlasom deprivovaných šiítov (Abul – Husn 1998: 38). Keď potom v roku 1978 as-Sadr za záhadných okolností zmizol počas návštevy Líbye, stal sa ikonou libanonských šiítov (Hancock 1987: 36).

Aplikácia teórie KD v podmienkach Libanonu

Aby sme mohli zodpovedať otázky položené v úvode, musíme na tomto mieste zhodnotiť prítomnosť podporných podmienok a znakov KD, ako sme si ich načrtli v prvej časti tejto práce.

Vhodné podmienky?

Prvým problémom pri hodnotí segmentácie v libanonskej spoločnosti je nejednoznačnosť charakteru línie štiepenia. Primárne sa pozorovateľovi núka línia konfesná. Otázka viacstrannej rovnováhy je v takom prípade veľmi zložitá a môže byť vyložená dvoma spôsobmi. Ak budeme považovať každú z libanonských denominácií za samostatný segment spoločnosti, ponúka Libanon až neobyčajne priaznivé podmienky pre vznik KD. Podľa cenzu z roku 1932 je šesť najväčších komunít rozdelených v pomere 30:22:20:10:6:6. Žiadna komunita sa neblížila k polovici obyvateľstva a rozdiely medzi troma najväčšími komunitami nie sú veľké.

Libanonská spoločnosť sa dá taktiež vnímať ako rozdelená na dve široké segmenty – kresťanov a moslimov. To súvisí s tým, že mnoho kresťanov sa automaticky utieka k Maronitom. Naopak moslimské denominácie trápili podobné problémy, a teda taktiež postupovali spoločne. Kresťania mali v roku 1932 tesnú väčšinu a v priebehu šesťdesiatych rokov sa tento stav otočil v prospech moslimov. Okrem toho, že táto zmena prináša so sebou nutnú dávku napätia kvôli pocitu ohrozenia na jednej strane a pre pocit nespravodlivosti na strane druhej, je toto balansovanie okolo 50 % pre obe komunity popudom vnímať politiku a politický proces ako hru s nulovým súčtom s neúnosne vysokými stávkami.

Druhá línia štiepenia nadobúdajúca v Libanone vysokú intenzitu je línia zahranične politická, či identitná. Tá síce do značnej miery koinciduje s líniou konfesnou, ale v niektorých dôležitých momentoch sa s ňou kríži. Komunita ortodoxných kresťanov je napríklad naklonená sekulárnemu arabskému nacionalizmu. Okrem toho z moslimského tábora vyčnievajú Drúzovia s kladným vzťahom k suverénnemu Libanonu.¹⁶ Otázka preklenujúcej lojality veľmi úzko súvisí s touto štiepnou líniou. V Libanone spočiatku absentovala spoločná identita úplne. Jedna časť populácia cítila lojalitu k širšej arabskej alebo sýrskej entite. Naopak Maroniti sa nestotožňovali s vyššími panarabskými cieľmi a vnímali Libanon ako vyjadrenie jedinečnej identity svojich obyvateľov.

Postupne sa samozrejme budovalo vedomie „libanonizmu“ aj medzi inými komunitami. Tento proces bol iste popohnaný aj spoločnou snahou o nezávislosť na Francúzsku, ako i prosperitou, ktorá odlišovala Libanon od zvyšku Blízkeho východu.¹⁷ Libanon je skutočne maličká krajina, čo sa týka rozlohy i populácie, a to aj napriek tomu, že populácia rastie rýchlym tempom. Avšak ak zvážime, či z tohto faktu plynie, ako to Lijphart predpokladá, nízke zaťaženie rozhodovacieho systému, musíme konštatovať, že tomu tak bolo iba v prvých rokoch existencie krajiny. Dobrá ekonomická situácia dovoľovala odsunúť na druhú koľaj sociálne otázky, čo sa však po dvadsiatich rokoch muselo zmeniť. Narastajúce sociálne rozdiely a deprivácia jednej komunity nútili vládu hľadať balans medzi záujmami bohatších tried a záujmami chudobných.

Okrem tohto typického problému Libanon v roku 1948 zaťažil i problém palestínskych utečencov. Vlády v 60. a 70. rokoch museli pre prílev nových utečencov a militantov¹⁸ hľadať riešenie tak, aby vyhoveli tlakom domácich podporovateľov PLO, arabských vlád a PLO samotnej a zároveň ochránili životy Libanoncov a suverenitu a integritu Libanonu. Bremeno kladené na politický systém maličkého štátu bolo ešte znásobené vonkajším zasahovaním a záujmami mocných susedov. Poloha Libanonu medzi dvoma najväčšími nepriateľmi regiónu – Sýriou a Izraelom – robila z neho ideálny priestor na uplatňovanie vplyvu ako jedného, tak i druhého.

Všetky tieto spory boli ešte zvýraznené maronitskou podozrievavosťou voči Sýrii a jej záujmom v Libanone. Dôležité je, že túto hrozbu zo strany Sýrie nevnímali rovnako ostatné komunity. Ako je uvedené v prvej časti tejto práce, na to, aby externá hrozba pôsobila ako popud pre spoluprácu elít, musí byť táto hrozba vnímaná negatívne všetkými relevantnými komunitami, čo znamená, že línia, ktorá delí spoločnosť v pohľade na túto hrozbu nesmie koincidovať s líniou štiepenia dominantnou v danej spoločnosti. Toto presne nastalo v Libanone.

Čo sa týka pozitívneho odkazu tradície veľmi zaujímavá paralela medzi tradíciou európskych KD a Libanonom sa nám núka pri zvážení McReaovho postrehu o priaznivom vplyve tradície Svätej Rímskej ríše nemeckého národa, do ktorej kratšie či dlhšie patrili všetky európske KD (McRae 1974: 42 – 43). Libanon bol skoro 400 rokov súčasťou inej veľkej decentralizovanej a extrémne heterogénnej entity – Osmanskej ríše. Že nejde len o prvoplánovú paralelu môžeme dokladovať na princípe „cuius regio eius religio“, ktorý bol v Osmanskej ríši riešený systémom milletov. Tento systém funguje dodnes vo väčšine krajín Blízkeho východu (Hurewitz 1966: 216).

Segmenty v Libanone boli tradične rozdelené medzi viacero feudálov, z ktorých sa neskôr stali zua'ma a tento systém pretrval u všetkých segmentov. Nedá sa teda v žiadnom prípade hovoriť o súdržných a kohéznych segmentoch.¹⁹ Väčší počet lídrov v každej komunite komplikuje rokovania, na druhú stranu vnútorná pluralita segmentov dovoľuje fungovať vládam, ktoré sú povinné obsiahnuť všetky relevantné denominácie.

Elity a znaky konsocializmu

Ochota elít ku kompromisom pre zachovanie systému bola v Libanone prítomná celých 30 rokov a NP nie je ničím iným ako jej vyjadrením. I keď bol NP dojednaný iba zástupcami dvoch komunít, ostatné k nemu zaujali taktiež pozitívne stanovisko, a takmer posvätné priľnutie ďalších generácií k tomuto nepísanému zákonu dokazuje, že kartel elít v Libanone fungoval a to relatívne dlho. V 70. rokoch sa zdanlivo ochota elít k spolupráci vytratila, čo malo za následok vypuknutie občianskej vojny. Hlbšie a presnejšie vysvetlenie spočíva v započítaní faktu, že každá denominácia mala viacero na sebe nezávislých elít, z ktorých niektoré stratili ochotu spolupracovať.

Veľká koalícia, ako esenciálna podmienka pre fungovanie KD, sa dá v Libanone nájsť iba ťažko inak ako v neuchopiteľnej forme snahy elít uchovať stabilitu a nájsť modus vivendi spolužitia v jednom štáte. Skutočnú veľkú vládnu koalíciu môžeme nájsť v Libanone iba v jednoznačnej podpore gen. Shihaba veľkou väčšinou obyvateľstva a poslancov (Rondot 1966: 139). Čo sa týka vládnych koalícií v širšom zmysle slova, vlády zostavené z príslušníkov všetkých relevantných denominácií môžeme považovať za veľké koalície.

Andrew Rigby videl vzájomné veto ako inherentnú súčasť NP v tom, že obe strany paktu sa vzdali uchyľovania sa k zahraničným patrónom – kresťania k západu, moslimovia k arabskému svetu (Rigby 2000: 171). Inak veto komunít v Libanone existuje iba vo svojej slabšej podobe potreby kvalifikovanej väčšiny na schválenie zmien v Ústave. To súvisí najmä s neexistenciou zastrešujúcej autority jednotlivých libanonských komunít, ktoré by mohli toto formálne veto vznášať.

Proporcionalita, nazývaná konfesionalizmus, je v Libanone viac ako iba prejav konsocializmu, je to podstata politického režimu (Yamak 1966: 147). Spravodlivá a rovnomerná distribúcia postov v štátnej správe bola kľúčom k udržaniu režimu v prvých rokoch existencie Libanonu a bola jedným zo základných pilierov Ústavy i NP. Proporcionalita sa dá vystopovať ako v rozdelení najvyšších štátnych úradov, tak i v zložení kabinetu, poslaneckej snemovne, a dokonca i štátnej správy. Čo sa týka autonómie náboženských komunít, libanonská KD je dobre vybavená. Nadväzujúc na tradíciu osmanských milletov majú všetky oficiálne uznané vierovyznania právo na autonómiu v oblasti riadenia svojich cirkví a v oblasti personálneho statusu svojich členov – svadby, krsty, rozvody, dedenie, pohreby. Toto právo je dokonca explicitne spomenuté v Ústave. Libanonské komunity sú od seba oddelené do značnej miery aj geograficky s výnimkou niekoľkých zmiešaných oblastí a veľkých miest.

Záver

Ako vyplýva z predchádzajúceho prehľadu, v Libanone bolo prítomných viacero podmienok, ktoré Lijphart a iní teoretici považujú za priaznivé pre vznik a trvácnosť KD, i keď okrem tradície s konsenzuálnou vládou žiadna z týchto podmienok nebola neproblematická. Viacstranná rovnováha do istej miery fungovala, i keď v najťažších chvíľach pre libanonskú demokraciu sa množstvo libanonských segmentov zoskupilo do dvoch antagonistických šíkov. Preklenujúca lojalita sa v Libanone postupne budovala aj napriek tomu, že zostala slabá. Medzi skôr negatívne nastavené podmienky patria nekohézne komunity a najmä preťaženie rozhodovacieho systému v 70. rokoch narastajúcimi problémami.²⁰ Prevalcovanie systému množstvom externých a interných kríz spôsobilo jeho zrútenie sa (Jabbra – Jabbra 2001: 83).

Z inštitucionálneho hľadiska Libanon pred občianskou vojnou i po nej vykazuje veľmi silno zakorenené princípy proporcionality a segmentálnej autonómie. Slabšie sú prvky veľkej koalície a vzájomného veta. Ochota a uvedomelosť elít, podľa Lijpharta najdôležitejší prvok pre prežitie a úspech KD, v Libanone dlho pretrvávali. Ak teda máme odpovedať na otázku položenú v úvode tejto práce, z vyššie uvedeného vyplýva, že konsocializmus bol skutočne prevládajúcim prvkom libanonského politického systému v období od získania nezávislosti až ku koncu 60. rokov. Až zmena domáceho i zahraničného prostredia spôsobila, že sa vytratil najdôležitejší prvok KD, teda koalescentné chovanie elít. To zároveň potvrdzuje Lijphartov názor o kľúčovom postavení elít pri udržaní konsocializmu (Seaver 2000: 268).

Logická otázka znie, či prvky konsocializmu v Libanone oddialili prepuknutie občianskej vojny, alebo naopak. Koalície, na ktorých sa podieľali zástupcovia všetkých segmentov, určite prospeli stabilite Libanonu. Veto v chápaní Andrewa Rigbyho empiricky potvrdilo svoju opodstatnenosť v roku 1958, keď pokus o príklon k západu zo strany prezidenta Chamouna vyvolal nepokoje, naopak neutralita presadzovaná jeho nástupcom Shihabom situáciu stabilizovala.

Naopak princíp proporcionality môže byť napadnutý preto, že zakonzervoval politický systém do tej miery, že nebol schopný reagovať na demografické zmeny, ktoré v Libanone zohrali kľúčovú úlohu pri vypuknutí občianskej vojny. K tomu sa však žiada povedať, že spory, ktoré okolo proporcionality zakotvenej v NP vypukli až v sedemdesiatych rokoch, by veľmi pravdepodobne prebiehali bez nej už omnoho skôr. Segmentálna autonómia je v Libanone, rovnako ako v teórii KD, zase obviňovaná z toho, že bráni vybudovaniu spoločnej identity medzi rôznymi komunitami. Avšak, ako priznávajú aj kritici konsocializmu Jabbra a Jabbra, v prvej fáze libanonskej demokracie to bolo nevyhnutné (Jabbra – Jabbra 2001: 82).

Z pôsobenia posledne dvoch zmieňovaných znakov konsocializmu – proporcionality a segmentálnej autonómie – v Libanone môžeme zároveň postrehnúť limity, s ktorými sa konsociačná demokracia potýka, a ktorým sa nemôže vyhnúť, pretože sú jej definičnou súčasťou. Oba spomenuté znaky majú konzervačný účinok na problémy rozdelenej spoločnosti a iba odďaľujú konfrontáciu. Takto zakonzervované problémy tak ostávajú neriešené a teda pôsobia vo vnútri systému ako rozbuška, ktorá vybuchne vo chvíli, keď dôjde k oslabeniu koalescentného chovania elít, či niektorého z ďalších dvoch znakov konsociačnej demokracie. Autor tejto práce sa záverom domnieva, že násilie by v Libanone prepuklo skôr nebyť zmierňovacieho účinku konsociačných mechanizmov, a to i napriek tomu, že pôsobenie niektorých je kontroverzné.

Zoznam použitej literatúry

Abul-Husn, L. (1998): The Lebanese Conflict. Looking Inward, London, Lynne Rienner Publishers.
Bustros, G. M. (1973): The Lebanese Constitution, preklad, Bureau of Lebanese and Arab Documentation, on – line text.
Chytilek, R. – Šedo, J. (eds., 2004): Volební systémy, Brno, IIPS.
Collelo, T (eds., 1987): Lebanon – country study, Federal Research Division, Library of Congress, on – line text.
Crow, R. E. (1962): Religious Sectarianism in the Lebanese Political System, The Journal of Politics, Vol. XXIV., No. 3, August, pp. 489 – 520.
Čejka, M. (2005): Izrael a Palestina, Brno, Centrum strategických studií.
Hamzeh, A. N. (2001): Clientelism, Lebanon: Roots and trends, Middle Eastern Studies, Vol. XXXVII., No. 3, July, pp. 167 – 178.
Hancock, J (1987): Lebanon: A Conflict of Minorities, Asian Affairs, Vol. XVII., No. 1, February, pp. 30 – 36.
Hottinger, A.: Zu'ama in Historical Perspective, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Hourani, A.: Lebanon: the Development of a Political Society, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Hudson, M. C.(1997): Trying Again: Power – Sharing in Post – Civil War Lebanon, International Negotiation, Vol. II., No. 1, January, pp. 103 – 122.
Hurewitz, J. C.: Lebanese Democracy in Its International Setting, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Jabbra, J. G. – Jabbra, N. W. (2001) : Consociational Democracy in Lebanon: A Flawed System of Governance, Perspectives on Global Development and Technology, Vol. XVII., No. 2, September, pp. 71 – 89.
Kerr, M. H.: Political Decision Making in a Confessional Democracy, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Lebanon, CIA – The World Factbook, on – line text.
Lebanon Constitution, International Constitutional Law, on – line text.
Lehmbruch, G. (1975): Consociational Democracy and the International System, European Journal of Political Research, Vol. III., No. 4, December, pp. 377 – 391.
Lijphart, A. (1969): Consociational Democracy, World Politics, Vol. XXI., No. 2, January, pp. 207 – 225.
Lijphart, A. (1977): Democracy in plural societies: a comparative exploration, New Haven, Yale University Press.
Maksoud, C.: Lebanon and Arab Nationalism, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Maktabi, R. (1999): The Lebanese Census of 1932 Revisited. Who Are the Lebanese?, British Journal of Middle Eastern Studies, Vol. XXVI., No. 2, November, pp. 219 – 241.
McRae, K.: Introduction, in McRae, K. (eds., 1974): Consociational Democracy. Political Accommodation in Segmented Societies, Toronto, McClelland and Stewart (český text: Konsociační demokracie. Politický kompromis v segmentovaných společnostech, in Říchová, B., Lisa, A. (red., 1995): Antologie světových politologů II., Praha, VŠE.).
Rigby, A. (2000): Lebanon: Patterns of Confessional Politics, Parliamentary Affairs, Vol. LIII., No. 1, January, pp. 169 – 180.
Rondot, P.: The Political Institutions of Lebanese Democracy, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Rulers of Lebanon, Jewish Virtual Library, on – line text.
Salibi, K. S.: The Personality of Lebanon in Relation to the Modern World, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.
Salibi, K. S.: How it all began – A concise history of Lebanon, in Salibi, K. S. (1993): A House of Many Mansions – The History of Lebanon Reconsidered, New York, I.B. Tauris & Co.
Seaver, B. M.(2000): The Regional Sources of Power – Sharing Failure: The Case of Lebanon, Political Science Quarterly, Vol. CXV., No. 2, Summer, pp. 247 – 271.
Yamak, L. Z.: Party Politics in the Lebanese Political System, in Binder, L. (eds., 1966): Politics in Lebanon, New York, John Wiley and Sons.

Prílohy

Tab.2: Počet ministrov podľa náboženskej príslušnosti v kabinetoch. Viz Crow 1962: 504.
Tab. 3: Počet vyšších štátnych úradníkov podľa náboženskej príslušnosti.Viz Crow 1962: 510.
Tab. 4: Percentuálne zastúpenie komunít v ústavných a iných štátných orgánoch. Viz Crow 1962: 519.
Tab. 5: Ministerské portfóliá podľa náboženskej príslušnosti. Viz Crow 1962: 506.
Tab. 6: Zastúpenie komunít v parlamente. Viz Crow 1962: 495.
Mapa 1: Mutasarrifiyah a Veľký Libanon.
Mapa 2: Sykes – Picotova dohoda.
Mapa 3: Palestínske utečenecké tábory v Libanone.
Mapa 4: Rozloženie náboženských komunít v 70. rokoch.

Autor je studentem politologie a mezinárodních vztahů na Masarykově univerzitě.

Poznámky pod čarou

Holandsko, Belgicko, Rakúsko a Švajčiarsko.
Nemusí však ísť o striktnú proporcionalitu. Občas je výhodná pre fungovanie systému nadreprezentácia menšieho segmentu, v extrémnom prípade až parita (Lijphart 1977: 41).
Tieto Lijphartove závery sú v zhode so sartoriánskou kategorizáciou straníckych systémov. Za predpokladu, že strany reprezentujú jednotlivé segmenty, je i podľa Sartoriho výhodný počet strán medzi tri až päť, maximálne šesť (Lijphart 1977: 62).
Okrem toho, malé krajiny zvyknú mať slabý zahraničnopolitický potenciál a nesú menšiu zodpovednosť za medzinárodné dianie (Lijphart 1977: 69).
K tejto problematike veľmi podrobne Lehmbruch, G. (1975): Consociational Democracy and the International System, European Journal of Political Research, Vol. III., No. 4, December, pp. 377 – 391.
Lijphart síce uznáva podpornú úlohu tradície, ale zároveň k nej pristupuje kriticky pri ošetrení konsociačných pokusov vo viacerých krajinách tretieho sveta a v Kanade (Lijphart 1977: 119 – 129, 129 – 134, 158 – 161).
Maroniti odvodzujú svoje meno od sv. Jána Marouna (Collelo 1987).
Drúzovia sú sekta šiítskeho islamu, ktorú v 11. stor. založil kalif z Káhiry Hakim, keď sa prehlásil za vtelenie Boha (Abul – Husn 1998:33 – 34).
Libanonom sa na tomto mieste nemyslí dnešný Libanon. Išlo o územie, do ktorého nespadal pobrežný pás miest, údolie Biká a ani niektoré iné okrajové časti dnešného Libanonu.
Maroniti mali 4 kreslá, ortodoxná cirkev a Drúzovia po dve, východná katolícka cirkev, šiíti a sunniti po jednom (Abu – Husn 1998: 21 – 22).
Pôvodne bol prezident volený na tri roky, ale novelou z roku 1929 sa jeho funkčné obdobie predĺžilo.
Ako podotýka Hassan Saab nie je náhoda, že NP uzavreli títo dvaja politici. Al-Khoury bol najarabskejší spomedzi maronitských politikov a al-Sohl bol jedným z najmenej radikálnych sunnitov (Saad 1966: 276).
Za moslimov sú považovaní aj Aláwiti.
Medzitým mandátna správa dosadzovala prezidentov – najprv predlžila funkčné obdobie Debbasovi a potom menovala na dva roky Habib Pacha es-Saada (Jewish Virtual Library).
Podľa oficiálnych údajov UNRWA až 130 tisíc utečencov skončilo v táboroch v Libanone (Čejka 2005: 76). Toto číslo však narastalo a podľa amerických odhadov počas občianskej vojny bolo v Libanone okolo 400 tisíc Palestínčanov (Collelo 1987).
Je to najmä menší klan Arslanovcov.
Ak nerátame Izrael a Turecko, ktoré však nepatria medzi arabské štáty a obe sú prozápadne orientované.
Čo spôsobila najmä Šesťdňová vojna 1967 a udalosti Čierneho septembra 1971, po ktorých sa do Libanonu presťahovalo aj vedenie PLO a väčšina jeho milícií (Čejka 2005: 142 – 143).
Okrem Drúzov.
Otázka utečencov, pôsobenie PLO, sociálna deprivácia, demografické zmeny, izraelské útoky atď.

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

S podporou International Institute of Political Science v Brně