Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Kosovská oslobodenecká armáda, jej nástupníci a organizovaný zločin

Ako vyzerá odvrátená strana súčasného Kosova? Je Kosovo skutočne bránou organizovaného zločinu do Európy? Predkladaný článok sa zaoberá predovšetkým vzťahom Kosovskej oslobodeneckej armády (UÇK) a organizovaného zločinu. Prvá časť sa venuje obdobiu pred založením UÇK, postupuje k popisu významu organizavaného zločinu pri vyzbrojovaní a končí sa podpísaním Rambouilletskej mierovej dohody. Druhá časť sa venuje trom odnožiam UÇK, ktoré vznikli po oficiálnom rozpustení UÇK a rozpútali konflikty v južnom Srbsku a západnom Macedónsku. Článok ukazuje, že aktivity týchto odnoží boli vo veľkej miere motivované kriminálnymi úmyslami, ktoré predstavujú významné riziko pre bezpečnosť v celej juhovýchodnej Európe.

Článok sa zaoberá vzťahom Kosovskej oslobodeneckej armády (UÇK – Ushtria Çlirimtare e Kosovës ) a organizovaného zločinu (OZ). Prvá časť sa venuje obdobiu pred založením UÇK, postupuje k popisu významu OZ pri vyzbrojovaní a končí sa podpísaním Rambouilletskej mierovej dohody. Druhá časť sa venuje trom odnožiam UÇK, ktoré vznikli po oficiálnom rozpustení UÇK a rozpútali konflikty v južnom Srbsku a západnom Macedónsku. Tento článok vychádza zo zdrojov, podľa ktorých aktivity týchto odnoží boli vo veľkej miere motivované kriminálnými úmyslami.

Korene UÇK siahajú do 80. rokov minulého storočia, keď v Kosove došlo k demonštráciám proti zlým životným podmienkam a zaostávaniu oblasti, ktoré mali miestami proti-juhoslávsky charakter a požadovali nezávislosť provincie. Juhoslávsky režim demonštrácie tvrdo potlačil, jeho účastníkov perzekuoval a mnohí z nich sa preto rozhodli Juhosláviu opustiť. Takto sa vo Švajčiarsku a Nemecku začali formovať skupinky radikálov a extrémistov, ktorých ideologické pozadie bolo zmesou prevažne komunistických a albánskych národne šovinistických postojov.

Niektoré z týchto skupiniek začali už pár týždňov po jarných demonštráciách roku 1980 s teroris­tickými akciami proti juhoslovanským občanom v exile a postupne i v Kosove. Medzi ich prvé akcie patrili atentáty na Juhoslávcov v Berne medzi augustom 1981 a marcom 1982 a tiež ďalších 9 atentátov v Juhoslávii do roku 1984. Juhoslávsky režim na to reagoval represiami proti domácim Albáncom a vraždami lídrov extrémistického albánskeho exilu, bratov Gërvallovcov a Kadriho Zeku, ktoré boli organizované juhoslávskou tajnou službou a vykonané mafiánskym spôsobom v spolupráci s podsvetím, v roku 1983. (Chiclet 1999)

Bývalý belehradský policajný riaditeľ, Marko Nicović a niekoľko novinárov tvrdí, že aktivity týchto skupín boli už od ich vzniku financované zo zdrojov organizovaného zločinu.1 Zači­atkom 90tých rokov už o napojení na organizovaný zločin a obchodovanie s drogami možno hovoriť odvážnejšie.

Miloševičove represie vybudili extrémistické kruhy k zjednoteniu do LPK (Lëvizja Popullore e Kosovës – Ľudové hnutie Kosova), tak vznikla konkurenčná podzemná skupina k umiernenej LDK (Lidhja Demokratike e Kosovës – Liga za demokratické Kosovo), (Wright 1999) ktorú tieto kruhy neuznávali, keďže ju Miloševičov režim legalizoval. V rokoch 1992 a 1993 bola LPK hlavnou silou pri tajných rozhovoroch s miestnymi klanmi v Prištine a macedónskom Kičeve.2 Výsled­kom týchto rozhovorov bola dohoda o zorganizovaní ozbrojeného povstania a za týmto účelom bola založená UÇK.

Kosovskí Albánci sa po Daytonských mierových zmluvách z roku 1995, cítili západnými mocnosťami zradení, tak ako aj na Berlínskom kongrese v roku 1878 a Londýnskom v roku 1913, a ocitli sa úplne v Miloševičovej moci. Najzaostalejšia oblasť bývalej Juhoslávie, s minimom infraštruktúry a priemyslu sa bez finančných dotácií alebo zahraničnej finančnej alebo diplomatickej podpory zmenila na „odpadlícku provinciu, kolóniu teroru a pašovania drog“. (Vaknin) Frank Viviano popísal situáciu v Kosove po Daytonských zmluvách podobne: „každý v Kosove vie, že tu sú len dve komodity: zbrane a ľudia. A dve akceptované platidlá: doláre a drogy.“ (Viviano 1995) Situácia sa radikalizovala a v priebehu roku 1995 došlo k niekoľkým bombovým útokom na srbské policajné hliadky a albánskych „kolaborantov“ a koncom apríla 1996, po koordinovaných teroristických útokoch, vystúpila na verejnosti Kosovská oslobodenecká armáda, UÇK, ktorá ako svoj cieľ proklamovala vyhlásenie nezávislého Kosova.

Zbrane za drogy a špinavé peniaze

Na vyzbrojení UÇK sa podieľali, okrem albánskej vlády, i západné tajné služby, ktoré sa snažili konflikt manažovať. Najpodstatnejším zdrojom výzbroje boli bunky miestnych kosovoalbánských kriminálnych fis,3 pôsobiace na západe, a drogový kartel „15 rodín“ z pohraničia Macedónska, Kosova a Srbska, cez ktorých územie v čase formovania UÇK prechádzalo stále viac tureckého heroínu. I vďaka tomu, že Juhoslávia prišla o členstvo v Interpole a s tým o možnosti efektívne bojovať proti medzinárodne pôsobiacim zločineckým sieťam, mohli kosovoalbánske fis, počas juhoslávských vojen, nerušene vytvoriť pašerácke siete na báze kuriérov a konkurovať Kurdom a Turkom. Jadro veliteľov gerily sa regrutovalo priamo z kruhov kriminálnych fis, hlavne tie disponovali dostatkom financií na nákup výzbroje. Ukážkou je fis Adema Jashariho, ktorá „spravovala rozsiahlu pašerácku sieť.“ (Hedges 1999b) Preto je UÇK označovaná za mafiánsku armádu, ktorá mala mať za cieľ monopolizovať obchod s drogami a vyhnať juhoslávske bezpečnostné jednotky z oblasti, čo by pašerákom heroínu zásadne uľahčilo pôsobenie. (Hajdinjak 2002: 12)

Pravdepodobnejšie je však, že tieto ciele boli prepojené s pan-albánskymi ideálmi. Miloševičove represie radikalizovali i kruhy živiace sa organizovanou kriminalitou a tie zároveň so snahou zbaviť sa srbskej nadvlády našli i dobrý spôsob, ako rozšíriť svoje pole pôsobnosti a splniť dlho snívaný albánsky sen o Veľkom Albánsku, ktoré už v roku 1878 naplánovali miestni albánski klanoví vodcovia združený v Prizreňskej lige. (Hedges 1997b) Vysoký predstaviteľ Interpolu Ralf Mutschke hovorí, že v prípade kosovských Albáncov sú „politické a kriminálne aktivity hlboko prepojené“ a UÇK je „hybridná organizácia, zapojená do kriminálnych i politických aktivít.“ (Mutschke 2000) To si možno predstaviť na príklade francúzskeho kriminológa Xaviera Raufera: „títo muži sú cez deň bojovníkmi za slobodu a v noci predávajú heroín, alebo aj naopak.“ (Bozinovich 2004)

Prvé indikácie obchodovania drog výmenou za zbrane smerujúce do Kosova sa objavili už v roku 1991 vo Švajčiarsku a neskôr boli zaznamenané i výmeny heroínu za výzbroj ruských vojakov. (James 1994) V roku 1999 taliansky súd odsúdil Amarilda Vrioniho za nákup zbraní, určených pre UÇK, za – univerzálnu menu – drogy. Eskaláciou kosovského konfliktu v roku 1998 sa začína bitka o talianske čierne trhy so zbraňami, aby bol uspokojený dopyt po zbraniach doma. (Hislope 2001: 29) Spojenie UÇK s obchodom s drogami indikuje zapojenie troch významných postáv kosovoalbánskeho organizovaného zločinu – Dauta Kadriovského, „Princa Dobroshiho“ a Agima Gashiho.

Narkobaróni a cestovné agentúry

Daut Kadriovski je pokladaný za vedúcu postavu kartelu „15 rodín“, ktorý ovládal hraničnú oblasť Balkánu a operoval z Istanbulu. Nemecká polícia ho zatkla v roku 1985, ale o osem rokov neskôr sa narkodolármi vykúpil a stal sa významným sponzorom UÇK. (Klebnikov 2000) Agim Gashi od začiatku 90. rokov pôsobil v Miláne a v roku 1998 zásobil UÇK prístrojmi na nočné videnie, telekomunikačnou technikou, nepriestrelnými vestami, raketometmi a ručnými granátmi. (Hislope 2001: 31) Princ Dobroshi až do svojho zatknutia v roku 1993 zásoboval drogami Škandináviu. O štyri roky neskôr sa na slobodu „vykúpil“, podstúpil plastickú operáciu v Chorvátsku, a vrátil sa do biznisu so sídlom v Čechách, kde bol počas operácie „Klietka“ začiatkom roku 1999 opäť zatknutý. Česká Bezpečnostná informačná služba potvrdila, že Dobroshi sa snažil nakúpiť ľahké pechotné zbrane a raketomety. Podľa dokumentov zhabaných v jeho byte boli zbrane určené pre UÇK. (Raufer 2002).

Ďalším príjmom sa od vystúpenia UÇK na verejnosť stali peniaze z albánskej diaspóry, u ktorej si získala veľkú obľubu, a to na úkor paralelnej administratívy Ibrahima Rugovu. Bol založený známy spolok na zber peňazí pre UÇK „Vendlindja Thërret“ (Domovina volá) a komplikovaná sieť účtov a fondov, na ktorých správe sa podieľal aj Xhavit Haliti, ktorý si za svoje aktivity si v roku 2001 vyslúžil od švajčiarskej vlády zákaz vstupu. (Roth 2005) Do týchto účtov okrem legálnych príspevkov tiekli aj peniaze z kriminálnych aktivít, okrem drog išlo aj o zisky z finančných podvodov. Jeden z týchto podvodov bol odhalený v decembri 1997, keď francúzska polícia zatkla bunku LPK špecializujúcu sa na falošné šeky. Potom čo v júli 1998 švajčiarska polícia zablokovala účty „Vendlindja Thërret“, nastúpili albánske cestovné agentúry. (Chiclet 1999) Jedna z nich, pôsobiaca v Nemecku, vybavovala svojich klientov špeciálnymi opaskami s kapacitou až 6 miliónov nemeckých mariek. Odhaduje sa, že stihla UÇK zaslať okolo 150 miliónov mariek. Nemeckí vyšetrovatelia odhadli ročný objem vypraných kosovalbánských drogových peňazí na 1,5 miliardy dolárov. (Hislope 2001: 30) Ralf Mutschke odhaduje, že viac než polovica z 900 miliónov nemeckých mariek, zaslaných UÇK v rokoch 1996 až 1999, pochádza z drogových peňazí. (Mutschke 2000)

Koncom roka 1997 sa vďaka týmto príjmom UÇK stala dobre vyzbrojenou gerilovou armádou, ovládajúcou celý obchod s drogami v Kosove. (Hajdinjak 2002: 27) Anarchia v susednom Albánsku začiatkom roku 1997 vyostrila situáciu v Kosove, keďže zbrane z vylúpených vojenských a policajných skladov poputovali cez severné Albánsko do Kosova. Zároveň chaos na severe krajiny, kde albánsky štát stratil kontrolu, umožnil UÇK otvoriť tam výcvikové základne. Rodisko premiéra Berishu, pohraničné mesto Tropojë, sa zmenilo na zbrojný bazár, kde sa dal AK-47 „Kalašnikov“ kúpiť za 15 nemeckých mariek. (The Bonn International Center for Conversion 2001: 13)

UÇK si uvedomovala obrovskú nevýhodu vlastnej gerilovej armády proti juhoslávskej armáde (VJ – Vojske Jugoslavije), preto sa snažila vyprovokovať medzinárodnú intervenciu. (The Independent International Commision for Kosovo 2000: 52) Teroristické útoky UÇK a tvrdé policajné akcie zmenili Kosovo počas roku 1997 na sud benzínu, ktorý vybuchol začiatkom roka 1998, keď bol vyvraždený klan Adema Jashariho. Odboj získal mučeníka a brutalita zásahu vydesila kosovoalbánske “fis”, ktorých masovým povstaním sa začala prvá fáza vojny. Počas druhej fázy, v roku 1999, vstúpilo na strane UÇK do vojny NATO a po 78dňovom bombardovaní Juhoslávie Miloševič pristúpil na podmienky z Rambouilletu, podpísane kosovoalbánskou delegáciou 18. marca 1999.

Nástupníci Kosovskej oslobodeneckej armády

Čoskoro po rozmiestnení medzinárodných jednotiek v Kosove sa začali objavovať ďalšie „oslobodzovacie armády“, najprv v južnom Srbsku a západnom Macedónsku, a potom všade na hraniciach albánskeho osídlenia. Niekoľko „oslobodzovacích armád“ sa koncom roku 2005 objavilo i vnútri Kosova v oblastiach Drenica, Dukagjini, Ferizaj/Urosevac a Kaçanik. Medzi ich hlavné aktivity patria cestné prepady. (ICG – International Crisis Group 2006: 7)

Najznámejšie oslobodzovacie armády – NLA (Ushtria Climirtare Kombëtare – Národná oslobodzovacia armáda), UÇPMB (Ushtria Çlirimtare e Preshevës, Medvegjës dhe Bujanocit – Oslobodzovacia armáda Preševa, Medvedje a Bujanovacu) a AKSh (Armatës Kombëtare Shqipëtare – Albánska národná armáda)4 – označuje francúzsky kriminológ Xavier Raufer za „paramilitárne krídla albánskej mafie, bojujúce o nadvládu nad kľúčovými pašeráckymi uzlami cesty nazývanej »Balkánsky zlatý trojuholník«“. Veľkokosovský a veľkoalbánský extrémizmus mal slúžiť ako zástierka „kriminálnej konšpirácie balkánskych klanových šéfov, gangstrov v diaspóre a bývalých členov albánskej tajnej služby“. (Agence France-Presse, March 21, 2001, citované z Balkanpeace – The Center for Peace in the Balkans) A vo vzťahu k bezpečnostnej situácií v južnom Srbsku ICG konštatuje, že ju ovplyvňujú „kriminálne záujmy (…) v širšej oblasti. Pašovanie a vydieranie financuje extrémistické aktivity, ale i nestabilita a extrémny nacionalizmus maskujú kriminálne aktivity zamerané na zisk.“ (ICG 2003: 9)

Tak ako v prípade vojny v Kosove, i v týchto vojnách by bola hlavným víťazom mafia, majúca veľký záujem na vytvorení „Veľkého Kosova“ či „Veľkého Albánska“, alebo na destabilizovaní regiónu, čo by rozšírilo jej pôsobnosť a zvýšilo zisky.

Oslobodzovacia armáda Preševa, Bujanovacu a Medvedje

Po príchode KFOR do Kosova bolo kvôli zabráneniu kontaktu jednotiek NATO s VJ vytvorené päť kilometrov široké ochranné pásmo GSZ (Ground Security Zone) pozdĺž hraníc Kosova s Juhosláviou, a do tohto pásma smeli vstupovať juhoslávske bezpečnostné zložky len ľahko vyzbrojené. Tam sa de facto pod ochranou KFOR vytvorila gerilová skupina UÇPMB, zahŕňajúca 700 až 1000 bojovníkov, (Mattern 2005: 3), ktorá mala hlavnú základňu v Dobrošíne. Začiatkom januára 2000, po sérií útokov, vystúpila na verejnosť a prehlásila útoky za snahu o zjednotenie „východného Kosova“ s Kosovom. Že sa jednalo len o zásterku pre iné záujmy potvrdil i výskum ICG v Preševe. Miestne albánske obyvateľstvo v rozhovoroch s ICG neprejavilo záujem o pripojenie ku Kosovu a to bolo dokázané aj porážkou kandidátov veliteľov UÇPMB v regionálnych voľbách roku 2002. (ICG 2003: 5)

Predmetom sporu bola pravdepodobne kontrola cesty spojujúcej Bujanovač s východokosovským Gnijlane, okolo ktorej sa odohrala väčšina bojov. Svedčí o tom i skoré obsadenie významného drogového prekladiska, Veliki Trnovac, a správy o jednotkách UÇPMB strážiacich civilné údržbárske čaty pri oprave cesty. (Agence France-Presse, March 21, 2001 citované z Balkanpeace). Gnijlane je najväčším drogovým centrom v oblasti, odkiaľ sa drogy distribuujú do Bratislavy, Prahy a Budapešti, a predpokladá sa tam i výskyt niekoľkých heroínových laboratórií, pričom zásobovanie je zabezpečované z Bujanovača. Po stiahnutí juhoslávskych vojenských a policajných jednotiek z Kosova do pohraničnej oblasti sa vojensko-kriminálny komplex okolo Miloševiča, zainteresovaný v obchode s drogami a cigaretami, pravdepodobne snažil odrezať Gnijlane od prísunu tovarov. Táto snaha proti nemu spojila miestnych a gnijlanských pašerákov drog, ktorí spoločne vytvorili gerilovú skupinu za účelom vyprovokovania konfliktu medzi UÇPMB a bezpečnostnými zložkami Juhoslávie, ktoré by, v snahe zneškodniť gerilu skrývajúcu sa v GSZ, mohli porušiť demilitarizovanú zónu a vyvolať rozmiestnenie jednotiek NATO v južnom Srbsku. Prípadne by Belehrad v dôsledku medzinárodného tlaku musel zmierniť policajné „represie“. (CFGDS – Center for Geopolitical Drug Studies 2001)

Táto skupina bola zložená z bývalých bojovníkov UÇK a viedli ju prevažne ľudia podozriví z účasti na obchode s drogami. Jej samovyhlásený veliteľ Shafqet „Adzija“ Musliu bol miestny pašerák drog. (BIA – Bezbednosno-Informativna Agencija 2003: 10) Muhamed „Rabelli“ Xhemaili bol hľadaný Interpolom kvôli vražde a obchodu s drogami v Českej republike. (Oschlies 2001: 21) Xhavit „Rakip“ Hasani, pôvodom z macedónskeho Tanuševci, mal ako veliteľ skupiny UÇK v okolí neďalekej Vitiny získať kontrolu nad miestnym obchodom s drogami, ľuďmi a zbraňami. (CFGDS 2001) Okrem pašovania sa táto skupina zaoberala i vydieraním, vyberaním poplatkov za tranzit a konfiškovaním drahých aut na účely „oslobodenia Preševa“. (BIA 2003: 9)

Z podpory UÇPMB z územia Kosova sú podozriví hlavne bývalý kosovský premier Ramush Haradinaj a Rrustem Mustafa, (Oschlies 2001: 37) ktorého zóna vplyvu susedí s Preševom, a on aj niekoľko jemu podriadených ľudí v TMK (Trupat Mbrojtöse Tö Kosovës – Kosovské ochranné zbory) boli spájaní so zásobovaním UÇPMB5 (Mattern 2005: 12).

Porážka Miloševiča v októbri 2000 prispela k tomu, že medzinárodné spoločenstvo začalo juhosrbský konflikt brať vážnejšie. Po rokovaniach medzi juhoslávskou vládou a veliteľmi UÇPMB bola po 17tich mesiacoch bojov uzavretá v máji 2001 Končuljská dohoda a KFOR povolilo VJ vstup do demilitarizovaného pásma. Niektorí bojovníci využili amnestiu od KFOR a časť z nich sa čoskoro objavila v západnom Macedónsku.

Národná oslobodzovacia armáda

V čase vrcholenia konfliktu v Preševe sa začali množiť informácie o pašovaní zbraní do západného Macedónska a o presunoch maskovaných ozbrojených mužov cez kosovskú hranicu. Vo februári 2001 štáb macedónskej televízie, v snahe vyšetriť tieto podozrenia, vyrazil do pohraničnej dediny Tanuševci, ktorá počas bojov UÇK v Kosove slúžila ako zbrojný sklad. Štáb padol do zajatia maskovaných ozbrojených mužov v uniformách NLA, (Ushtria Çlirimtare Kombëtare, ďalej pre prehľadnosť anglická skratka NLA), ktorí prehlásili svoj boj za snahu o pripojenie ku Kosovu a boj za práva utláčaných Albáncov. Latentne napätá etnická situácia v Macedónsku a veľké množstvo zbraní, z vylúpených albánskych skladov, v obehu im umožnili konflikt ľahko vyostriť a vytvoriť ideálne podmienky pre kriminálne aktivity. (Hajdinjak 2002: 45)

Tentokrát Európska únia reagovala rýchlejšie a konflikt bol ukončený Ohridskou dohodou, zabezpečujúcou viac práv pre albánsku menšinu. V skutočnosti však Ohridská dohoda uzavrela mier nielen medzi znepriatelenými etnikami, ale v prvom rade medzi pašeráckymi fis, ktoré rozpútali vojnu o pašerácke cesty. (Mappes–Niedek 2003: 13) Na jednej strane konfliktu stáli predstavitelia „chránených sieti“ – Drenická skupina, politického lídra UÇK, Hashima Thaçiho a korupčné macedónske strany PDS (Partia Demokratike Shqiptare – Demokratická strana Albáncov) a VMRO (Vnútromacedónska revolučná organizácia). Tieto siete využívali na pašovanie hlavné cesty a falšované dokumenty. Proti ich monopolu vystúpili „nezávislé siete“, reprezentované veliteľmi UÇK, sporiacimi sa s Drennickým klanom. Sabit „Hromi“ Geci, Rrustem Mustafa ale i Ramush Haradinaj, ktorý sa v roku 2005 stal na 100 dní kosovským premierom. Tieto kruhy podporili pašerákov nespokojných s vtedajším mo­nopolom, odsúvajúcim ich na horské a lesné cesty. Ich „nezávislé siete“ boli zároveň ohrozené dohodou Belehradu a Skopje o demarkácii, od vyhlásenia nezávislosti Macedónska, prakticky neexistujúcej hranice, čo by umožňovalo efektívnejšie stráženie. Zároveň predseda PDS, Menduh Thaçi,6 vyvolal pobúrenie niektorých významných pašerákov, ktorým sa začal miešať do obchodov. Sebaistotu mu dodávala stabilná koalícia s VMRO, fungujúca na vzájomnom nemiešaní sa do záležitostí druhého etnika. To v pohraničí vyvolalo napätie a k eskalácií došlo pod vplyvom bojov v neďalekom Preševe. (CFGDS 2001) Najtvrdšie boje prebehli pri známych pašeráckych uzloch Aračinovo a Kumanovo, ktoré spojujú Skopje a Preševo, a umožňujú vstup do koridoru Belehrad–Thessaloniki.

Rýchly zásah medzinárodného spoločenstva vyriešil konflikt, v priebehu šiestich mesiacov, podpísaním Ohridskej mierovej zmluvy, a to práve včas, keďže jednotky NLA už boli neďaleko Skopje. Za veľký úspech pašerákov možno považovať udržanie stavu nekontrolovania kosovsko – macedónskej hranice. Po roku 2001 macedónska polícia zostavila etnicky zmiešané policajné hliadky, ktoré sú obľúbeným terčom albánskych ozbrojených gangov, kontrolujúcich západné Macedónsko. (Mattern 2003: 8) Mappes-Niedek o bezpečnostnej situácií v západnom Macedónsku hovorí, že „polícia má v oblasti len niekoľko stanovíšť a po zotmení sa neopovažuje vychádzať vonku.“ (Mappes-Niedek 2003: 99) Bežnými sa stali únosy za výkupné, pričom ako obete, tak aj útočníci sú Albánci. (Mattern 2003: 7) Oblasť sa zmenila na priestor bezprávia a vláda sa obáva nastoliť tam poriadok, keďže by to mohlo nahnevať albánske politické strany a ohroziť stabilitu vlády.

Politický vodca NLA, Ali Ahmeti, čoskoro po ukončení konfliktu, vstúpil s vlastnou politickou stranou do macedónskej politiky, ako konkurent PDS, prehlásil sa za sociálneho demokrata a v roku 2002 sa po porážke VMRO a PDS, ocitol vo vláde s macedónskymi socialistami. Od volieb roku 2006 jeho strana bojkotuje parlament.

Albánska národná armáda

Albánska národná armáda (AKSh – Armatës Kombëtare Shqipëtare) vystúpila na verejnosť v roku 2001 s veľkoko­sovskými a veľkoalbánskymi cieľmi. Prihlásila sa k akciám v západnom Macedónsku, Kosove a južnom Srbsku a jej sila je odhadovaná rôzne, od pár desiatok po niekoľko tisíc členov. Srbská vláda jej silu odhaduje na 650 členov s výcvikovými základňami v Kosove. (ICG 2003: 6) Najpravdepodob­nejšie je, že sa jedná o malé skupinky bojovníkov okolo veliteľov z predošlých konfliktov v Srbsku a Macedónsku, ktorým sa nepodarilo uspokojiť svoje kriminálne záujmy. Medzi týmito veliteľmi sa najčastejšie sa spomínajú Lirim „Nazi“ Jakupi a Shefqet Musliu. Podpora samotných Albáncov pre vyplnenie cieľov AKSh je podľa prieskumov ICG minimálna a k násilným incidentom v Preševskom údolí ICG poznamenáva, že „vzbudzujú dojem alebo sú prevedené tak, aby vzbudzovali dojem“, že sa jedná o etnicky motivované útoky. (ICG 2003: 5–6) Taktiež pri jednom z útokov na súd v meste Struga vydala AKSh prehlásenie, že išlo o reakciu na zatknutie dvoch zločineckých bosov v Macedónsku. (BIA 2003: 13)

Velitelia UÇPMB v preševských ko­munálnych voľbách 2002 postavili viacerých vlastných kandidátov, ale títo neuspeli. Rovnako dopadli i niektorí velitelia NLA v Macedónsku, ktorí si založili vlastné politické strany. (Institute for War & Peace Reporting 2002: 13) Neostáva im tak nič iné než obviňovať lokálnych albánskych politikov z obhajovania srbských a prozápadných záujmov a organizovanie násilia.

K vierohodnos­ti verzie, že AKSh je len zásterka pre kriminálne záujmy, prispieva i niekoľko incidentov so srbským zapojením. Medzietnická kriminálna spolupráca v tomto priestore je skôr vec tradície, a ako srbské, tak i albánske kriminálne kruhy majú záujem na udržiavaní nestability v oblasti. (ICG 2003: 9) Niektoré akcie sú považované za spoluprácu srbských a albánskych kruhov, alebo dokonca za čisto srbské aktivity. Belehradský týždenník Vreme dokonca špekuloval, či za pôvodnou krízou z roku 2000 nemohla stáť BIA a s ňou spojené kriminálne kruhy. Srbské vládne zdroje ICG potvrdili, že nemajú úplnú dôveru k svojím bezpečnostným inštitúciám. Záujmom srbského podsvetia je vraj nielen ospravedlnenie zotrvania väčšieho počtu vojakov v oblasti, ale i výstavba novej základne v Bujanovači. (ICG 2003: 9–10)

Podporu z Belehradu indikuje granátový útok prevedený bosnianskym Srbom, príslušníkom VJ, ku ktorému sa prihlásila AKSh. Ďalšie okolnosti tohto incidentu vrhajú iné svetlo na Preševský konflikt, keďže tento vojak bol po vykonaní incidentu zhliadnutý v albánskom bare, v ktorom sa počas Preševského konfliktu stretávali vojaci UÇPMB. Srbské úrady nevysvetlili čo robil srbský vojak, situovaný vo vojenskej základni mesta Vranje, v meste s 90 % albánskou väčšinou. (ICG 2003: 10) Výpoveď jedného Albánca z Velikeho Trnovača pre bosniansku televíziu, ktorý tvrdil, že vojaci UÇPMB v okolí sú „žoldnieri hovoriaci zlou albánčinou“, (Oschlies 2001: 37) podporuje záver, že sa v Preševe jedná o medzietnickú kriminálnu spoluprácu na destabilizácií regiónu.

O podpore AKSh z Kosova svedčí napríklad aj vývoj udalostí po zatknutí Musliu, keďže pokiaľ sa tento nachádzal vo väzení na americkej základni, násilie v Preševe ustálo, no keď Američania umožnili jeho presun do kosovskej väznice, útoky pokračovali. Potvrdzuje to i domnienku ICG, že AKSh v Preševe nemá žiadnu vlastnú štruktúru, a funguje len cez veliteľov UÇPMB a cez ich, ad hoc pre jednotlivé akcie regrutovaných, vojakov. (ICG 2003: 6) V Kosove sa má nachádzať i niekoľko základní AKSh, hlavne v oblasti Gnijlane. A prevažne z tejto oblasti odišlo alebo bolo prepustených 90 členov TMK, po výzve Agima Çeku ku sympatizantom a spolupracovníkom AKSh. KFOR a UNMIK síce tvrdia, že cez hranicu Kosova v čase incidentov nik neprechádzal, ale v skutočnosti to ani nemôžu vedieť, pretože KFOR sa zameriava len na islamských radikálov, cezhraničnú kriminalitu a pohyby extrémistov ignoruje. ICG sa nepodarilo zaznamenať ani prítomnosť jednotiek KFOR na kosovskej hranici so Srbskom. (ICG 2003: 8)

Niektoré osoby blízke veliteľom UÇPMB majú obchodné styky s niektorými dôležitými srbskými podnikateľmi v južnom Srbsku, ktorí sú napojení na nacionalistické extrémistické kruhy v Belehrade ako sú Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna strana. Tieto vzťahy zahŕňajú pašovanie drog, tabaku a zbraní. ICG vo svojej správe z výskumu v oblasti konštatuje, že „mnoho incidentov z roku 2003 je, zdá sa, nejako prepojených s prominentnými srbskými a albánskymi podnikateľmi, ktorí sú v spojení s extrémistami.“ (ICG 2003: 10)

Okrem kriminálnych aktivít je AKSh cez svoje pobočky v západnej Európe financovaná i z peňazí diaspóry. Peniaze sa potom prevádzajú na účty Dardanskej banky patriacej bývalému premiérovi paralelnej „Republiky Kosovo“ pod vedením Ibrahima Rugovu, Bujarovi Bukoshimu. Podniky registrované v Európe slúžia i na nákup zbraní pre AKSh, na čom sa do svojho zatknutia podieľal i Daut Haradinaj, brat expremiéra Ramusha Haradinaja. (BIA 2003: 13) V skutočnosti sú tieto obchodné aktivity a výber peňazí v diaspóre hlavné vykázateľné aktivity AKSh, k viacerým oh­láseným ofenzívam nikdy nedošlo. (Mattern 2003: 11)

Zhrnutie

Keďže kosovská otázka ostala až do polovice 90. rokov mimo záujem svetových mocností, získali kosovskí extrémisti ako významneho sponzora organizovaný zločin a postupne s ním prerástli do jednej entity. Kosovská oslobodenecká armáda nevznikla len ako vojenské krídlo extrémistických kosovoalbánských skupiniek, usilujúcich o nezávislosť Kosova, ale aj ako kriminálna paramilitárna skupina, bojujúca o kriminálne zdroje. Jej vyzbrojenie prebehlo zo značnej časti v spolupráci s kriminálnymi kruhmi a viaceré fis, bojujúce pod značkou UÇK, boli zároveň kriminálnymi zoskupeniami obchodujúcimi s drogami alebo ľuďmi.  

Po skončení vojny v Kosove získali popredné fis značnú moc nad krajinou a rozšírili svoje kriminálne aktivity a zároveň rozšírili aj svoj záujem o nové územia. Ako prvý sa do ich zorného uhla dostal kľúčový transportný uzol spojujúci Európu s Blízkym východom – Preševské údolie – a začiatkom roku 2000 sa tam objavila gerilová skupina UÇPMB, usilujúca pripojiť toto územie ku Kosovu a takto si nad ním zaistiť kontrolu. Nie dlho po ukončení konfliktu v Preševe sa začal ďalší, v západnom Macedónsku, a opäť boli pašerácke cesty stredobodom záujmu. Vnútroalbánsky spor o prerozdelenie pašeráckych koridorov mal za výsledok premenu Albáncami obývaných území v Macedónsku na oblasti bezprávia, ovládané paramilitárnymi jednotkami, a tiež faktické zrušenie macedónsko – kosovskej hranice. Neuspokojení aktéri z týchto dvoch konfliktov si založili novú odbojovú organizáciu a svoje kriminálne záujmy kryjú veľkokosovskou a veľkoalbánskou rétorikou. Faktom však je, že obrovská korupcia na juhosrbsko – kosovskej hranici a vyčlenenie západného Macedónska spod kontroly Skopje už vplyv prištinských kriminálných elít značne rozšírili.

Zoznam zdrojov

  • Balkanpeace – The Center for Peace in the Balkans (2001): Albanian rebels are fighting to protect mafia interests: expert prevzaté z Agence France-Presse, March 21, 2001; on-line text
  • BIA – Bezbednosno-Informativna Agencija (2003): Albanian Terrorism and Organised Crime in Kosovo and Metohija, Belgrade; on-line text
  • Bozinovich, M (2004): The New Islamic Mafia; on-line text
  • CFGDS – Center for Geopolitical Drug Studies (2001): Dangerous Liaisons of Albanian Insurgents v Geopolitical Drug News Letter; on-line text
  • Hajdinjak, M (2002): Smuggling in Southeast Europe – The Yugoslav Wars and the Development of Regional Criminal Networks in the Balkans, Center for the Study of Democracy; on-line text
  • Hedges, Ch (1999a): „Crisis in the Balkans: The separatists Leaders of Kosovo Rebels Tied to Deadly Powerplay“ v NY Times, 25. 6. 1999; on-line text
  • Hedges, Ch (1999b): „Kosovo’s Next Masters“ v Foreign Affairs máj/jún 1999 (volume 78, number 3); on-line text
  • Hislope, R (2001): The Calm Before the Storm? The Influence of Cross-Border Networks, Corrupiton, and Contraband on Macedonian Stability and Regional Security, San Francisco; on-line text
  • Chassagne, P – Gjeloshaj, K (2005): „L’émergence de la criminalité organisée albanophone“ v Cahiers d’Etudes sur la Méditerrannée Orientale et le Monde Turco-Iranien (CEMOTI); on-line text
  • Chiclet, Ch (1999): „Die UÇK – eine militärische Karriere“ v Le Monde Diplomatique 14. 5. 1999; on-line text
  • Institute for War & Peace Reporting (2002): Ohrid and Beyond: A cross-ethnic investigation into the Macedonian crisis, London: Lancaster House; on-line text
  • International Crisis Group (2003): Southern Serbia’s fragile Peace, Belgrade/Brussel; on-line text
  • International Crisis Group (2006): An Army for Kosovo?; on-line text
  • James, B (1994): „In Balkans, Arms for Drugs“, 6. 6. 1994 v International Herald Tribune; on-line text
  • Klebnikov, P (2000): Heroin Heroes, Mother Jones január/február 2000; on-line text
  • Mattern, R (2003): Mazedonien: Update August 2003, Bern: Schweizerische Flüchtlingshilfe; on-line text
  • Mattern, R (2005): Serbien-Montenegro: Zur Situation der AlbanerInnen im Presevo-Tal, Bern: Schweizerische Flüchtlingshilfe; on-line text
  • Mappes – Niedek, N (2003): Balkan Mafia: Staaten in der Hand des Verbrechens – Eine Gefahr für Europa, Berlin: Christopher Links Verlag
  • Mutschke, R (2000): The Threat Posed by the Convergence of Organized Crime, Drugs Trafficking and Terrorism, Hearing Before the Subcommittee on Crime of the Committee on the Judiciary of the House of Representatives, one hundered sixth Congress, second session, Serial No. 148, 13. 12. 2000; on-line text
  • Nicović, M (nedátované): Kosovo and the Albanian Mafia; on-line text
  • Oschlies, W (2001): Süd – Serbiens Preševo Tal: Interetnischer Brennpunkt oder Regionales Befriedungsmodell, Berlin: Stiftung Wissenschaft und Politik, Deutsches Institut für Internationale Politik und Sicherheit; on-line text
  • Raufer, X (2002): At the heart of the Balkan chaos: the Albanian mafia; on-line text
  • Roth, J (2005): „Rechtsstaat? Lieber nicht!“ v Weltwoche 43/2005; on-line text
  • Rusche, R (2006): „Activities of the Criminal Groups in Kosovo & Metochia and Independence of the Province“ v Krystyna Iglicka (ed.), The Transatlantic Security Challenges and Dilemmas for the European Migration Policy Project, vol. 3, Migration and Human Trafficking – Challenges for Southern Eastern European Region. Warszawa: CSM 2006
  • The Bonn International Center for Conversion (2001): The Mobilization and Demobilization of the Kosovo Liberation Army, Bonn: BICC; on-line text
  • The Independent International Commission on Kosovo (2000): The Kosovo Report: Conflict, International response, Leasons learned, New York: Oxford University Press; on-line text
  • Vaknin, S (nedátované): Part V of The Union of Death, Examining Terrorists and Freedom Fighters in the Balkans; on-line text
  • Vickers, M – Pettifer, J (1999): Albania: From Anarchy to a Balkan Identity, London: Hurst & Company
  • Viviano, F (1995): „The Wretched of the Earth“, v Mother Jones máj/jún 1995; on-line text
  • Wright, E: „A Balkan version of the IRA“, v New Statesman, 9. 4. 1999; on-line text

Zoznam skratiek

  • AOZ – albánsky organizovaný zločin
  • AKSh – Armatës Kombëtare Shqipëtare (Albánska národná armáda)
  • BIA – Bezbednosno-Informativna Agencija
  • BICC – The Bonn International Center for Conversion
  • CFGDS – Center for Geopolitical Drug Studies
  • GSZ – Ground Security Zone
  • ICG – International Crisis Group
  • KFOR – Kosovo Force
  • LPK – Lëvizja Popullore e Kosovës (Ľudové hnutie Kosova)
  • LDK – Lidhja Demokratike e Kosovës (Liga za demokratické Kosovo)
  • NATO – North Atlantic Treaty Organization
  • NLA – Ushtria Çlirimtare Kombëtare (Národne oslobodenecká armáda)
  • OZ – organizovaný zločin
  • UÇÇ – Ushtria Çlirimtare e Çamërisë (Čamerská oslobodzovacia armáda)
  • UÇK – Ushtria Çlirimtare e Kosovës (Kosovská oslobodenecká armáda)
  • UÇPMB – Ushtria Çlirimtare e Preshevës, Medvegjës dhe Bujanocit (Oslobodzovacia armáda Preševa, Medvedje a Bujanovaću)
  • UNMIK – United Nations Mission in Kosovo
  • VJ – Vojske Jugoslavije
  • VMRO – Vatreshna Makedonska Revolyutsionna Organizatsiya

Autor studuje politologii na Masarykově univerzitě.

Poznámky pod čarou

  1. Viď napríklad Nicović; Chassagne – Gjeloshaj 2005; Chiclet 1999
  2. Týchto rokovaní sa zúčastnili i neskôr dôležité osobnosti ako Ali Ahmeti, študent politických vied Hashim Thaçi, klanový vodca z Drenice Adem Jashari a exilová spojka Sigurimi Xhavit Haliti, ktorému dva roky predtým bomba nastražená Juhoslávcami zničila dom.
  3. Fis alebo fares je albánske označenie pre klany.
  4. Štvrtou významnejšou organizáciou je UÇÇ (Ushtria Çlirimtare e Çamërisë – Čamerská oslobodzovacia armáda) pôsobí v severnom Grécku ale kvoli absencií zdrojov bude v tejto práci vynechaná.
  5. Napríklad Shaqir Shaqiri, pôvodom z Preševa, ktorý bol v tom čase zástupcom veliteľa TMK v Gnijlane a Junuz Musliu z Bujanovača, ktorý tam zodpovedal za logistiku. (BIA 2003: 10)
  6. Hashima Thaçiho a Menduha Thaçiho nespájajú, žiadné rodinné zväzky, len „obchodné“. (Mappes – Niedek 2003: 12)
blog comments powered by Disqus
Autor
Štefan Hocko
Rubrika
Články
Témata
, , , ,
Publikováno
2. 5. 2008