Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Faktory kooperácie v medzinárodných vzťahoch a problémy medzinárodných organizácií

Svetová politika je založená na dosiaľ nie úplne známych princípoch. Jedným z nich, ktorý je všeobecne rešpektovaný v rámci neoliberalizmu a neorealizmu, je existencia anarchie v medzinárodných vzťahoch. Jej dopad na chovanie štátov je rôzny. Ako neoliberáli (teda neoliberálni inštitucionalisti), tak aj neorealisti však uznávajú, že sa dotýka kooperácie medzi hlavnými aktérmi svetovej politiky. Článok sa zaoberá faktormi, ktoré spoluprácu v MV ovplyvňujú. Zároveň poukazuje na problémy medzinárodných organizácií pri regulovaní kooperácie.

Zatiaľ čo podľa neorealistov anarchia utlmuje vôľu štátov kooperovať aj v prípade spoločných záujmov, podľa liberálov anarchia kooperáciu iba deformuje. Grieco reprezentujúci realistický pohľad tvrdí, že anarchia, teda neexistencia vlády, je príčinou existencie násilia v medzinárodných vzťahoch a následnej snahy štátov o prežitie. Tento imperatív sa transformuje do úsilia o relatívne zisky z potenciálnej kooperácie, teda o zisky vyššie ako má kooperujúci partner. Z uvedeného logicky vyplýva, že kooperáciu nie je možné dosiahnuť. (Grieco 1988)

V niektorých prípadoch evidentný rozpor s realitou spôsobuje, že spoluprácu, zdá sa, lepšie vysvetľuje neoliberálny inštitucionalizmus. Podľa predstaviteľov tohto smeru anarchia v medzinárodných vzťahoch má za následok „iba“ neexistenciu vlády, čiže neexistenciu donucovacieho prostriedku, ktorý by kooperáciu „strážil“ a jej prípadných narušovateľov trestal. Neoliberáli tak prezentujú názor, že spolupráca je prítomná vo svetovej politike, je však nutné ju inštitucionalizovať a nahradiť tak chýbajúci vládny kontrolný mechanizmus medzištátnym. (Keohane – Axelrode 1985)

Vo svojom článku najprv vysvetlím faktory kooperácie, tak ako ich prezentuje neoliberálny inštitucionalizmus a jeho stúpenci Keohane, Axelrode a Oye. (Keohane – Axelrode 1985; Oye 1985) Okrem ich empirických zdrojov použijem aj van Everov výskum týkajúci sa prvej svetovej vojny. (van Evera 1985) Zároveň však pri niektorých bodoch budem týchto autorov kritizovať alebo dopĺňať, a to z pozície Jamesa Fearona, Daniela W. Dreznera a Brett Ashley Leedsovej. (Fearon 1998; Drezner 2000; Leeds 1999) Fearon a Drezner pri kooperácii sledujú jej fungovanie z hľadiska vyjednávania (bargaining) a jej vynucovania (enforcement). Leeds sa zameriava na koreláciu medzi spoluprácou a druhom kooperujúcich režimov. Drezner navyše vyvracia niektoré tradičné predstavy o kooperácii pri sankcionovaní štátov. V predposledne časti sa zameriam na jej limity týkajúce sa medzinárodných organizácií (Gallarotti 1991), ktoré by podľa neoliberálnej teórie mali byť najvhodnejším nástrojom zabezpečujúcim kooperáciu (Keohane – Axelrode 1985: 109–110; Keohane 2002). V závere sa pokúsim, vychádzajúc zo spomínaných autorov, stručne predostrieť vlastnú predstavu o fungovaní kooperácie v medzinárodných vzťahoch v súčasnosti.

Faktory kooperácie

Kenneth Oye sa v časopise World Politics z roku 1985, monotematicky zameranom na medzinárodnú spoluprácu, pokúsil poukázať na tri dimenzie ovplyvňujúce kooperáciu. V prvej časti hovorí o štruktúrach odmien, v druhej o tieňoch budúcnosti a v tretej o množstve aktérov. Axelrode s Keohaneom pridávajú k týmto trom ešte vplyv prepojenia domén a domácej politiky na medzinárodnú kooperáciu.

Z hľadiska teoretického vývoja spolupráce je dôležité k týmto predstaviteľom pôvodnej teórie pridať Fearonove výsledky bádania, ktoré pozmeňujú Oyove, Axelrodove a Keohaneove závery o jej fungovaní. Podľa Fearona sa kooperácia dá rozdeliť na vyjednávaciu a vynucovaciu časť, ktorých interakcia mení pôvodné, jednoduchšie modely, a to najmä tie, týkajúce sa tieňov budúcnosti a problému relatívnych ziskov.

Štruktúra odmien

Štruktúra odmien ovplyvňuje kooperáciu. Toto konštatovanie vychádza z teórie hier, ktorá ich ponúka niekoľko typov s rôznymi štruktúrami odmien. Ide o matrice formátu 2*2, ako napríklad Harmónia (Harmony)1, Koordinačná hra (Coordination)2, Hra na zbabelcov (Chicken)3, Hon na jeleňa (Stag hunt)4, Väzňovo dilema (Prisoner’s di­lemma)5 alebo Slepá ulička (Deadlock)6. (Snidal 1985, Drulák 2003: 102–109, Oye 1985: 7–8) Zmenou štruktúry odmien sa mení typ hry a tým pádom aj predpoklad kooperácie.

Robert Jervis, ktorého cituje Oye, používa ako príklad obstarávanie zbraní. Napríklad štát si zaobstará namiesto ofenzívnych zbraní defenzívne. Zníži tým svoju nevýhodu v prípade útoku zo strany podvádzajúceho partnera a štruktúra odmien CD (C – cooperation – kooperácia, D – defection – podvádzanie) sa zmení napríklad z 1,4 na 2,3. Na druhú stranu zníži strach partnera z toho, že bude podvádzať, teda že by došlo k opačnej situácii – DC, pretože množstvo útočných zbraní by nebolo efektívne a celkový zisk by sa znížil na 3,2. Týmto sa zvyšuje predpoklad, že dôjde k použitiu stratégie kooperácie (CC) u oboch aktérov. (Oye 1985: 9–10)

Príklady ako sa mohli zmeniť štruktúry odmien pred prvou svetovou vojnou ponúka aj van Evera. Podľa neho došlo k výrazne mylnému vzájomnému vnímaniu vtedajších mocností. Toto malo za následok napríklad predpoklad, že DC chovanie bude výrazne vyššie odmenené, ako tomu napokon bolo v realite. Silné očakávanie nekooperačného správania sa u protivníka viedol práve k takémuto chovaniu. Najzávažnejším omylom pred sarajevským atentátom bolo vnímanie ofenzívneho spôsobu boja ako oveľa výhodnejšieho a zaisťujúceho víťazstvo. Tento „kult ofenzívnosti“ (van Evera 1985: 83) viedol k preceňovaniu vlastných ale aj protivníkových schopností v prípade nekooperovania, teda v prípade útoku. Následkom boli práve mylne zvýšené odmeny v štruktúre DC a znížené v štruktúre CD. Tým pádom, nielenže mocnosti sa snažili o zaútočenie (teda nekooperáciu) kvôli kultu ofenzívnosti, ale ich k tomu viedla aj obava z pravdepodobného útoku protivníka, podľa hesla „ak nezaútočím ja, zaútočí on.“ K vojne tak nevyhnutne muselo dôjsť.7 (van Evera 1985)

Spôsob, ktorý mení štruktúru odmien je aj prepojenie domén (issue linkage). Keohane a Nye ako príklad používajú Washingtonskú námornú zmluvu z roku 1922 medzi Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Japonskom. Veľká Británia a USA za obmedzenie stavby vojenských lodí získali od Japonska garancie na obchod s Čínou a obmedzenie opevnenia na niektorých ostrovoch v Tichom oceáne. Japonsku zas boli priznané niektoré územie zabraté Nemecku v Prvej svetovej vojne. Spojením týchto domén došlo ku kooperácii v hlavnej téme rokovaní, ktorým bolo obmedzenie stavby vojnového námorníctva. (Keohane – Axelrode 1985: 99–100).

Prepojenie domén však môže byť kontraproduktívne. Príkladom používaným v literatúre je Kissingerov spôsob prepájania domén. Kissinger vydieral Sovietov vyhrážajúc sa jednaním proti záujmom Spojených štátov – oddialením kontroly zbraní, pokiaľ by sa Sovieti nestiahli. Ak by teda Sovieti neustúpili, nielenže, by nedošlo ku kooperácii, ale navyše by došlo k porušeniu spolupráce v pôvodne už dohodnutej doméne. (Keohane – Axelrode 1985: 100–101)

Tiene budúcnosti

Štruktúry odmien je možné meniť zmenou časového horizontu kooperácie, reciprocitou a informovanosťou. Pokiaľ sa spolupráca opakuje, aktér sa rozhoduje medzi okamžitým ziskom z jednej hry a ziskom z opakovanej spolupráce. Vzhľadom na možnosť podvádzania pri hre Väzňovo dilema bude aktér pri hraní jednej hry nútený podvádzať, aby predišiel možnosti CD, ktorá je najhoršou možnou. Naopak pri opakovaní hier bude oveľa náchylnejší kooperovať, keďže celkový zisk prevýši jeho zisk z podvádzania pri jednej hre.

Van Evera uvádza tri faktory, ktoré skrátili tiene budúcnosti a tým aj možnosť kooperácie pred rokom 1914. Ako prvý uvádza predpoklad víťaznej vojny spôsobený kultom ofenzívnosti, ktorá mala zásadným spôsobom determinovať usporiadanie sveta. Vojna sa teda mala rozhodnúť v jednom z prvých kôl hry a neexistoval predpoklad, že by sa opakovala. Ďalším faktorom boli zmeny v rovnováhe moci, ktoré mohli byť dôležité pri mierovom rozdeľovaní sveta. Štáty, ktorých moc upadala boli nútené preferovať vojnu, teda možné víťazstvo v prvých kolách hry, kým boli dostatočne silní, pred neskoršími kolami možnej kooperácie, kedy by ich moc už bola oveľa menšia a ich šanca na zisk z hry či už pri kooperácii alebo nie oveľa nižšia. Tretím faktorom, ktorý nútil štáty správať sa akoby sa hry nemali opakovať a teda skracoval tiene budúcnosti bola nízka transparentnosť správania sa mocností. Táto viedla k agregovaniu rozhodnutí do niekoľkých veľkých, čím sa znižoval počet hier. Dohoda mohla predísť júlovej kríze, ak by potrestala každé menšie porušenie vtedajšej rovnováhy moci. Toto však kvôli utajovaniu nebolo možné a tak došlo až k jednému veľkému potrestaniu v podobe vojny. (van Evera 1985: 108–110)

Iný názor na prospešnosť tieňov budúcnosti pre kooperáciu má už spomínaný James D. Fearon. Fearon (1998) rozdeľuje kooperáciu na dve časti – jej vyjednávanie a jej vynucovanie a monitorovanie. Dôležité pre vynucovaciu fázu sú dlhšie tiene budúcnosti (teda doba existencie kooperácie), lepšia technológia na monitorovanie porušenia spolupráce, nižšie zisky z jej porušenia a väčšie náklady na nekooperáciu.

Predpoklad dlhodobej spolupráce teda podľa Fearona uľahčuje vynucovaciu a monitorovaciu časť, keďže kooperácia by po uzatvorení dohody nemala byť porušovaná. Na druhú stranu sú podľa neho potenciálne kooperujúce štáty predpokladajúc existenciu budúcej spolupráce ochotné oveľa tvrdšie vyjednávať, čím sa kooperácia stáva menej pravdepodobnou. Pritom platí, že čím nižšie sú náklady na situáciu ak sa nebude kooperovať, tým tvrdšie a dlhšie sa bude vyjednávať.

Ak sú si štáty isté, že kooperáciu neporušia, je zrejmé, že sa z nej budú snažiť získať čo najviac. Tým pádom sa predĺži doba vyjednávania až nakoniec štát buď uzná svoju „prehru“ a uzavrie pre neho nie až tak výhodnú dohodu, alebo náklady na vyjednávanie prevýšia potenciálne zisky z kooperácie a ku kooperácii nedôjde.

Podľa empirickej evidencie však vynucovacie problémy nie sú predmetom vyjednávania. Fearon cituje štyri zdroje, ktoré konštatujú, že dodržovanie medzinárodným dohôd štátmi je vo všeobecnosti dobré:

  1. Abraham a Antonia Handler Chayes tvrdia, že nie je predstaviteľné, aby ministri zahraničných vecí venovali toľko času a energie na prípravu, navrhnutie, vyjednávanie a monitorovanie plnenia zmlúv, pokiaľ neexistuje domnienka, že uzavretím zmluvy obmedzuje štát svoju slobodu jednať a podobné očakáva od ostatných strán dohody. (Chayes, Abram – Chayes, Antoina H. (1993): On compliance, International organization, Num. 47, pp: 147–164
  2. Robert D. Putnam a Nicholas Bayne nenachádzajú evidenciu, že by vyjednávanie medzi štátmi bolo obmedzovaní obojstranným strachom z porušenia dohody. Tvrdia dokonca, že sa zdá byť nepravdepodobné, že strach z podvádzania môže vysvetliť všetky, alebo väčšinu nevyužitých príležitostí na kooperáciu, partikulárne medzi západnými štátmi. (Putnam, Robert D. Bayene, Nicholas (1989): The Bonn summit of 1987: A case study in coordination In: Cooper, Richard (ed.): Can nations agree? Issues in international economic cooperation, Washington D.C., Brooking institution)
  3. Michael C. Webb argumentuje tiež zoznamom makroekonomických ujednaní a tvrdí, že kľúčové domény v medzinárodnom vyjednávaní boli determinované distribúciou bremena regulácie medzi štátmi a nie prekonávaním strachu z podvádzania v anarchickom svete. (Webb, Michael C. (1995): The political economy of policy coordination. Ithaca, N.Y.: Cornell University Press)
  4. Downs, Rocke a Barsoom tvrdia podobne, že dodržiavanie medzinárodných dohôd je väčšinou pomerne dobré a že donucovanie hralo dosiaľ len malú alebo žiadnu úlohu pri dosahovaní dohôd. (Downs, G. – Rocke, D – Barsoom, P. (1996): Is the good news about compliance good news about cooperation?, International organization, Num. 50 (summer), pp. 379–407.

Preto aj štáty netrápi, či potenciálny partner bude alebo nebude podvádzať po uzavretí dohody, ale iba, kto z nich skôr podľahne a prijme pre neho menej výhodnú dohodu. Príčinou neuzavretých dohôd je tak podľa Fearona hra Slepá ulička, teda, že ani jeden z potenciálne kooperujúcich aktérov by nemal z kooperácie žiadnu výhodu a kooperácia je nežiaduca. Ako príklad nežiaducej kooperácie ponúka závody v zbrojení v 50. rokoch, kedy Spojené Štáty pomerne jasne viedli a ak toto bolo spôsob boja so Sovietskym Zväzom nebolo pre nich výhodné kooperovať. Pričom však bolo výhodné vykazovať smerom k americkej verejnosti snahu o takúto spoluprácu. (Fearon 1998: 291)

Druhou možnosťou je problém relatívnych ziskov, ktorý Fearon citujúc Mastanduna stavia do nového svetla. Zatiaľ čo pôvodná verzia neorealistov bola, že štáty nebudú kooperovať kvôli relatívnym ziskom zo strachu pred využitím týchto ziskov partnerom v bezpečnostnej oblasti, Mastanduno tvrdí, využívajúc ako podklad vyjednávanie v ekonomických doménach medzi USA, ES a Japonskom, že okamžitou starosťou nebola vojenská bezpečnosť, ale ekonomický blahobyt. (Fearon 1998: 288) Je zrejmé, že občania štátov hodnotia svoju životnú úroveň v porovnávaní sa s občanmi z iných krajinami, takže obava z relatívnych ziskov sa skutočne zdá byť na mieste.

Aj Oye uvádza problémy opakovania. Ak štát neustále kooperuje, je predpoklad, že bude kooperovať aj v nasledujúcej hre, takže ho partner môže na základe takejto pravdepodobnosti hraničiacej s istotou podviesť. (Oye 1985: 15) Fearon však empiricky vyvracia vôbec opodstatnenie skúmania takéhoto teoretického predpokladu, keďže štáty všeobecne po uzavretí dohody dobre kooperujú.

Ďalším dôležitým faktorom kooperácie v rámci tieňov budúcnosti je reciprocita. Podľa Axelroda reciprocita (alebo tiež stratégia oko za oko zub za zub) podporuje kooperáciu priamym prepojením medzi súčasným správaním sa aktéra a predpokladanými budúcimi ziskami. To znamená, že ak aktér plánuje za kooperáciu odpovedať kooperáciou a za podvádzanie podvodom, dá sa očakávať, že obaja aktéri budú preferovať kooperáciu. Je totiž výhodnejšia ako vzájomné podvádzanie. Presadzovanie reciprocity tak ako to robia Spojené Štáty vo svojej obchodnej politiky vytvára jednoduchú predikovateľnosť ich politiky a tým odstrašujú podvádzanie voči nim. (Keohane – Axelrode 1985: 103–106) Opäť je nutné pripomenúť Fearonove empirické zistenia týkajúce sa vysokej pravdepodobnosti trvania kooperácie ak raz začne. To však nemení nič na fakte, že reciprocita je dôležitou súčasťou kooperácia a ako taká je implicitne aj súčasťou Fearonovho modelu.

Súčasťou tieňov budúcnosti je informovanosť, ktorá keďže je zložkou vynucovacej fázy, nie je podľa Fearonovej teórie až tak dôležitá. Podľa Oyea však dôležitá je, a to z dvoch príčin. Prvou je monitoring, teda schopnosť postrehnúť podvádzanie. (Oye 1985: 15–16) Veľmi významný bol tento faktor v období kontroly zbrojenia, keďže ju de facto znemožňoval a tým zabraňoval kooperácii, čo uznáva aj Fearon. (Fearon 1998: 290) Oye uvádza aj prípady nemožnosti spozorovať nepriamu vládnu podporu exportu, či porušenie zníženia počtu zbraní. (Oye 1985: 15–16)

Druhou dôležitou časťou informovanosti je mať ujasnené pojmy a pod podvádzaním chápať to isté. Oye uvádza práve nepriamu podporu exportu, ktorá sa môže chápať inak v Spojených Štátoch a inak v Európe, čo by následne mohlo viesť k vnímaniu správania sa partnera ako nekooperačnému. Druhým príkladom je opäť kontrola zbrojenia počas Studenej vojny, kedy Američania a Sovieti používali v dokumentoch odlišné definície. Ideálnym prostriedkom na riešenie problémov informovanosti je vznik medzinárodného režimu8 alebo medzinárodnej inštitúcie, ktoré znižujú náklady na informovanosť aktérov o správaní sa ich partnerov ako aj jasne definujú normy daného režimu. (Oye 1985: 17)

Množstvo aktérov

Aspektom, ktorý významne ovplyvňuje spoluprácu je množstvo kooperujúcich aktérov. Prvým problémom je, že pri stúpajúcom množstve aktérov rastú náklady na udržiavanie ich informovanosti. Neinformovanosť má za následok, že štáty nie sú schopné rozpoznať príležitosti na kooperáciu a anticipovať správanie sa potenciálnych partnerov. Ako príklad Oye uvádza kubánsku krízu, počas ktorej vyjednávali iba dvaja aktéri – USA a ZSSR, takže informovanosť nemohla byť príčinou zlyhania kooperácie. (Oye 1985: 19) Protipríkladom mu je prvá svetová vojna, ktorej sa venuje aj van Evera. Podľa neho existencia šiestich aktérov zvýšila cenu informácií a ich výmeny tým aj pravdepodobnosť omylov. Dá sa povedať, že k vojne vlastne došlo omylom, keďže Nemecko vyvolalo júlovú krízu neočakávajúc britský a belgický odpor a naopak predpokladajúc taliansku, švédsku, rumunskú a japonskú spoluprácu. Množstvo participujúcich aktérov tak pravdepodobne prispelo k celkovo slabej informovanosti v tej dobe. (van Evera 1985: 110–111) Tento problém pretrváva dodnes napriek rozvoji informačných technológii.

Druhým problémom podľa Oyea, ktorý súvisí s rastúcim počtom aktérov je výrazné sťaženie kontroly podvádzania.9 Nie všetci majú navyše rovnakú motiváciu kooperovať, ktorá sa u každého aktéra zakladá na iných faktoroch. Pri sťažení kontroly a nižšej motivácii sa následne zvyšuje pravdepodobnosť podvádzania. Oye používa prípad šírenia jadrových zbraní, kde so stúpajúcim počtom štátov vlastniacich jadrovú výzbroj klesá účinok odstrašenia a teda motivácia kooperovať pri nešírení a zároveň je ťažšie toto nešírenie kontrolovať. (Oye 1985: 19)

Tretím problémom je uskutočniteľnosť potrestania podvodníkov, keďže je rozdelená medzi viacerých aktérov. Oye používa britskú devalváciu meny v roku 1931, ktorá nebola potrestaná, keďže sa na spolupráci podieľalo viacero štátov a žiaden nebol dostatočne motivovaný aby Veľkú Britániu penalizoval. Dôsledkom tohto problému je potom náchylnosť k tzv. čiernemu pasažierstvu (free riding), teda podvádzaniu. (Oye 1985: 19–20) Zároveň dochádza k znižovaniu pravdepodobnosti reciprocity, pretože ak za sankciu sú zodpovední všetci účastníci kooperácie okrem podvádzajúceho aktéra, nikomu sa nevyplatí dotiahnuť sankciu do konca a v ďalšom kole na základe reciprocity nekooperovať. Okrem toho, že by bol takýto aktér sankcionovaný v ďalšom kole hry, reciprocita pri podvádzaní by mala reprezentovať iba takú istú škodu, aká mu bola spôsobená, čo sa len veľmi ťažko hodnotí a dosahuje. Ohrozením reciprocity sa znižuje schopnosť aktérov vzájomne predvídať svoje chovanie.

Oye ponúka riešenia týchto problémov, ktorým je už spomínaná inštitucionalizácia spolupráce vytvorením režimu. Ako dôvody uvádza, že konvencie umožňujú aktérom lepšie odhadnúť správanie sa partnerov a tým znížiť náklady na svoju informovanosť. Druhým dôvodom je, že spôsob kolektívneho donucovania znižuje náklady aktérov na takúto činnosť a zároveň odrádza od podvádzania, keďže podvodník by bol donucovaný všetkými, teda oveľa efektívnejšie­.10 Tu asi treba dodať, že v rámci inštitúcie nie je snaha o reciprocitu typu oko za oko zub za zub, ale skôr o pokračovanie spolupráce aj s podvodníkom bez nejakej pomsty v podobe ďalšieho podvádzania.

Ďalším spôsobom ako zlepšiť kooperáciu podľa Oya je znížiť množstvo aktérov. Problémom je, že napriek tomu, že sa zvýši pravdepodobnosť a robustnosť kooperácie, znížia sa aj zisky z nej. (Oye 1985: 20–21) Preto je zjavné, že pri väčšom množstve aktérov je pre úspešnú kooperáciu najlepšie vytvorenie režimu, alebo jeho inštitucionalizácia v podobe medzinárodnej organizácie.

Riešenie zapojenia väčšieho množstva aktérov hľadá aj D.W.Drezner, ktorý sa zaoberá kooperáciou pri uplatňovaní sankcií. Jeho závery sú podobné: „Bez podpory medzinárodnej organizácie, ad hoc koalície sankcionujúcich aktérov sú vnútorne krehké.“ (Drezner 2000: 75) Na základe empirickej analýzy došiel k záverom, že „multilaterálne sankcie, ktorým chýba podpora medzinárodnej organizácie sú signifikantne menej efektívne ako jednostranné opatrenia (…). Na druhú stranu, multilaterálne sankcie, ktoré majú podporu medzinárodnej organizácie sú signifikantne efektívnejšie ako jednostranné snahy.“ (Drezner 2000: 97–98)

Problémom vo vynucovacej fáze je pochopiteľne nesmierna výhoda obchodovania so sankcionovanou krajinou, ktorá narúša celú ideu sankcií a tým aj kooperáciu, keďže ostatné štáty sú následne motivované k obdobnému porušeniu kooperácie vidiac, že ich výdrž nikam nevedie. Drezner ako príklad uvádza embargo USA na dovoz obilia do ZSSR v 1979, ktoré najprv porušila Argentína a po nej aj ďalšie demokratické krajiny ako Kanada a Austrália a nakoniec ho zrušili aj Spojené Štáty. (Drezner 2000: 85)

V prípade, že existuje medzinárodná organizácia združujúca tieto štáty, potenciálny podvodník by nenarušoval iba ad hoc koalíciu, ale aj celú podstatu organizácie. Tým pádom by negatívne dôsledky jeho podvádzania boli príliš veľké. Medzinárodná organizácia zároveň poskytuje podporu štátom náchylným k podvádzaniu, a to aj finančnú a zároveň môže byť odpoveďou na tlaky domácich ekonomických skupín dožadujúcich sa porušenia embarga. (Drezner 2000: 86)

Vplyv domácej politiky na kooperáciu

Medzinárodnú kooperáciu podľa Keohanea s Axelrodom ovplyvňuje aj domáca politika. Ako príklad uvádzajú dohodu SALT II, ktorá bola odsúhlasená Carterovou administratívou, ale nepodarilo sa ju presadiť v Senáte. Tiež porovnávajú vyjednávanie na americkej domácej scéne v prípade Kennedyho a Tokijského kola. Kým v prvom prípade boli jednotlivé otázky predkladané najprv doma a až potom boli prerokovávané na medzinárodnej úrovni, v druhom boli najprv vyjednané s ostatnými medzinárodnými aktérmi a až následne predložené Kongresu, čo viedlo k odmietnutiu niektorých dohôd. (Keohane – Axelrod 1985: 101)

Z trochu iného uhla pohľadu sa na vplyv domácej politiky pozerá Brett Ashley Leedsová z Florida State University. Skúma vplyv domácich politických inštitúcií na medzinárodnú kooperáciu a dochádza k záverom, ktoré podobne ako Fearonove mierne narúšajú pôvodné Keohaneove a Axelrodove predstavy o kooperácii.

Podľa Leedsovej má na kooperáciu vplyv usporiadanie domácich inštitúcií, teda fakt, či sa jedná o demokratický alebo nedemokratický režim. Zásadným rozdielom medzi nimi je potom ich snaha o kredibilitu a z nej vyplývajúca flexibilita. Demokracie lepšie dodržujú svoje záväzky a preferujú dohody u ktorých je nízka pravdepodobnosť ich porušenia. Dôvodom je zodpovednosť voči voličom, ktorá vedie predstaviteľov kooperujúcich demokracií k neporušovaniu sľubov a to ako voči voličom, tak voči medzinárodným partnerom, keďže dôvera je vysoko cenená v demokraciách. Z týchto istých dôvodov udržania kredibility voči voličom vyhľadávajú predstavitelia demokracií spoľahlivé dohody. V prípade, že by došlo k vytvoreniu dohody a následnému porušeniu zo strany druhého štátu, pre predstaviteľov demokracie (teda prvého štátu) je takáto situácia veľmi nepríjemná, pretože sú nútení zmeniť svoju zahraničnú politiku a tým porušiť sľub, ktorí dali voličom pri voľbách, alebo keď túto dohodu uzatvárali, aj keď by za to nemohli. (Leeds 1999: 987)

Naproti tomu nedemokratické režimy, ktorých predstavitelia majú oveľa väčšiu voľnosť v rozhodovaní sú náchylnejší porušovať dohody, a zároveň sú oveľa flexibilnejší v uzatváraní dohôd, keďže im prípadné porušenie dohody zo strany partnera vadí iba kvôli strate pri kooperácii, ale nie kvôli možnej strate dôveryhodnosti u voličov spôsobnej zmenou zahraničnej politiky.

Z Leedsovej výskumu následne vyplýva, že demokracie kooperujú najviac medzi sebou, nasleduje kooperácia medzi nedemokratickými režimami a najmenej kooperujú demokracie s nedemokratickými režimami. Premennými, ktoré zapríčiňujú tieto rozdiely sú potom schopnosť štátu uzatvárať dôveryhodné dohody (silne prítomná v demokraciách a menej charakteristická pre nedemokratické režimy) a schopnosť akceptovať možnosť, že dohoda bude porušená (slabá v demokraciách a naopak typická pre nedemokratické režimy).

Leeds si pri skúmaní kooperácie uvedomoval zásadný metodologický problém. Ako píše: „Pretože argumentujem, že rozhodnutia formovať dohody vytvárajúce kooperáciu sú fundamentálne prepojené s pravdepodob­nosťou, že tieto dohody budú splnené, testy, ktoré zahŕňajú iba uzavreté dohody nie sú vhodné (…). Vhodnou vzorkou je sada štátov, ktoré si mohli vybrať vytvorenie kooperatívneho vzťahu. Vzhľadom na to, že zámery nie je možno pozorovať a takáto vzorka je neidentifikova­teľná, je nutné urobiť niekoľko predpokladov o tom, ktoré štáty pravdepodobne majú príčinu vzájomne pôsobiť.“ (Leeds 1999: 991–992) Leeds následne používa metódu zainteresovania čo najširšieho množstva štátov, využívajúc COPDAB (Conflict and Peace Data Bank – Databanku konfliktu a mieru). Tým zahrňuje aj štáty, ktoré sa dostali do styku, ale nekooperovali a teda možnosti kooperácie, ktoré neboli naplnené.

Z uvedeného je zrejmé, že pri skúmaní kooperácie je rovnako dôležité skúmať aj oveľa menej zjavnú neexistenciu dohôd. Nie je potrebné vedieť iba prečo dochádza ku kooperácii, ale uvedomiť si aj príčiny jej neexistencie v prostredí, kde k nej dochádza veľmi často.

K problému sa vyjadrujú aj Dougherty a Pflatzgraff, ktorí píšu: „Ako teória kooperácie, integrácii chýbajú oboje – všeobecne akceptovaná definícia a sada odsúhlasených indikátorov ako základ pre meranie.“ (Dougherty – Pflatzgraff 2001: 542)

Napriek tomu, že Keohane s Axelrodom uvádzajú domácu politiku ako faktor ovplyvňujúci kooperáciu, dôležitosť, ktorú mu prisudzujú je vo svetle Leedsovej skúmaní nedostatočná.

Systematické11 chyby medzinárodných organizácií

Medzinárodné organizácie sú v literatúre týkajúcej sa kooperácie chápané ako inštitúcie schopné zaistiť jej fungovanie. Ich funkcia sa týka najmä znižovania nákladov na informovanosť, donucovanie nekooperujúcich členov, posilnenie reciprocity, vytvorenie záväzných noriem správania sa, či prepojovania domén (…). (Keohane – Axelrode 1985, Oye 1985) Tieto organizácie však vykazujú nedostatky, ktoré sú im inherentne vlastné. Vzhľadom na to, že sa medzinárodné organizácie zdajú byť tak prínosné pre kooperáciu v medzinárodných vzťahoch, je vhodné pri skúmaní kooperácie poukázať aj na ich zápory.

Gallarotti rozoznáva štyri druhy zlyhaní, ktorých sa medzinárodné organizácie systematicky dopúšťajú. Prvý, čisto technický problém je snaha MO regulovať „komplexné, pevne previazané systémy.“ (Gallarotti 1991: 193) Podľa Gallarottiho to nie je možné. Katastrofy, nehody a periodicky sa opakujúce krízy sú prirodzené pre systémy tohto typu a snaha MO o ich reguláciu má iba destabilizujúce efekty. Takým systémom, ktorý nie je možné usmerňovať je napríklad svetová ekonomika. Ako príklad Gallarotti uvádza snahy o posilnenie doláru v roku 1987 v rámci G7. Tieto viedli k práve opačným výsledkom, keďže trh ich chápal ako jasné signály o slabosti dolára, ktorý namiesto aby zvyšoval svoju hodnotu oslaboval.12 (Gallarotti 1991: 194–196) Menej snahy o regulácie by tak v tomto prípade doláru bolo bývalo prospelo.

Druhým problémom je, že MO sa snažia zvládať medzinárodné problémy, ktoré často vznikajú na domácich scénach. Dôsledkom je prenos domácich problémov na medzinárodné organizácie. Tieto namiesto aby nútili štáty vyriešiť si svoje starosti, preberajú ich úlohu. Vzhľadom na svoje limitované možnosti nie sú ponúkané riešenia zásadnými, ale iba chabými náhradami potenciálnych riešení štátov. Gallarotti poukazuje najmä na krátkodobosť riešení navrhovaných organizáciami a potrebu dlhodobých13, ako aj na príčinu vyhýbania sa zodpovedným domácim politikám.14 Tak­to sa snaha MO o pomoc pri riešení problémov, ktoré štáty majú medzi sebou stáva kontraproduktívnou.

Tretím nedostatkom medzinárodných organizácií je ich schopnosť intenzifikovať spory. Vzhľadom na to, že MO sú fórom, kde sa majú problémy riešiť, dochádza v nich k presadzovaniu národných záujmov ako pozícií jednotlivých strán konfliktov. OSN, ako typický príklad takéhoto fóra sa tak stáva priestorom, kde sa predstavitelia národov vzájomne urážajú, namiesto aby konflikty riešili.15 Pri debatách sa prezentujú krajné postoje, namiesto aby dochádzalo k ich zbližovaniu. Ako píše Gallarotti: „bitka medzi diplomatmi je dokonalou náhradou bitky na bojovom poli.“ (Gallarotti 1991: 205) Uvádza prípad kontraproduktívnej funkcie OSN. Ňou bola súťaž počas studenej vojny, kedy superveľmoci namiesto snahy o riešenie svojich sporov sa usilovali iba o získanie čo najväčšieho množstva prívržencov. OSN tak je možné chápať ako „nástroj pri vedení štátu počas studenej vojny.“ (tamže) V rámci intenzifikácie sporov majú podľa Gallarottiho MO negatívny vplyv na prepojenie domén16 a rovnako tak pri stavaní sa na niečiu stranu17.

Posledným príkladom pochybenia MO je vytváranie morálneho hazardu. Typickým príkladom morálneho hazardu je poistenie, ktoré ľudí nemotivuje, aby si dávali na svoje veci pozor. Takýmto spôsobom fungujú aj medzinárodné organizácie. Gallarotti uvádza Medzinárodný Menový Fond, ktorý poisťuje proti náhlym ekonomickým problémom negatívne ovplyvňujúcim platobnú bilanciu. MMF taktiež funguje ako posledná inštitúcia, ktorá krajine požičia peniaze. Miesto aby sa štáty snažili ekonomickým ťažkostiam predísť a vydali sa cestou reštriktívnej politiky, môžu sa spoľahnúť na MMF.

Spomínaný autor predostiera niekoľko spôsobov riešenia, vedúcich k obmedzeniu úloh medzinárodných organizácií. Najprv sa zaoberá prístupom transakčných nákladov, podľa ktorého MO slúžia ako sprostredkovatelia vyjednávania medzi členskými štátmi aby došlo ku kooperácii, takže inštitúcie majú asistenčnú a nie manažujúcu úlohu. Táto sa týka iba redukcie organizačných nákladov vyplývajúcich z nedostatku informovanosti, upozorňovania na podvádzanie, znižovania neistoty, uľahčovania komunikácie, ale nie riešenia problémov medzi členmi. Literatúra zaoberajúca sa medzinárodnými režimami podľa Gallarottiho tiež poukazuje na nepotrebnosť riadiaceho prístupu MO. Vznik režimu, ktorý vytvára všeobecne akceptované normy a pravdepodobnosť reciprocity robí extenzívnu reguláciu v podobe formálnych inštitúcií nepotrebnou. K podobným záverom dochádza literatúra týkajúca sa verejnej voľby, považujúca existenciu trhu, za najlepší regulačný mechanizmus. Tomuto postačuje zaistiť vlastnícke práva, či internalizovanie externalít, ale jeho riadenie akoukoľvek inštitúciou, napríklad supranacionálnou MO, nie je nutné. Podľa teórie kolektívnej akcie sú inštitúcie lepšie pri odstraňovaní verejných ziel, ako vytváraní verejných dobier. Z toho dôvodu je potom podľa Gallarottiho zrejmé, že je lepšie rolu MO obmedziť iba na prvú úlohu. (Gallarotti 1991: 214–216)

Podľa Gallarottiho je teda na zefektívnenie riešenia medzinárodných problémov vhodné obmedziť riadiacu funkciu medzinárodných organizácií. Mali by sa zhostiť jednoduchších úloh, netýkajúcich sa zložitých systémov, zamerať sa na dlhodobé riešenia, vyvarovať sa vytvárania morálneho hazardu a nebyť nástrojom štátov na zostrovanie medzinárodnej súťaže. (Gallarotti 1991: 217)

K obmedzeniu MO sa v normatívnom duchu vyjadruje aj Keohane vo svojom prejave z roku 2000, kedy tvrdil, že „by bolo donkichotské očakávať od globálnej vlády [systému MO], aby dosiahla štandardy moderných demokracií, alebo polyarchií (…). Namiesto toho by sme mali ašpirovať na voľne prepojený systém na globálnej úrovni, ktorý dosahuje hlavné ciele, pre ktoré je liberálna demokracia alebo polyarchia zmýšľaná na národnej úrovni.“ (Keohane 2000: 247) V súvislosti s kooperáciou, by mali tieto inštitúcie „poskytovať kľúčové spoločné body (focal points). V situácii s jasnými kľúčovými spoločnými bodmi nie je nikto motivovaný podvádzať.“ (Keohane 2000: 249)

Záver

Vo svojej práci som sa pokúsil predstaviť niektoré aspekty tak ako ich prezentuje tradičná literatúra o kooperácii najmä v podaní Keohanea, Axelroda a Oyea. Mojou snahou bolo všimnúť si aj novšie zdroje od Fearona, Dreznera a Leedsovej, ktoré napádajú niektoré staršie poznatky. V poslednej časti som potom vychádzajúc z Gallarottiho poukázal na nedostatky medzinárodných organizácii, ktoré by mali najlepšie slúžiť k inštituciona­lizácii a upevňovaniu kooperácie.

Ako tvrdí vo svojom závere Drezner, „tvrdenia Johna Mearsheimera a ostatných neorealistov, že medzinárodné inštitúcie majú malý vplyv na medzinárodné záležitosti musia byť kategoricky odmietnuté.“ (Drezner 2000: 99) Drezner sa však vzápätí vyjadruje aj k neoliberálom: „Výsledky tiež spochybňujú neoliberálne tvrdenia o schopnosti štátov kooperovať v anarchii. Spolupráca neposkytuje žiadnu pridanú legitimitu snahám o sankcionovanie.“ (tamže)

Teoretické perspektívy kooperácie avšak z iného uhla pohľadu kritizuje aj Fearon. Podľa neho ku kooperácii naopak dochádza a je úspešnejšia ako v minulosti, keďže pôvodne vznášané námietky týkajúce sa vynucovania a monitorovania nie sú opodstatnené. Dôležitá je iba vyjednávanie. Tu sa Fearon oblúkom vracia k neorealistom a ich relatívnym ziskom. Podľa neho sa relatívne zisky opäť stávajú dôležitými, avšak nie kvôli bezpečnosti, ale kvôli blahobytu občanov potenciálne kooperujúcej krajiny.

Zdá sa, že zatiaľ čo obdobie Studenej vojny vyhovovalo realistickým predpokladom, obdobie po páde Berlínskeho múru, napriek niektorým empirickým výskumom dokazujúcich opak, viac prialo neoliberálnemu inštitucionalizmu. Konflikt medzi superveľmocami do roku 1989 dával viac za pravdu neorealistom a teórii, podľa ktorej anarchia utlmuje vôľu ku kooperácii. Zároveň však už v tomto období dochádzalo k množstvu dôkazov kooperácie. Jedným z príkladov môže byť aj EHS. Po skončení Studenej vojny sa spolupráca vo svete značne prehĺbila. Okrem EU, je dôležité spomenúť napríklad ASEAN. Tento trend je však podľa môjho názoru sprevádzaný obmedzovaním kooperácie a presadzovaním unilateralizmu. Jednostranné rozhodovanie sa sa plne prejavilo pri vojne v Iraku v roku 2003. Existujú tak vedľa seba dve protichodné tendencie, ktoré akoby dávajú za pravdu teórii hegemónnej stability. Podľa nej je liberalizmus a kooperácia v MV umožňovaná iba vďaka vôli a schopnosti hegemóna tento stav zachovávať. Latentne je však neustále prítomná hrozba anarchie zabraňujúcej kooperácii.

Podľa môjho názoru uvedený text skôr odporuje takejto interpretácii reality. Na jednu stranu síce dochádza k nárastu unilateralizmu a stále menšej ochote hegemóna podporovať kooperáciu, na druhú stranu však ostatné štáty majú stále viac prostriedkov a zároveň aj vôle na udržiavanie spolupráce v MV. K tejto spolupráci na mnohých miestach dochádza bez hegemóna a niekedy dokonca proti jeho prianiam (napr. Kyótsky protokol).

Otázne je ako do takejto predstavy zapadajú Fearonove tvrdenia týkajúce sa návratu k relatívnym ziskom v oblasti blahobytu občanov. Súčasné vzťahy s Čínou, kde je životná úroveň na vzostupe a neúspešné rokovania vo WTO sa zdajú dávať Fearonovi za pravdu.

Zdroje

  • Axelrod, Robert – Keohane, Robert O. (1985): Achieving cooperation under anarchy, World politics, Vol. 38, No. 1, pp. 226–254
  • Dougherty, James E. – Pflatzgraff Jr., Robert L. (2001): Contending theories of international relations, Longman, New York
  • Downs, George W. (1985): Arms race and cooperation, World politics, Vol. 38, No. 1, pp. 118–146
  • Drezner, Daniel W. (2000): Bargaining, enforcement and multilateral sanctions: When is cooperation counterproductive, International organzation, Vol. 54, No. 1, pp. 73–102
  • Drulák, Petr (2003): Teorie mezinárodních vztahů, Praha, Portál
  • Fearon, James D. (1998): Bargaining, enforcement, and international cooperation, International organization, Vol. 52, No. 2, pp. 269–306
  • Gallarotti, Gulio M. (1991): The limits of international organization: systemic failure in the management of international relations, International organisation, Vol. 45, No. 2, pp. 183–220
  • Grieco, Jospeh M. (1988): Anarchy and the limits of cooperation: A realist critique of the newst liberal institutionalism, International organization, Vol. 42, No. 2, pp. 485–507
  • Keohane, Robert (2002): Governance in a partially globalized world In Power and governance in a partially globalized world, London and New York: Routledge, pp. 245–271.
  • Krasner, S. D. (1982): Structural causes and regime consequences: Regimes as intervening variables, International Organization, Vol. 36, No. 2, Spring 1982, pp. 185–205.
  • Leeds, Brett A. (1999): Domestic political institutions, credible commitments, and international cooperation, American journal of political science, Vol. 43, No. 4, pp. 979–1002
  • Oye, Kenneth A. (1985): Explaining cooperation under anarchy: Hypotheses and strategies, World politics, Vol. 38, No. 1, pp. 1–24
  • Snidal, Duncan (1991): Relative gains and the pattern of international cooperation, The american political science review, Vol. 85, No. 3, pp. 701–726
  • van Evera, Stephen (1985): Why cooperation failed in 1914, World politics, Vol. 38, No. 1, pp. 80–117

Autor studuje mezinárodní vztahy a evropská studia na Masarykově
univerzitě a je redaktorem Global Politics.

Poznámky pod čarou

  1. Štruktúry odmien sú v tomto prípade nastavené takým spôsobom, že pri obojstrannej kooperácia (CC, C- kooperácia) budú odmeny pre obe strany vyššie ako keď dôjde ku kooperácii zo strany, z ktorej je napísaný tento vzorec a podvodu zo strany (ne)kooperujúceho partnera (CD, D- defection, teda nekooperácia alebo podvod). Takéto správanie sa je výhodnejšie ako keď váš partner kooperuje, ale vy nekooperujete (DC) a najmenej výhodné je, keď ani jeden z partnerov nekooperuje (DD). CC(4,4)>CD(3,­2)>DC(2,3)>DD(1,1)
  2. CD(4,3)>DC(3,­4)>CC(2,2)>DD(1,1)
  3. CD(4,2)>CC(3,­3)>DC(2,4)>DD(1,1) Pri hre na zbabelcov idú proti sebe dvaja ľudia v autách. Prehráva ten, kto vybočí z dráhy. Ak obaja vodiči vybočia z dráhy, teda kooperujú, nielen že nedôjde ku nehode, ale ani nebudú považovaní za takých zbabelcov, ak jeden nevybočí a druhý vybočí, prvý bude považovaný za nesmierne odvážneho a druhý za zbabelca. Ak ani jeden z dráhy nevybočí dôjde ku zrážke a teda najhoršiemu možnému výsledku hry.
  4. CC(4,4)>CD(3,­1)>DD(2,2)>DC(1,3) Pri hone na jeleňa skupina poľovníkov obkľúči jeleňa. Ak všetci kooperujú, všetci sa dobre najedia, pretože chytia jeleňa. Ak sa jeden z nich rozhodne chytiť zajaca, jeleň ujde a mierne sa nasýti iba nekooperujúci poľovník. Ak sa všetci rozhodnú chytať zajacov a teda vzájomne nekooperovať, všetci sa mierne zasýtia.
  5. CD(4,1)>CC(3,­3)>DD(2,2)>DC(1,4) V dileme väzňov sú dvaja komplici, držaný každý v inej cele, pričom neexistuje dostatok priamych dôkazov. Ak sa ani jeden neprizná, teda obaja budú kooperovať, obaja vyviaznu s miernym trestom. Ak sa jeden prizná a druhý neprizná, prvý bude oslobodený a druhý dostane veľmi ťažký trest. Ak sa obaja priznajú, obaja dostanú stredne tvrdý trest.
  6. Pri hre slepí ulička aspoň jeden z (ne)kooperujúcich partnerov obojstrannú nekooperáciu. Ku kooperácii tak nemôže dôjsť, iba ak zmenou štruktúry odmien, teda postoja daného aktéra.
  7. Van Evera v závere, kde si kladie otázku, či mohlo byť zabránené v prvej svetovej vojne, píše: „Prvá svetová vojna bola vojnou ilúzií, spôsobená nesprávnym pochopením, ktoré postihlo vtedajšie európske spoločnosti (…). Európa s nezakaleným pohľadom by netrpela skreslenými výplatami odmien, pokriveným strategickým prostredím (…) a pravdepodobne žiadnou vojnou (…). Následne, zabránenie prvej svetovej vojny by si vyžadovalo vyjasnenie nesprávneho vnímania, ktoré vtedy prevažovalo.“ (van Evera 1985: 116)
  8. Podľa známej definície Stephena E. Krasnera je medzinárodný režim „implicitnými alebo explicitnými princípmi, normami, pravidlami alebo rozhodovacími procedúrami, okolo ktorých konvergujú očakávania aktérov medzinárodných vzťahov v danej oblasti.“ (Krasner 1982: 186)
  9. Iba pripomeniem, že sťaženie kontroly podvádzania Fearon vôbec za problém nepovažuje. Ako príklad uvádza jednania GATT, kde dochádza ku kooperácii medzi veľkým množstvom aktérov, títo však nemajú motiváciu podvádzať po dosiahnutí dohody, ale sa naopak zameriavajú na vyjednanie čo najlepších podmienok. (Fearon 1998: 289)
  10. Ak by však režim nebol inštitucionali­zovaný a išlo by iba o kooperáciu ad hoc, dôsledky množstva aktérov by boli práve opačné, v súlade s tvrdením z predchádzajúceho odstavca.
  11. Pojem systematický sa v tomto prípade netýka systému, ale chýb, ktoré sú vykonávané sústavne (teda systematicky) a vyplývajú zo spôsobu organizácie MO. (Krátky slovník slovenského jazyka 1998)
  12. Príčinou je fakt, že výmenné kurzy nie sú stanovované štátmi, ale trhom. (Gallarotti 1991: 197)
  13. Ako príklad Gallarotti udáva UNFICYP (The UN peacekeeping force in Cyprus – Mierové sily OSN na Cypre), ktoré znižujú motiváciu pre zúčastnené strany aby hľadali lepšie riešenia ako inštitucionalizáciu statu quo. Mierové sily OSN tak negatívnym spôsobom prispievajú k situácii, ktorá je síce z krátkodobého hľadiska lepšia ako konflikt, z dlhodobého je však nutné hľadať životaschopný politický poriadok. Od takejto aktivity ale OSN obe strany demotivuje. Ďalším dobrým príkladom je pomoc vo forme jedla, ktorá síce krátkodobo pomáha prekonávať obdobia hladomorov, či jednoducho nedostatočnú produkciu rozvojových krajín. z dlhodobého hľadiska však demotivuje domácich poľnohospodárov aby produkovali, keďže im nakoniec vždy zaistí pomoc. (Gallarotti 1991: 200–201)
  14. Opäť je možné použiť príklad s americkým dolárom, kedy americká vláda namiesto toho, aby začal sledovať reštriktívnu fiškálnu politiku rozhodla sa riešiť domáci problém na medzinárodnej scéne. (tamže)
  15. Toto sa prejavilo napríklad pri neustálych útokoch na Izrael, či Južnú Afriku, ktoré mali za následok posilnenie pozície jastrabov či extrémistov v Izraeli respektíve JAR. (Gallarotti 1991: 206)
  16. Ako príklad Gallarotti uvádza snahu afrických krajín o umlčanie JAR v roku 1974, ktorú podporili arabské štáty, africké následne podporili Organizáciu pre Oslobodenie Palestíny (OOP). (Gallarotti 1991: 207)
  17. Príkladom je podpora OSN skupinám ako už spomínanej OOP, Africký Národný Kongres, či Panafrický kongres, ktoré ju využívali na legitimizáciu svojich násilných metód. Druhým príkladom je chvála Argentíny za umožnenie procesu dekolonizácie v roku 1976, ktorá „legitimizovala jej konfrontačné metódy používania verbálnej a vojenskej agresie pri riešení problému.“ (Gallarotti 1991: 209) Podľa autora článku viedlo toto uznanie odhlasované Valným zhromaždením k obsadeniu Falklandov v roku 1982.
blog comments powered by Disqus
Autor
Tomáš Profant
Rubrika
Články
Témata
, , , ,
Publikováno
16. 3. 2008