Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Vzostupy a pády rusko-atlantického partnerstva

Dnes je Rusko transformujúcou sa krajinou, ktorá je na ceste začlenenia sa medzi vyspelé krajiny Západu. Koniec Studenej vojny priniesol zmenu v medzinárodnom bezpečnostnom usporiadaní sveta a Rusko sa z nepriateľa zmenilo na spojenca číslo jeden. To, čo sa pred viac než desaťročím zdalo nemožné, je dnes realitou, a ruskí vojaci pochodujú bok po boku s vojakmi zo spriatelených krajín Severoatlantickej aliancie, spoločne budujúc a chrániac bezpečnosť a pokojný spánok obyvateľov Európy a Severnej Ameriky. Lenže, naozaj? Vojenskí a politickí predstavitelia Aliancie a Ruska deklarujú prekonanie nedôvery z čias Studenej vojny a spoločnú túžbu pracovať na „(…) trvalom a inkluzívnom mieri založenom na princípoch demokracie a kooperatívnej bezpečnosti.“ [Founding Act 1997]. Aká je však realita? Aké dôvody by viedli Rusko, ktoré si tak zakladá na svojej jedinečnosti, osobitosti a veľmocenskom postavení, aby sa spojilo s bývalými nepriateľmi, ktorí často presadzujú aktivity, ktoré nie len, že nie sú v záujme Ruska, ale sú priam „namierené“ proti nemu? Do akej miery je možné Rusku dôverovať, do akej miery je vo svojich vyhláseniach úprimné? Do akej miery je spokojné samo so sebou? Nebude sa snažiť o revíziu svojich hraníc, o ďalšie sféry vplyvu, o návrat do veľmocenskej pozície? Dovolím si citovať Kissingera, ktorý hovorí „Ak sa Rusko bude cítiť pohodlne vo svojich súčasných hraniciach, jeho vzťahy ku vonkajšiemu svetu bv sa mali rapídne zlepšiť. Ale ak dôsledkom reforiem bude posilnené Rusko vracajúce sa k hegemonickej politike, napätie podobné Studenej vojne sa neodvratne opäť objaví“ [Kissinger 2002: 77]. Konajú krajiny Západnej Európy správne, ak Rusku dávajú svoju dôveru? Nestratí práve začlenením Ruska do svojich štruktúr a jeho de facto členstvom v ňom NATO ten význam, ktorý mu prikladali krajiny Východnej a strednej Európy?

Táto krátka práca nemá za cieľ dať odpoveď na všetky tieto otázky. Odpoveď na ne aj tak dá len čas. Práca sa chce stručne venovať vývoju vzťahov medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciou od skončenia Studenej vojny, tomu, ako sa tento vzťah stal „špeciálnym“ a aké sú pravdepodobné trendy jeho ďalšieho vývoja. Nesnaží sa byť vyčerpávajúcou, je skôr malou sondou do vzťahov medzi najsilnejším vojenským paktom v súčasnosti a bývalou veľmocou.

Koniec Studenej vojny. Rusko – strategický partner Západu?

O rozpade Sovietskeho zväzu sa Severoatlantická aliancia a krajiny regiónu strednej a východnej Európy (SVE) dozvedeli priamo na mítingu Severoatlantickej rady pre spoluprácu v Bruseli 20. decembra 1990 od jeho delegáta, ktorý sa v tej chvíli stal vyslancom Ruska [Robertson 2003]. Po rozpustení Varšavskej zmluvy otázka znela: čo bude ďalej s NATO, keď hlavný dôvod jeho existencie zanikol? Najlogickejšou a naprirodzenejšou možnosťou bolo rozpustenie NATO ako pozostatku Studenej vojny, prípadne jeho transformácia na teleso európskej kolektívnej obrany, ktoré by zahŕňalo aj Rusko. Nestalo sa ani jedno.V Rusku bol fakt, že NATO prežilo v pôvodnej podobe, aj keď nebezpečenstvo Studenej vojny a rozdelenia na dva bloky pominulo a Varšavská zmluva bola rozpustená, príjímaný veľmi nepriaznivo s pocitom nespravodlivosti [Matser 2001].

V tej dobe sa Rusko nachádzalo v hlbokej hospodárskej a spoločenskej kríze. Jeho územie sa zmenšilo zhruba o 25 % oproti územiu Sovietskeho zväzu a prišlo o polovicu obyvateľov [Duleba, Hirman 1999: 19]. Na čele ruskej vlády bol Jegor Gajdar, ktorý spolu s prezidentom Borisom Jeľcinom presadzoval západne orientovanú politiku. V zahraničnej politike Ruska bol predstaviteľom liberálnych ideí minister zahraničia Andrej Kozyrev, ktorý veril v to, že Rusko sa môže stať garantom bezpečnosti a demokracie v postsovietskom priestore tak, ako USA v západnej Európe. Pod tlakom vnútornej opozície však neskôr jeho liberálne názory ustúpili realisitickejším [Duleba, Hirman 1999: 23], aj keď stále nie natoľko, ako bola neskôr politika jeho nasledovníka na poste ministra zahraničia, Jevgenija Primakova.

Obdobiu po rozpade Sovietskeho zväzu dominovala zahraničnej ruskej politike voči NATO, a predovšetkým voči Spojeným štátom, otázka budúcnosti NATO a ochrana územia postkomunistických krajín. Vstup zjednoteného Nemecka do NATO bol ukazovateľom toho, že Aliancia sa nechystá ukončiť svoju činnosť. Súhlas Gorbačova so vstupom Nemecka do NATO sa považuje za úspech americkej diplomacie. Rusko však nerátalo s jeho ďalším rozširovaním – v tej dobe to nebolo prioritou ani americkej vlády a európskych spojencov – a trvalo na svojej snahe pretransformovať NATO na organizáciu kolektívnej bezpečnosti, ktorá by podliehala napríklad Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE, v tom čase ešte KBSE). Pre Rusko neprichádzala od úvahy európska bezpečnostná organizácia, v ktorej by nemalo zabezpečené rovnaké postavenie ako ostatné štáty, a už vôbec nebola akceptovateľná organizácia, ktorá by ho vylučovala. Takisto neboli prípustné cudzie armády na území SVE. Vzťah Ruska ku krajinám, ktoré kedysi patrili do jeho sféry vplyvu, charakterizoval v apríli 1991 zástupca ministra zahraničia Ruska Yuli Kvicinsky: „Netreba sa zmieňovať o tom, že neexistuje návrat ku politike dominácie regiónu východnej Európy žiadnym národom. Ale zároveň legitímny záujem Sovietskeho zväzu v tomto regióne má historické a geopolitické korene a musí byť braný do úvahy. Tí, ktorí si cenia mier a stabilitu na našom kontinente a chcú, aby pretrvala, veľmi dobre rozumejú tomu, že východná Európa sa za žiadnych okolností nesmie stať zdrojom ohrozenia bezpečnosti Sovietskeho zväzu. Je rovnako jasné, že v tomto regióne nemá byť žiadna cudzia vojenská základňa alebo ozbrojené sily.“ [Solomon 1998: 11].

NATO nemá existovať, ale chceme v ňom mať dôležitejšie slovo než ostatní

NATO vyvíjalo stále nové aktivity v oblasti spolupráce s bývalými postkomunistickými krajinami. V Bruseli v decembri 1991 sa stretla novovytvorená Severoatlantická rada pre spoluprácu (North Atlantic Cooperation Council, NACC) za účasti Sovietskeho zväzu, doslova práve sa rozpadávajúceho, v marci 1992 bol predstavený „Pracovný plán pre dialóg, partnerstvo a spoluprácu“ (Work Plan for Dialogue, Partnership and Cooperation). V tom čase po prijatí postsovietskych republík mala NACC 37 členov.

V máji 1992 vyšiel v časopise Vojenské myslenie návrh ruskej vojenskej doktríny, ktorá vyhlasovala, že Rusko bude považovať za priamu vojenskú hrozbu cudzie oddiely na území susedných krajín alebo tvorbu armády a námorníctva blízko jeho hraníc. V opačnom prípade by muselo Rusko siahnuť po „nevyhnutných prostriedkoch na ochranu vlastnej bezpečnosti“ [Solomon 1998: 15]. V júni 1992 prezidenti Bush a Jeľcin spoločne navrhli v „Americko-ruskej charte pre partnerstvo a priateľstvo“ (American-Russian Charter for Partnership and Friendship), že NACC by mala prispievať ku mierovým operáciám vedeným OBSE. Keď Aliancia prišla s programom Partnerstvo pre mier, Rusko ho vnímalo veľmi pozitívne, lebo ho bralo ako alternatívu vstupu do NATO. Preto Aliancii Jeľcin, domnievajúc sa, že viac než spoluprácu v rámci Partnerstva NATO s krajinám SVE neponúkne, navrhol, aby spolu štátom strednej Európy oficiálne ponúkli „(…) garancie bezpečnosti (…) zahrnuté v politickej deklarácii alebo zmluve o spolupráci medzi Ruskou federáciou a NATO“ [Solomon 1998: 24].

Zároveň to Rusi považovali za skvelú príležitosť na prekonzultovanie ruského návrhu na vytvorenie paneurópskeho bezpečnostného systému, ktorého koordinátorom by bola OBSE a jej by podliehali ostatné európske štruktúry – Európske spoločenstvá (ES), NATO, NACC, Západoeurópska únia (ZEÚ), SNŠ. Cieľom týchto návrhov bolo dostať NATO pod kontrolu OBSE, čo by nečlenom NATO dalo právo veta nad rozhodnutiami Aliancie, a tým by ju paralyzovalo. To bol aj dôvod, prečo sa Rusko zasadzovalo za prijatie postkomunistických krajín do OBSE [Duleba, Hirman 1999: 45].

Ruský postoj k NATO sa v prvých rokoch po Studenej vojne dá hodnotiť ako nádherne ambivalentný, hoci vo svojej podstate plne koherentný s Ruskými cieľmi. Nechceli NATO, nedôverovali mu a považovali ho za hrozbu. Rozpustenie Aliancie bolo snom väčšiny ruských politikov a ak nie rozpustenie, aspoň jeho pretvorenie na slaboduchú organizáciu kolektívnej obrany, ktorá by nemala nič spoločné so svojou pôvodnou silou a cieľmi. Na druhej strane ak by však tento postup nevyšiel, cieľom Ruska bola snaha získať si v Aliancii zvláštne miesto, postavenie nadradené ostatným „malým hráčom“. Aj v rámci starých členov NATO dávalo Rusko jasne najavo, že jediný, koho považuje za rovnocenného partnera , sú Spojené štáty.

Výsledkom bola nejasná politika a absolútne zmätený signál, ktorý Rusko vysielalo: v dlhodobej perspektíve by NATO nemalo existovať, ale mohlo by, a Rusko by doň mohlo vstúpiť. Bloky nebudú existovať, ale Rusko a NATO by im malo ponúknuť vzájomné garancie. Zároveň vzťahy medzi „našou krajinou a NATO by mali byť o niekoľko stupňov teplejšie než vzťahy medzi Alianciou a SVE“ [Solomon 1998: 24].

Boj o rozšírenie NATO, cesta k prvej vlne

Americkí prezidenti George Bush a Bill Clinton boli často obviňovaní z toho, že ich politika je rusocentristická, a že zahraničnú politiku v ostatných oblastiach podriaďujú politike voči Rusku. Samotné rozširovanie nebolo v prvotnom pláne Aliancie. NATO bolo spokojné, že Sovietsky zväz umožnil prijatie zjednoteného Nemecka, a na chvíľu si vydýchlo. Impulz k prijatiu nových členov prišiel od krajín, ktoré sa cítili neisto a hľadali záruky bezpečnosti v západných štruktúrach – od samotných krajín SVE, a od ich podporovateľov v Bielom dome. Na ich túžbu po ochrane Aliancie mali vplyv dve udalosti, ktoré boli dôkazom nestability regiónu a potreby ochrany – vypuknutie vojny v Bosne v 1991 a puč v Moskve.

Členstvo v NACC, navrhnutej ešte počas exstencie Sovietskeho zväzu a nepočítajúcej s budúcim vlastným členstvom jej členov, krjinám nestačilo. Na stretnutí v Prahe v roku 1992 Havel, Walesa a Antall oficiálne vyhlásili, že ich cieľom je členstvo v NATO [Asmus 2002: 42]. Týmto sa začal proces rokovaní, vyjednávaní a oficiálnej i kuloárnej politiky, ktorá viedla k prijatiu troch nových členov NATO v marci 1999.

Kritika prezidenta Clintona, čo sa uprednostňovania Ruska týka, bola najmä v jeho prvom volebnom období oprávnená. Za cieľ svojej zahraničnej politiky si dal podporu demokratizácie Ruska a jeho začlenenie do západných medzinárodných štruktúr. Pri vedení svojej politiky veril, že osobné vzťahy medzi vodcami krajín sú dôležité a vďaka osobným sympatiám sa ľahšie dosahuje konsensuz aj v kritických otázkach. Avšak aj lídri podliehajú vplyvu svojich poradcov a vlád. V demokratickej krajine jej líder nerozhoduje sám o jej osude. Ani ruský prezident, aj keď oplýva neporovnateľne vyššou mocou než v iných krajinách a ťažko o ňom hovoriť ako o štandardnej demokracii, nemôže rozhodovať sám a podlieha vplyvom a tlaku okolia. Po prvých šokujúcich správach z leta 1993, že Rusko nebude stáť v ceste vstupu do NATO krajinám V4, prišla na jeseň kríza v Moskve a bol nastolený autokratický prezidentský režim. To malo vplyv aj na zmenu v americkej politike „Russia first“, ale aj na zmenu v politike Ruska. Dôkazom bol list Borisa Jeľcina predstaviteľom krajín NATO, v ktorom zásadne odmietol plány na rozširovanie Aliancie. Navrhol garanciu bezpečnosti týmto krajinám spoločne Ruskom a NATO. Rusko chcelo donúťiť krajiny SVE k prijatiu jeho ochrany aj tým, že sa v novej vojenskej doktríne zrieklo záväzku nepoužiť jadrové zbrane ako prvé a takisto záväzku odzbrojenia, namiesto ktorého použilo pojem „rovnováha“. Kozyrev napriek svojej prozápadnej orientácii nedosiahol to, čo bolo hlavným cieľom – obnoviť strategické pozície Ruska vo svetovej politike. [Duleba, Hirman 1999: 49–50]. Paradoxne sa to podarilo jeho neskoršiemu nasledovníkovi, zástupcovi „tvrdej línie“ postupu voči NATO Jevgenijmu Primakovovi, ktorý na tlačovej konferencii v novembri 1993 označil NATO za „pretrvávajúcu hrozbu pre ruské národné záujmy“ [Asmus 2002: 85].

Pokrok v rozširovaní NATO priniesol rok 1994, keď americký prezident dal na stretnutí V4 v Prahe jasne najavo, že vstup nových krajín do NATO je len otázkou času. Bolo to však treba vyriešiť tak, aby sa nenávratne nepoškodil vzťah NATO s Ruskou federáciou. Na stretnutí s Clintonom Jeľcin stále prezentoval svoju víziu svetovej bezpečnosti, ktorá by pozostávala zo spojených síl USA, Ruska a Európy. Parnerstvo za mier ešte vždy nepovažoval za prvý krok k vstupu do NATO. Na následnej tlačovej konferencii sa vyjadril v zmysle, že nie je proti rozšíreniu, ak Rusko bude medzi prvými členmi, avšak bol silne proti prijatiu jedných krajín a neprijatiu iných, čo by spôsobilo iba ďalšie rozdelenie sveta [Asmus 2002: 111].

Avšak aj keď sa a priori nepopierala možnosť vstupu Ruska do NATO, jeho príprava by trvala desaťročia. Rusko však potrebovalo zvláštnu pozíciu oproti ostatným, potrebovalo mať pocit, že je rešpektované pre svoju silu, veľmocenské postavenie i minulosť. Preto bolo potrebné nájsť spôsob, akým tento „zvláštny vzťah“ medzi NATO a Ruskom zmluvne vymedziť a oddeliť od „obyčajného“ členstva v NATO, o ktorom sa pre Rusko prakticky neuvažovalo, a čo by Rusku umožnilo akceptovať rozširovanie NATO bez toho, aby to pociťovalo ako porážku. Výsledkom bolo rozhodnutie rozširovať NATO, ale pomaly, so snahou angažovať čo najviac Moskvu. V tej dobe boli obaja prezidenti pritlačení situáciou doma. Clinton víťazstvom Republikánov v Kongrese, ktorí boli za čo najrýchlejší vstup Poľska, Maďarska a Česka do NATO, Jeľcin zas zvyšovaním sa nacionalistických a protialiančných síl, pod tlakom ktorých ustupoval zo svojich sľubov o spolupráci NATO a Ruska. V oboch krajinách sa blížili prezidetnské voľby. Jeľcin si vymohol Clintonov prísľub, že sa do volieb 1996 neurobí pokrok na rozšírení. Medzitým však prišla vojna v Bosne, kde sa NATO rozhodlo zasiahnuť. Jednotky Ruskej federácie sa pripojili svojou účasťou v silách SFOR.

Medzi týmito udalosťami sa usilovne pracovalo na forme zmluvy medzi Ruskom a NATO. Rusko vyhlásilo, že nebude protestovať proti rozširovaniu Aliancie pri splenení štyroch hlavných podmienok: 1. transformácia NATO z kolektívnej obrannej na kolektívnu bezpečnostnú organizáciu, ktorej úlohou by bolo udržiavanie mieru a boj proti terorizmu; 2. Rusku by sa povolila účasť na rozhodovaní Aliancie; 3. NATO by prijalo nových členov až po tejto transformácii [Asmus 2002: 165] a 4. zákaz rozmiesnenia jadrových zbraní či prítomnosť cudzích armád na území budúcich členov. Takéto zmeny však pre NATO neprichádzali do úvahy.

V januári 1996 sa ministrom zahraničných vecí Ruska stal Jevgenij Primakov. Aj keď to západ vnímal ako hrozbu zhoršenia vzťahov medzi NATO a Ruskom, keďže Primakov bol známy ako protialiančný politik, vo vzťahoch medzi federáciou a Alianciou nastal prelom, ktorý neskôr viedol ku podpísaniu Zakladajúceho aktu medzi NATO a Ruskom. V prezidentských voľbách boli obaja prezidenti znovu zvolení. Ich vyslanci stále rokovali nad textom dohody, ktorá by umožnila rozšírenie NATO a zároveň upevnila vzťahy medzi Alianciou a Ruskom. Rusko vedelo, že Aliancii, a osobitne Spojeným štátom na dohode záleží, preto sa z nej snažila vyťažiť čo najviac – ak už sa nedalo zamedziť vstupu nových krajín, aspoň ho územne a vojensky oslabiť a zároveň získať čo najsilnejší vplyv na Alianciu. Moskva žiadala predovšetkým určitú formu spolurozhodovania a vo vojenskej oblasti predovšetkým zákaz rozmiestnenia jadrových zbraní NATO a jeho jednotiek na území nových členských krajín [Asmus 2002: 281]. Výsledkom ťažkých vyjednávaní bol Paríž a Madrid.

Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997. Rusku sa nepodarilo presadiť, aby Zakladajúci akt bol klasickou zmluvou, preto nebol ratifikovaný parlamentmi členských krajín. Najdôležitejším faktom je, že Rusko nezískalo právo veta nad rozhodnutiami NATO ohľadne európskej bezpečnosti, ani záväzok, že prvá vlna rozširovania bude zároveň aj poslednou. V čom im Aliancia vyšla v ústrety, bol záväzok nerozmiestniť na území nových členov jadrové zbrane, a spokojnosť na ruskej strane bola spôsobená najmä presadením revízie Zmluvy o konvenčných silách v Európe (CFE) na základe novej bezpečnostnej situácie v Európe, čo v praxi znamenalo, že sa znížia limity pre každú európsku krajinu osobitne, takže NATO nebude môcť členských krajinách rozmiestniť dôležité vojenské sily [Founding Act 1997; Duleba, Hirman 1999: 61–63].

Hneď po podpísaní bol Zakladajúci akt podrobený zdrvujúcej kritike. Jedným z najväčších odporcov a kritikov bol Henry Kissinger, ktorý tvrdil, že Akt dáva priveľa právomocí vo fungovaní Aliancie Rusku a zároveň mení NATO na „systém kolektívnej bezpečnosti štýlu mini-OSN či na anti-ázijskú, predovšetkým anti-čínsku alianciu západných industriálnych demokracií.“ [Kissinger 1997 v Kissinger 2002: 79]. Kissinger kritizoval Zakladajúci akt za to, že z Ruska robí de facto člena NATO. Podľa neho NATO bolo vytvorené s cieľom chrániť svojich členov proti ruskému nebezpečenstvu. Aj keď toto na nejakú dobu pominulo, nie je navždy vylúčené. Strach z návratu minulosti je dôvod, prečo sa krajiny, ktoré sa vymanili spod jeho vplyvu, chceli uchýliť pod ochranné krídla Aliancie. Aliancia nechráni svojich členov voči sebe navzájom, preto NATO rozširovať, a zároveň dať Rusku možnosť participovať na jeho aktivitách a pustiť si ho k telu, je kontradikciou, ktorá môže mať zlý koniec [Kissinger 2002: 316–317].

Ruská strana zas kritizovala podpísanie Zakladajúceho aktu a súhlas s rozširovaním ako akciu, ktorá dáva NATO nový „raison d’être“. Našli sa aj takí, ktorí verili, že je to prvý krok na ceste k tomu, aby sa vzťah medzi Ruskom a NATO stal jednou zo základní európskeho systému, ak nie práve jedinou [Baranovsky 2001].

Ani konanie samotného Ruska nevzbudzovalo dôveru. Aj napriek podpisu zmluvy, ktorá v prvom riadku hovorí: „NATO a Rusko sa nepovažujú za nepriateľov. Zdieľajú rovnaký cieľ, ktorým je prekonanie zbytkov predošlej konfrontácie a konkurencie a chcú posilniť vzájomnú dôveru a spoluprácu. Tento Akt potvrdzuje odhodlanie NATO a Ruska dať pevnú podstatu ich spoločne zdieľanej túžbe budovať pevnú, mierovú a nerozdelenú Európu, celú a slobodnú, pre úžitok všetkých jej národov“ [Founding Act 1997], niekoľko mesiacov neskôr Rusko schválilo Koncepciu národnej bezpečnosti, v ktorej sa okrem iného píše: „Perspektíva rozšírenia NATO na východ je pre Rusko neprijateľná, pretože predstavuje hrozbu pre jeho národnú bezpečnosť“ [Duleba, Hirman 1999: 65]. Rusko sa úplne nevzdalo ani snáh o ovládnutie regiónu SVE. Princíp tzv. asymetrickej odpovede spočíval v tom, že keď nevyšla expanzia vojenská, Rusko sa rozhodlo expandovať do krajín SVE hospodársky. Cieľom bolo stať sa partnerom EÚ v tomto regióne, čo chcelo dosiahnuť otvorením svojich trhov pre problémové sektory ekonomiky krajín SVE [Duleba, Hirman 1999: 73–74].

Spoločná Rada a Kosovo

Zakladajúci Akt bol prezentovaný ako dôkaz zlepšenia vzťahov medzi Západom a Ruskom, ako začiatok novej éry v ich vzťahoch. Bolo jasné, že po páde železnej opony a po skončení Studenej vojny bude NATO musieť prejsť transformáciou a špecifikovať svoje nové ciele. Lenže podľa mnohých kritikov si Západ pristúpením k Aktu pripustil Rusko príliš telu a dal mu priveľkú možnosť ovplyvňovať jeho konanie. Ozývali sa skeptické poznámky typu, že NATO nie je tým, čím bolo predtým a že jeho zdravé fungovanie v „hyperveľkej“ forme môže byť ohrozené [Brenner 1998: 86].

Hlavným výsledkom Zakladajúceho aktu bolo založenie Stálej spoločnej rady Rusko-NATO (NATO – Russia Permanent Joint Council, PJC). Stála rada bola plne inštitucionali­zovaným orgánom s vlastným poradným aparátom, ktorý mal fungovať na systéme 16+1. Jej stáli zástupcovia sa mali stretávať raz do mesiaca, ministri každých šesť mesiacov a vždy, keď to bolo potrebné. Stála rada pracovala paralelne s Atlantickou radou a jej hlavnou úlohou bolo „(…) byť hlavným fórom konzultácií medzi NATO a Ruskom v čase krízy alebo v inej situácii, ak táto má vplyv na mier a stabilitu. (…) Rusko a NATO sa budú vzájomne informovať o bezpečnostných výzvach, ktorým čelia a o opatreniach, ktoré mienia voči nim použiť“ [Founding Act 1997].

Ruskí predstavitelia sa stali súčasťou všetkých orgánov NATO okrem Nukleárnej plánovacej skupiny, tam sa však využili iné spôsoby informovania. Aj keď priamo v Akte je explicitne vyjadrené, že Rusko nemá právo veta nad rozhodnutiami Aliancie, aj tak ak by správne využilo svoje možnosti, jeho vplyv na rozhodnutia by bol citeľný. Už len jeho prítomnosť stačí na to, aby NATO uvažovalo opatrnejšie predovšetkým v oblastiach, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkajú Ruska. Keď vychádzame z premisy, že obe strany sa budú snažiť o spoluprácu a udržiavanie dobrých vzťahov a konať samostatne len vtedy, keď sa možnosti spoločnej akcie vyčerpali, je pravdepodobné, že členovia Aliancie budú mať tendenciu už a priori vylúčiť spôsoby akcie, ktoré by neboli prípustné pre Rusko a budú sa zaoberať tými možnosťami, u ktorých je šanca na získanie partnerovej podpory, aj keď to nemusí byť to najlepšie riešenie. Stručne povedané, riešenie, ktoré získa podporu Ruska by malo prednosť pred tým riešením, ktoré by jeho podporu nezískalo, ale možno by bolo efektívnejšie, čo môžme chápať aj v zmysle radikálnejšie. Ak by sa tak NATO správalo, dávalo by Rusku silu a odvahu byť neústupným, čo mu v konečnom dôsledku môže umožniť posilniť svoje pozície v oblastiach jeho záujmu. Ani pred podpísaním Aktu nebolo v záujme ani jednej zo strán dostať sa do konfrontácie či konfliktu K napätým situáciám došlo napríklad v prípade Bosny či Čečenska, ale Rusko nemohlo rátať s tým, že NATO nevyužije svoju silu na riešenie konfliktu, ako to aj urobilo v prípade náletov na Bosnu v roku 1995, a s touto možnosťou muselo Rusko vo svojej zahraničnej politike rátať. Podpísaním dohody a de facto začlenením sa do štruktúr Aliancie sa nebezpečenstvo samostatnej akcie zo strany NATO znížilo, nehovoriac o strachu západných spojencov z nového „kondomínia“ USA s Ruskom [Brenner 1998: 89].

Ako sa ukázalo, Stála rada nefungovala celkom podľa predstáv svojich zakadateľov. Niektorí to odôvodňovali „kultúrnymi rozdielmi“ – tým, že kým členovia Aliancie boli zvyknutí pracovať systémom z dola, na pravidelnom konzultovaní a spoločnom dopracovaní sa k výsledku, Rusko rozhodovalo z hora, preto bolo ťažké začleniť ho do spolupráce [Matser 2001]. Rusko až do marca 1998 neustanovilo stáleho predstavitela pri NATO. Myšlienka obnovenia veľmocenského postavenia Ruska v svetovej politike jeho predstaviteľov neopúšťala a prejavilo sa to tým, že počas svojho pôsobenia v Stálej rade sa neustále snažilo zvyšovať svoj vplyv. Nesúhlasilo s tým, aby sa s Ruskom rokovalo až po tom, ako členovia NATO už dospeli k spoločnej dohode a formát rokovaní, v tej dobe už 19+1 nazvali „19 verzus 1“ [Matser 2001].

Snahy Ruska o vybudovanie vplyvného postavenia v rámci Aliancie boli náhle prerušené. Po náletoch na Kosovo Rusko opustilo Stálu radu a vzťahy medzi Alianciou a federáciou sa dostali na jeden z najnapätejších, ak nie najnapätejší bod v ich poststudenovoj­nových dejinách. Na ich nasledovné formovanie mali kľúčový vplyv dve udalosti – zvolenie Vladimira Putina za ruského prezidenta, a teroristický útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku.

Šéf KGB a teroristi

Kosovskému konfliktu sa Aliancia s Ruskom venovala ešte pred vypuknutím krízy, spoločne odsúdila prostriedky, ktoré využíval Belehrad proti Kosovčanom a potvrdila svoju snahu prispieť k riešeniu situácie. Ako sa kosovská situácia zhoršovala, ruská strana zastávala zapojenie diplomatických prostriedkov pod záštitou rezolúcie BR OSN, pričom začiatkom roku 1999 rozhodla o použití tzv. Aktivačného príkazu – použitia vzdušnej operácie na zastavenie humanitnej katastrofy [NATO Handbook 2001: 84]. Keď však v januári NATO vydalo Belehradu varovanie, že ak neskončí s používaním sily voči vlastným obyvateľom, Aliancia zasiahne spôsobom, ktorý uzná za vhodné, prejavili sa ruské protesty proti akcii, ktorá by nebola zastrešená rozhodnutím OSN. Ešte v deň pred začatím náletov Rusko spoločne s NATO podporovali diplomatické riešenie pomocou dohody v Rambouillet. K dohode nedošlo, NATO nariadilo útok, a Rusko na protest opustilo Stálu radu a Partnerstvo pre mier, aj keď neodstúpilo od Zakladajúceho aktu a ani nestiahlo svoje jednotky z SFOR, iba z pod velenia NATO.

Útok na Kosovo bol dôkazom toho, že NATO stále je schopné akcie aj bez podpory Ruska alebo OSN. Zároveň to bola ťažká rana pre dovtedajšiu politiku Ruskej federácie voči Aliancii a ukázali sa možné limity jeho spolupráce pri budúcich európskych či svetových krízach [Duleba, Hirman 1999: 78]. Kosovská kríza sa prejavila vo verejnej mienke voči NATO v Rusku ako jedna z najtraumatic­kejších udalostí v dejinách ich spolupráce a postoj voči Aliancii bol najnegatívnejší za celé toho obdobie. Letecké nálety voči bratskému slovanskému srbskému národu ospravedlňovali všetku nedôveru a negatívne postoje, ktoré Rusi voči tomuto pozostatku Studenej vojny zdieľali [Baranovsky 2001].

Rusko vyhlásilo vojnu v Kosove za útok voči suverénnemu štátu. Jeho tvrdý postoj vyjadrovali vyhlásenia Borisa Jeľcina „Nedáme zatiahnuť Rusko do vojny, ak sa však v Juhoslávii začne pozemná operácia, situácia sa zmení“ [Agenstvo Finmarket, 9. 4. 1999 v Duleba, Hirman 1999: 84]. Napriek ďalším vyhláseniam typu „Neexistujú žiadne dôvody si myslieť, že po skončení vojenskej akcie NATO proti Juhoslávii sa vzťahy medzi Ruskou federáciou a NATO vrátia na predchádzajúcu predkrízovú úroveň“ [Interfax 1999 v: Duleba, Hirman 1999: 84], ruská politika bola realistická a uvedomovala si, že sa nesmie nechať vynechať z mierového procesu a musí si v ňom zaistiť dostatočne dôležitú úlohu, z ktorej bude môcť neskôr ťažiť. Nemohlo sa dopustiť, aby svetoví aktéri vynechali Rusko v rozhodovacom procese.

Federácia sa preto zasadzovala za to, aby sa konflikt vyriešil na pôde OSN alebo aspoň na úrovni G-8. Ono nebolo ani tak podstatné kde, hlavne, nech je Rusko pri tom. Toto úsilie splnilo svoj cieľ a donútilo Miloševiča kapitulovať. NATO ukončilo nálety a rozdelilo Kosovo na sektory, ktoré sa rozdelili medzi členské štáty Aliancie. Rusku sektor pridelený nebol, preto sa ruskí generáli rozhodli prideliť si ho sami. Deň po zastavení bojov sa dvesto ruských vojakov v noci premiestnilo do Kosova a obsadila letisko Slatina, 3 a pol hodiny pred americkými jednotkami, malá provokácia a dôkaz schopnosti ruskej armády konať na vlastnú päsť [Duleba, Hirman 1999: 89], čo však mohlo skončiť seriórznym konfliktom s Alianciou [Baranovsky 2001]. Ku konfliktu nedošlo, letisko bolo vrátené a ruské jednotky vstúpili do jednotiek KFOR. V každom prípade bolo jasné, že správanie sa ruskej armády a jej veliteľov nebolo štandardným správaním sa armád demokratických krajín a vzťahy medzi ruskou vládou a jej generálmi majú podstatné deficity.

Po ukončení krízy sa Rusko vrátilo do Stálej rady, ale bolo ochotné jednať len o záležitostiach týkajúcich sa Kosova. Obrat vo vzťahoch priniesli až nové ruské prezidentské voľby roku 2000, ktoré do kresla prezidenta posadili bývalého šéfa KGB Vladimira Putina.

Deň pred nástupom do funkcie prezidenta Putin napísal „Nestane sa, ak sa to vôbec niekedy stane, že sa Rusko stane druhým vydaním povedzme napríklad Spojených štátov alebo Veľkej Británie (…) Pre Rusov silný štát nie je anomália, ktorej sa treba zbaviť. Naopak, vidia ho ako garanciu poriadku a iniciátora a hlavnú hnaciu silu zmeny“ [Putin V.: Russia at the Turn of the Millennium, Dec. 31. 1999 v: Kissinger 2002: 75]. Kissinger porovnáva Putinovu zahraničnú politiku ku tej z obdobia cárizmu, kde sa stavia k ostatným mocnostiam s cieľom dosiahnuť rovnováhu moci. Západ by mal brať do úvahy ruské myslenie a chápanie seba samého a preto by jeho politika voči tejto krajine mala sledovať dva ciele: dať Rusku pocit, že je vypočuté a jeho názory sú brané v úvahu; ale jasne mu naznačiť, že jeho obavy o rovnováhu moci neskončili so Studenou vojnou [Kissinger 2002: 75–77].

Putinova politika sa od začiatku vyznačovala pragmatizmom. Aj keď by Rusko preferovalo neexistenciu Aliancie, v súčasnosti to na jej zánik nevyzerá, preto bude múdrejšie prispôsobiť sa situácii a vyťažiť z nej čo najviac. Neznamená to automatický súhlas so všetkým, čo NATO robí, ale zároveň nie a priori nesúhlas. Je v ruskom záujme udržiavať dobré vzťahy v Európe, a dobré vzťahy s NATO k tomu prispejú. Dobré vzťahy s Alianciou sú zároveň cestou k dobrým vzťahom so Spojenými štátmi, ktoré Rusko aj tak považovalo za hybnú silu Aliancie a jediného dôstojného partnera. A nakokniec, ďalším testom vzťahov bude ďalšie rozširovanie NATO, predovšetkým ak pôjde o pobaltské republiky. Je potrebné predísť krízam, ktoré by mohli vzniknúť. Riešením by možno bol vstup Ruska do NATO, ale tento krok bol nepravdepodobný. Preto bolo potrebné nájsť iný systém vo vzťahoch, ktorý by vyzdvihoval výnimočné postavenie Ruska, najlepšie ešte pred vstupom baltických krajín do NATO.

Ešte na začiatku nového tisícročia sa Rusko pohybovalo medzi zakorenenou nedôverou voči Aliancii a pragmatickou snahou po bližších vzťahoch [Baranovsky, 2001]. V máji 2000 sa Stála rada vrátila ku svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu. Vo februári 2001 Lord Robertson slánostne inauguroval Informačný úrad NATO v Moskve. Schválili Program spolupráce na rok 2001 a začali sa rozhovory o pláne vojenskej spolupráce ministerstiev obrany. Prebehlo niekoľko stretnutí medzi Putinom a Robertsonom a medzi Bushom a Putinom a obe strany pracovali na zlepšení vzájomných vzťahov.

Avšak skutočný prelom vo vzťahoch priniesla až tragédia – teroristický útok v New Yorku 11. septembra 2001. NATO a Rusko, niekoľko mesiacov deklarujúce túžbu upevniť vzájomné vzťahy, dostali šancu.

„Prvý krát do svojho založenia NATO aktivovalo článok 5. Washingtonskej zmluvy a použilo sily Spojených štátov a Stredomoria ako súčasť vojny proti terorizmu. Rusko bez váhania stálo pri nás, poskytujúc politickú a praktickú podporu. Tento akt bol vítaný ako dôkaz novej solidarity v euro-atlantickej sfére.“ [Robertson 2003].

Spolupráca oboch mocností naozaj dostala nový rozmer. Na summite v Ríme v Máji 2002 bola vytvorená nová Rada NATO-Rusko, v ktorej už neplatil model 19+1, ale model 20, čo v praxi znamenalo, že štáty Aliancie nepredstúpili ku konzultáciám s Ruskom až po dosiahnutí vlastnej dohody, ale Rusko je prítomné počas celého procesu konzultácií a rozhovorov, má tak možnosť aktívne sa zapojiť do výsledku. Cieľom Rady je sústrediť sa na najnaliehavejšie problémy – terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, krízový manažment, civilný núdzový stav, reformu obrany a nové hrozby. Na summite v Prahe si Aliancia dala za cieľ spolu s Ruskom a ďalšími partnermi boj proti terorizmu a zbraniam hromadného ničenia, pričom bola vytvorená Pracovná skupina proti šíreniu (Working Group on non-Proliferation) pod záštiou Rady. NATO si na seba vzalo nové záväzky ako vedenie ISAF v Afganistane so súhlasom Ruska a OSN či umožnenie Poľsku prevziať zodpovednosť za zónu v Iraku. V Prahe sa rozdali pozvánky na vstup do NATO pre ďalších sedem krajín, medzi nimi aj troch pobaltských. V máji 2002 bola otvorená Vojenská misia NATO (NATO millitary Liaison Mission), ktorej úlohou je zlepšiť transparentnosť a rozvinúť praktickú vojenskú spoluprácu medzi vojenským vedením NATO a ruským ministerstvom obrany [Robertson 2003; Kujat 2003].

Od vzniku Rady sa spoločné aktivity Aliancie a Ruska mnohonásobne zvýšili, početne aj intenzitou. Jedným z hlavných cieľov Rady NATO-Ruska a jej Vojenských predstaviteľov je boj proti terorizmu. Rusko a NATO preto koordinujú svoje aktivity v tejto oblasi do nanjvyššej možnej miery. Tréningový a výcvikový program na rok 2003 zahŕňal 21 oblastí aktivít. Na rok 2004 je ich plánovaných 57. Hlavným cieľom je interoperability a osvojenie si partnerovu partnerovu stratégiu a taktiku [Kujat 2003; Bell 2003]. Aktivity vo vojenskej oblasti medzi NATO a Ruskom sú už naplánované aj na rok 2005. V najbližšom období sa uskutoční Konferencia o Interoperabilite v máji 2004 v Norfolku, USA; v súčasnosti by už mala začať pôsobiť Ad hoc pracovná skupina na logistiku, a v marci 2004 sa nový generálny tajomník Aliancie Jaap de Hoop Scheffer plánuje vydať do Moskvy, aby ruských predstaviteľov pozval na summit NATO v júni v Istanbule.

Záver

Toto sú len niektoré príklady súčasnej spolupráce medzi Alianciou a Ruskom. Aj keď vzťahy sú na najlepšej úrovni, na akej sa kedy nachádzali, Rusko stále nie je členom NATO a preto by ako také nemalo byť brané. Aj keď sa spolupráca vyvíja, stále existujú trecie plochy. Jednou z nich je blížiace sa rozširovanie Aliancie. O pár dní do NATO vstúpia krajiny bývalého postkomunistického bloku, medzi nimi i tri postsovietske republiky. Lídri Aliancie dlhodobo upokojujú Rusko tým, že rozširovanie nie je namierené proti nim alebo inej krajine, ale má pomôcť vytvoriť Európu „celú, demokratickú a slobodnú“ [Robertson, 2003]. Aj keď Rusko vyhlasuje, že tým nie je znepokojené, na druhej strane im situácia v krajinách SVE nie je ľahostajná. Ako sa vyjadril minister obrany Ivanov: „Rusko a NATO nie sú hrozbou jeden pre druhého, ale ruská vláda sa stále zaujíma o rozširovanie NATO (…) je nutné si uvedomiť, že proces rozširovania nesmie vyústiť do novej konfrontačnej a rozdeľujúcej línie“ [Moskva, 2.3.2004 Itar-Tass ]. Aj keď je Rusko „pokojné, nie je pozitívne“, ako sa povedal hovorca ruského ministra zahraničných vecí [„calm but hardly positive“, Alexander Yakovenko Moskva, 2. 12. 2003 Interfax].

Medzi ďalšie trecie plochy vzťahu Západu a Ruska patrí Čečensko. Podľa Robertsona nikto neráta s tým, že Rusko a NATO budú vždy súhlasiť a nebudú mať odlišný názor. Takisto NATO rešpektuje teritoriálnu integritu Ruska, „totálne“ odmieta separatizmus a podporuje právo ruskej vlády ochraňovať jej občanov. Ale takisto sa NATO zaujíma o prostriedky, ktorými Rusko svoje práva vynucuje a aký majú dopad na civilistov [Rozhovor s G. Robertsonom 28. 10. 2003, Interfax].

A čo sa vstupu do NATO týka? Ako povedal Putin v intervieuw, „Rusko nebude uvažovať o možnosti vstupu do NATO, kým sa Aliancia nezreformuje a nebude s Moskvou zaobchádzať ako so seberovným partnerom“ (Putin, 200Na rovnakú otázku odpovedal aj lord Robertson v rozhovore pre ruskú agentúru Interfax: „Osobne, nevylučoval by som Rusko z možnosti vstúpiť v budúcnosti do NATO. Ale prezident Putin mi povedal, že to nie je v jeho agende“ [Rozhovor s G. Robertsonom 28. 10. 2003, Interfax].

V Rusku sa blížia prezidentské voľby. Kandidátom bez vážnej konkurencie je Vladimir Putin. Ak sa nič dramatické neudeje, po prezidentských voľbách sa smer zahraničnej ruskej politiky nezmení. Faktom zostáva, že súčasná podoba spolupráce Ruska so Severoatlantickou alianciou je bezprecedentná. Naša generácia sa narodila do sveta, v ktorom podobný stav bol nepredstaviteľný. Za posledných pätnásť rokov sa svet zmenil. A neustále sa mení. Jedno nebezpečenstvo pominulo, ale zjavilo sa iné.

Aj napriek dlhoročnému vzťahu nepriateľstva, medzi oboma blokmi platili niektoré pravidlá. Možno práve na tom sa dá budovať nový vzťah medzi západom a bývalou východnou mocnosťou. V niečom sa Rusko nikdy nezmení. Vždy bude hrdo pripomínať svoju minulosť, trvať na svojom veľmocenskom postavení a požadovať, aby s ním bolo jednané ako rovný s rovným. Nestrpí nič menej než to, na čo si myslí, že ma nárok na základe svojej výnimočnosti. Preto, lebo je Ruskom. Potrvá dlho – ak vôbec sa to stane – kým sa zbaví sklonov k autoritárstvu.

Dnešný vzťah Aliancie a Ruska je v dejinách jedinečný. Jeho budúcnosť je však stále otázna. Spätný pohľad na zahraničnú politiku ruského medveďa v minulých rokoch je dôkazom toho, že jeho cieľ – zaujať v svetovej politike miesto, ktoré mu patrí – sa nezmenil. Len spôsob, ktorým to robí, je iný. Od svojho pádu sa Rusko stále len spamätáva. Sem tam vycerí zuby, ale neuhryzne. Zatiaľ. Otázkou zostáva, či je to dlhodobý jav, alebo mali štáty jeho bývalého bloku pravdu v tom, keď kričali po poučení sa z histórie. V NATO hľadali ochranu. Ono im ju poskytlo, ale zároveň medzi seba prijalo toho, pred kým tú ochranu hľadali. Mali pravdu skeptici ako Kissinger, keď vraveli, že týmto pre ne zaniká podstata ich vstupu do Aliancie, keďže NATO nebráni členov voči nim samým? Rusko však ešte nie je členom, a v dohľadnej dobe ním nebude, aj keď vo vzťahoch s Alianciou zastáva veľmi výnimočné postavenie. Alebo by sme mali v novej situácii vidieť jedinečnú zmenu s trvalou tendenciou? Ako sa tento vzťah bude vyvíjať? Môžme Rusku dôverovať? A čo ostatné krajiny? Čo na to Čína, Ázia?

Koalícia NATO–Rusko je dosť hrozivá pre všetkých, ktorí by mali záujem nejako škodiť tým, ktorí sú pod jej ochranou. V tomto zmysle má veľký význam. Ale len vtedy, keď je z oboch strán myslená úprimne, vtedy, keď sú obe strany pevne odhodlané držať spolu a riešiť problémy, ktoré prídu. V tomto bolo Rusko doteraz nepresvedčivé. Lenže aj ich vzájomná situácia bola iná. Dnes je vzťah NATO – Rusko na kvalitatívne inej úrovni. To, či vydrží a do akej miery je pevný, ukáže len ďalšia kríza. Zdá sa, že tá na seba nenechá dlho čakať. Pred niekoľkými dňami otriasol Madridom teroristický útok, ktorý či už bol pripravený lokálnou teroristickou organizáciou alebo tou, ktorá straší celý západný svet, je ďalším dôkazom toho, že dnešný svet nie je bezpečný. Analytici sa zhodujú na tom, že práve dnešná situácia, hrozba terorizmu, je šancou opäť stmeliť poškodené vzťahy medzi Amerikou a Európou. Ak Rusko rátame za európsku krajinu, potom sa táto šanca týka aj Aliancie a Ruska. Predsa len napriek všetkým jeho špecifikám a odlišnostiam Rusko zdieľa hodnoty západnej civilizácie.

Niekedy nám partner začne dôverovať až vtedy, keď mu my ukážeme našu dôveru. Zapájaním Ruska do aktivít NATO na každej úrovni je dôkazom veľkej dôvery. Na rade je Rusko.

Literatura

  • Founding Act on Mutual Relations, Cooperation and Security between NATO and the Russian Federation, Paris, 27 May 1997.
  • Kissinger, H. (2002): Does America Need a Foreign Policy? Toward a Diplomacy for the 21st Century, Touchstone, New York.
  • Robertson, G. (2003): NATO’s Transfor­mation, on-line text.
  • Matser, W.(2001): Towards a New Strategic Partnership, Winter 2001, NATO Review.
  • Duleba. A.–Hirman. K. (1999): Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska, Inštitút pre verejné otázky, Bratislava.
  • Solomon G. B. (1998): The NATO Enlargement Debate, 1990–1997: Blessings of Lliberty, The Washington papers/174, The Center for Strategic and International Studies, Washington, D.C.
  • Asmus, D.R. (2002): Dvere do NATO. Ako sa Aliancia prispôsobila novým časom. Kalligram, Bratislava
  • Brenner, M.(1998): Terms of Engagement. The United States and the European Security Identity, The Washington Papers/176, The Center for Strategic and International Studies, Washington, D.C.
  • Baranovsky, V. (2001): NATO enlargement: Russia’s atti­tudes, The IISS/CEPS European Security Forum, Brussels, 9 July 2001, on-line text.
  • Kujat, H. (2003): Enhancing interoperability, on-line text.
  • Bell, R. (2003): Ballistic Missile Threats: A NATO-Russia Strategic Challenge.
  • Moscow still concerned about NATO enlargement-Ivanov, Itar-Tass, 2. 3. 2004 Moskva, on-line text.
  • Moscow calm „but hardly positive“ about NATO enlargement – Foreign ministry, Interfax, 2. 12. 2003 Moskva, on-line text.
  • Robertston, G.: I would not exclude Russia joining NATO in the future, Interfax 28. 10. 2003, on-line text.
  • Putin: Russias NATO Accession Impossible Unless Alliance Transforms, Interfax Moskva.
  • NATO Handbook (2001): NATO office of information and press, Brusel.
  • Robertson, G. (2001): NATO and Russia: A Special Relationship, Speech by NATO Secretary General, Lord Robertson, at the Volgograd Technical University, 22. 11. 2001, on-line text.

Poznámky pod čarou

blog comments powered by Disqus
Autor
Lucia Klapáčová
Rubrika
Články
Témata
, , ,
Publikováno
17. 3. 2004