Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Slovenská národná strana: cesta do neznáma

Nikomu nebránim, aby o sebe hovoril, že je Slovák, avšak nepripustím, žeby sa prehlasovalo, že existuje národ slovenský. (Dr. Eduard Beneš)

Myšlienku, ktorou som si dovolil uviesť tento článok, sa už viac ako 130 rokov intenzívne snaží vyvrátiť najstaršia politická strana na Slovensku, ktorá si tento postoj včlenila aj do svojho názvu – reč na nasledovných stránkach bude o Slovenskej národnej strane (SNS).

Mojou snahou bude stručne načrtnúť historický vývoj tejto strany s poukazom na najdôležitejšie udalosti, ktorými SNS prešla. Podrobnejšie sa pokúsim predstaviť politický program SNS, objasniť úlohu, ktorú SNS zohrala v čase svojho pôsobenia vo vláde a následne obdobie od jej izolácie, neúspechu a čiastočného rozkladu až po dnešné „zmŕtvychvstanie“. Rovnako si v rámci textu dovolím zapolemizovať nad otázkou, či v dnešnej technokratickej globalizovanej spoločnosti „konca dejín“ majú ešte subjekty tak striktne národného charakteru na politickej scéne miesto.

Počatie, zrodenie a prvé kroky: Vznik SNS

V prvom rade je nutné si uvedomiť, že základná idea vzniku SNS vyplynula z historických okolností. Slováci po viac ako 850ročnom prežívaní v rámci Uhorska začali pociťovať potrebu národného osamostatnenia sa, čo sa prirodzene premietlo aj do formujúcej sa politickej scény Rakúsko-Uhorska.

Slovenská národná strana vznikla v roku 1871 ako reakcia na národné obrodenie a vlnu národného uvedomenia, ktorá Slovákov v Uhorsku zasiahla v polovici 19. storočia. Základom bola požiadavka, uvedená už v Memorande národa slovenského,1 na vytvorenie tzv. Slovenského okolia v rámci Uhorska (resp. po roku 1867 Rakúsko-Uhorska). Na protest proti stále rastúcej maďarizácií však po niekoľkých rokoch existencie prechádza do politickej pasivity. Prelomom bol až rok 1901, keď sa SNS podarilo získať vo voľbách do uhorského snemu 4 kreslá, o 5 rokov neskôr tento počet dokonca vzrástol na 7.

Keďže Rakúsko-Uhorsko patrilo po Prvej svetovej vojne k štátom porazeného bloku a jeho mocenská pozícia bola prakticky zničená, muselo sa vedenie SNS zmieriť s ideou spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorá predstavovala pre vtedy zaostalé rurálne Slovensko najprijateľnejšiu alternatívu. Čechoslovakizmus však SNS nevyhovoval a ani vyhovovať nemohol a preto spolu s Hlinkovou ľudovou stranou presadzovala myšlienku autonómie Slovenska.2 Spri­aznenosť s HSĽS sa prejavila aj počas rokov trvania tzv. Slovenského štátu (1939–1945), keď bola SNS súčasťou tejto strany, ktorá sa na Slovensku stala, najmä prostredníctvom Hlinkových gárd, symbolom fašistického teroru.

Po roku 1948 SNS svoju činnosť kvôli februárovému prevratu už obnoviť nemohla a preto k skutočnej obrode strany dochádza až v roku 1990. V Bratislave sa vytvorilo organizačné jadro, ktoré sa prihlásilo k odkazu SNS z rokov 1871–1939. Na svoju chvíľu nemusela strana dlho čakať. Prakticky hneď po svojom „znovuzrodení“ usporiadala SNS manifestáciu, ktorej cieľom bolo dosiahnuť zmenu názvu štátu na Česká a Slovenská Federatívna Republika, čo sa, aj jej pričinením, napokon podarilo presadiť.

V prvých ponovembrových voľbách v roku 1990 získala SNS 13,94 % hlasov a stala sa treťou najsilnejšou stranou na Slovensku. Na tomto mieste je, podľa môjho názoru, vhodné pohľad a metódy historické opustiť a prikloniť sa skôr k vnímaniu postavenia SNS v rámci slovenského politického systému.

Prebudenie zo „zimného spánku“: Obnovenie strany po roku 1989

V súčasnosti je Slovensko považované za moderný demokratický a právny štát s pluralitnou politickou scénou. Slovenská republika sa stala po rokoch izolacionalizmu v rámci sovietskeho bloku členom západoeurópskych a transatlantických štruktúr najmä EÚ a NATO. K dosiahnutiu tohto výsledku bol nutný určitý vývoj, ktorého súčasťou bolo aj pôsobenie SNS ako v legislatívnom procese tak aj v exekutíve.

SNS v dnešných dňoch predstavuje po krátkej odmlke opäť relevantný politický subjekt slovenskej politickej scény. Hlavná idea strany spočíva v ochrane samostatnosti národa, zachovaní národnej identity a úcte k štátnosti. Svoj národný princíp deklaruje ako právo na zachovanie národnej identity všetkých národov, pričom základnými hodnotami a princípmi spolužitia občanov musia byť vlastenectvo, spolupatričnosť, tolerancia a vzájomná úcta. Jednoznačné národné zameranie tejto strany je badateľné aj z názvu volebného programu pre obdobie 2002–2006, ktorý autori nazvali Program národnej obnovy.3 Slabým miestom týchto ušľachtilých myšlienok je, že SNS ich plnenie nemôže dokázať žiadnymi konkrétnymi činmi.

Zaradenie SNS do schémy pravica-stred-ľavica je pomerne náročné, pretože striktne národne zameraný program4 a vyhlásenia SNS, ktorá sama seba charakterizuje ako stranu s národno-kresťanským a pravicovým charakterom,5 je často v rozpore s miestami až populistickou a demagogickou sociálnou a ekonomickou rétorikou. SNS je teda možné vnímať ako určitý pravo-ľavý hybrid, ktorý je dôkazom, že na Slovensku sa nie vždy odohráva v politike boj skutočne politický,6 ale často sa hrá aj národnostnou, v Slovenskej republike najmä tzv. „maďarskou kartou“.7

V otázkach integrácie Slovenska a jeho otváraniu sa zachovávala SNS až do ich realizácie skeptický postoj, pričom bola a priori proti snahe Slovenska vstúpiť do NATO8 a ako alternatívu presadzovala myšlienku neutrality Slovenskej republiky. SNS vo svojom programe hovorí aj o podpore medzinárodných kooperačných vzťahov a o výhodnom nadviazaní medzinárodnej spolupráce s vyspelými zahraničnými partnermi, bližšie však nešpecifikuje o akých partnerov z akých štátov by malo ísť. Pokiaľ budem vychádzať z reálnych kontaktov, ktoré strana udržuje malo by sa jednať predovšetkým o národne zamerané až extrémne pravicové zoskupenia ako Národný front J.M. Le Pena vo Francúzsku, Haiderova strana v Rakúsku, talianska Alleanze nazionale, či srbské národne založené subjekty. Je badateľné, že zahraniční partneri SNS patria k prúdu extrémnej pravice, ktorý naberá v súčasnosti v Európskej Únii (a nielen v nej) široké rozmery. Ivo Samson tvrdí, že takýto príklon je z historického hľadiska nevyhnutný, pretože Európa je po prvý raz od konca Druhej svetovej vojny konfrontovaná so zmenami, ktoré sú príliš rýchle a preto vyvolávajú prirodzený obranný mechanizmus.9 Pre radového občana a teda aj potenciálneho voliča, ktorý má strach z reálnych negatív spájaných s globalizáciou, zločinnosťou či prisťahovalectvom je nesmierne ťažké rozlíšiť medzi subjektmi, ktoré ponúkajú svojím euroskepticizmom zdravú alternatívu a tými, za ktorých lákavými, avšak často populistickými a demagogickými vyhláseniami sa skrýva len primitívny šovinisticko-xenofóbny motív. Tu by bolo na mieste si uvedomiť, že skutočná extrémna pravica neznamená strach zo zločinnosti alebo prílišnej imigrácie, znamená xenofóbiu, antisemitizmus a akýsi pavlovovsky podmienený antiamerikanizmus – do prvej kategórie by bolo možné zaradiť napríklad stranu Listina v Holandsku, ktorá presadzovala obmedzenie imigrácie z moslimských krajín, pretože táto kultúra je nezlučiteľná s holandskými tradíciami rovnosti, feminizmu a sexuálnej tolerancie, do druhej by som pravdepodobne zaradil SNS.10

Ďalším výrazným rysom v programe SNS je sociálna politika, kde strana vidí riešenie sociálnych problémov v silnom sociálnom štáte a silnom trhovo-sociálnom hospodárstve, so zameraním najmä na podporu mladých rodín, aby zabránila „vymieraniu Slovenska“.11 Pot­vrdením pohľadu na SNS ako na „hybridnú stranu“ môže byť postoj k osobnej zodpovednosti v sociálnej oblasti – na jednej strane sa SNS hlási k hodnotám samozodpovednosti občanov a na druhej strane zdôrazňuje vo svojom programe princíp solidarity.

Ponuka SNS v oblasti ekonomiky je nesmierne lákavá. No už prvá vízia – do roku 2010 dostihnúť ekonomickú úroveň vyspelých krajín EÚ – je nereálna. Rovnako mnoho ďalších opatrení v ekonomickom programe SNS je v rozpore so záväzkami Slovenska vyplývajúcimi z členstva v OECD a WTO (nehovoriac o záväzkoch plynúcich z vstupu do EÚ) ako príklad môžeme uviesť uplatňovanie efektívnych devízových kurzov vyšších pre vývozcov ako pre dovozcov alebo nepriame daňové úľavy pre úspešných vývozcov a nižšie priame dane pre príjmy z exportnej činnosti.12 SNS taktiež odmieta privatizáciu strategických podnikov, ktoré majú zásadný vplyv na život ľudí v štáte.

Ďalším prekvapením v Programe národnej obnovy je prihlásenie sa SNS k princípu subsidiarity, ktorý spočíva o.i. v prenesení zodpovednosti za riešenie spoločenských otázok na inštitúcie nachádzajúce sa na štrukturálnej úrovni, ktorá je najbližšia oblasti, kde daný problém vznikol. Uplatnenie tohto princípu posilňuje decentralizačné a samosprávne trendy, proti ktorým v minulosti SNS ostro vystupovala, pričom argumentovala možnosťou až „zničenia slovenskej štátnosti.“13

Produktívny vek: SNS ako súčasť vládnej koalície v rokoch 1994–1998

Ako bolo povedané v úvodnej časti, SNS po svojom obnovení v roku 1990 zaznamenala slušný volebný výsledok a tento približne zopakovala aj vo voľbách v roku 1992 (získala 15 poslaneckých kresiel v SNR).14 Vplyv SNS môžme pozorovať hneď v roku 1992,15 keď pri príprave návrhu Ústavy Slovenskej republiky presadila SNS v preambule národný princíp, čo je v protiklade napríklad s Ústavou Českej republiky, ktorá je koncipovaná na občianskom princípe.16 Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa, po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994, pozícia SNS oslabila, keď získala len 5,4 % hlasov. Napriek tomu dosiahla SNS na moc a to pomocou vstupu do kurióznej koalície, ktorú tvorili Mečiarovo dominantné HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) a extrémne socialisticky založené ZRS (Združenie robotníkov Slovenska).17 Po­čas vlády tejto koalície v rokoch 1994–1998 sa na Slovensku zavádzali praktiky nezlúčiteľné s poňatím moderného demokratického a právneho štátu a zabrzdili integračné snahy Slovenska – dokonca sa v zahraničí pre premiéra Mečiara začalo používať meno „Slovenský Lukašenko“.18 Pre­to sa teraz pokúsim ukázať niektoré konkrétne kauzy so zameraním na postavenie a úlohu SNS v nich.

Obdobie rokov 1994–1998 je s odstupom času hodnotené ako doba medzinárodnej izolácie Slovenska s prvkami neliberálnej demokracie.19 Nas­ledujúce udalosti som zvolil, pretože môžu slúžiť ako skutočne exemplárne príklady degradácie demokratických princípov slovenskej politickej scény počas obdobia „mečiarizmu“: zbavenie mandátu poslanca HZDS Františka Gaulidera a návrh represívnej novely Trestného zákona.

Začnem druhým problémom, teda snahou o azda najkontroverznejšiu legislatívnu úpravu – novelizáciu Trestného zákona (tzv. zákon na ochranu republiky) z roku 1996. Táto novela bola jednou z požiadaviek, ktoré v rámci vládnej koalície presadzovala SNS. Podstata spočívala v možnosti uložiť trest osobám organizujúcim verejné zhromaždenia v úmysle rozvrátiť ústavné zriadenie a osobám rozširujúcim v cudzine nepravdivé informácie, poškodzujúce záujmy republiky. Napriek masívnemu odporu opozície, občianskych združení i predstaviteľov cirkvi bol tento vládny návrh zákona presadený aj v parlamente, prezident M. Kováč však využil právo suspenzívneho veta a túto novelu nepodpísal. Následne bola do parlamentu predložená „miernejšia novela“, ale aj túto po schválení prezident odmietol podpísať a na jar roku 1997 už Národná rada Slovenskej republiky ani jednu z vrátených noviel neschválila. Tieto snahy vyvolali vlnu odporu nielen na domácej scéne, ale aj v zahraničí a to najmä preto, že vytvárali priestor pre vznik novej totality v krajine a umožňovali legálnu likvidáciu akejkoľvek opozície.

Ďalšou menovanou kauzou je zbavenie mandátu poslanca Františka Gaulidera. Táto udalosť je označovaná za „faktické popretie právoplatných výsledkov parlamentných volieb, spochybnenie princípov ústavnosti a porušenie procedurálneho konsenzu, ktorý je nevyhnutný pre fungovanie parlamentnej demokracie.“20 F. Gaulider bol v roku 1996 na decembrovej schôdzi zbavený poslaneckého mandátu proti svojej vôli rozhodnutím poslancov HZDS-SNS-ZRS. Stalo sa tak potom ako poslanec Gaulider vystúpil z poslaneckého klubu HZDS, pre nesúhlas s vtedajšou politikou Hnutia. Rozhodnutie o zbavení mandátu bolo vyslovené napriek deklarovanému nesúhlasu F. Gaulidera na pôde NRSR na základe písomného vyhlásenia, ktorým sa údajne mandátu vzdával. Gaulider existenciu takéhoto vyhlásenia popieral a tvrdil, že sa jedná o podvrh. Realizáciou rozhodnutia NRSR prakticky proti vôli odobrala mandát riadne zvolenému poslancovi a porušila ústavný inštitút reprezentatívneho mandátu21 a strany vládnej koalície, konkrétne SNS zašli v aktivitách až tak ďaleko, že požadovali zavedenie imperatívneho mandátu22 formou ústavného zákona. S týmto návrhom však neuspeli. Celá „kauza Gaulider“ mala dohru na Ústavnom súde SR, ktorý na základe ústavnej sťažnosti F. Gaulidera rozhodol, že jeho zbavenie mandátu bolo protiústavné. Vtedajšia úprava vykonateľnosti rozhodnutí Ústavného súdu však umožnila aby NRSR toto rozhodnutie nemusela rešpektovať.23

Z obdobia pôsobenia SNS vo vládnej koalícii som vybral len tieto dva príklady, pretože preukázateľne priamo súvisia s činnosťou a postojmi SNS. Je však otázne nakoľko boli ich postoje dobrovoľné a nakoľko vznikli z tlaku sinejšieho partnera.24

Kríza stredného veku: SNS v parlamentnej opozícii po roku 1998

Napriek tomu, že SNS vo voľbách do Národnej rady SR v roku 1998 získala výrazne viac hlasov ako v tých predchádzajúcich (9,07 %), nebolo SNS umožnené znovu usadnúť vo vláde, a to najmä vďaka mobilizácii voličov strán, ktoré odmietali nedemokratické, centralistické a etatistické praktiky minulej vlády. SNS bola teda odsúdená do role parlamentnej opozície. SNS sa stala kvôli svojim rigidným konzervatívnym postojom25 izolovaným subjektom bez možnosti výraznejšie ovplyvňovať politickú scénu, pretože nebola vhodným partnerom pre koaličné rokovania a taktiež sa čoraz viac vzďaľovala aj opozícii.

Táto izolácia, rovnako ako silné autoritárstvo vo vedení strany, s dôrazom na predsedu strany Jána Slotu, viedli k destabilizácii vnútrostraníckej situácie a k zápasom o vedúce funkcie. Jednanie SNS počas pôsobenia v parlamentnej opozícii bolo sprevádzané ostrou kritikou krokov vlády premiéra Mikuláša Dzurindu26 a výroky jej čelných predstaviteľov boli poznačené silne nacionalistickými ideovými konštrukciami, xenofóbnou rétorikou a negatívnym postojom k príslušníkom národnostných menšín. Začiatkom roka 1999 došlo v SNS k spomínanému súboju o post lídra strany medzi predsedom Jánom Slotom a podpredsedníčkou Annou Malíkovou. Je nutné podotknúť, že rozpor vnútri strany nemal ideový základ, ale týkal sa hlavne spôsobu prezentácie strany a jej názorov pred verejnosťou a v médiách. Dovtedajší predseda Ján Slota totiž na verejnosti často vystupoval spôsobom hraničiacim nielen s medzami slušného správania, ale dalo by sa povedať, že balansoval na hrane zákona. Medzi najznámejšie „excesy“ predsedu patrilo požívanie alkoholu pred verejnými vystúpeniami či urážky niektorých politikov. Pomyselnou kvapkou, ktorou pohár vnútrostraníckej trpezlivosti pretiekol, bolo vystúpenie J. Slotu na zhromaždení občanov v Kysuckom Novom Meste v marci 1999.27 Na tomto mítingu sa predseda strany v netriezvom stave urážlivo vyjadroval o Maďaroch, vtedajšej ministerke zahraničných vecí USA M. Albrightovej a verejne sa vyhrážal tankovým útokom na Budapešť. Týmto vystúpením získali Slotovi odporcovia presvedčivý argument, že jeho správanie ako predsedu strany výrazne poškodzuje SNS. Ďalšou ranou pre Slotu bolo fiasko jeho kandidatúry v priamych prezidentských voľbách v roku 1999, keď v prvom kole získal len 2,5 % hlasov.

Vo voľbách predsedu strany napokon zvíťazila Anna Malíková a stala sa tak vôbec prvou ženou na čele SNS jej dlhej histórii. Ján Slota odmietal uznať výsledky hlasovania, avšak bol k tomu nútený aj rozhodnutím ústrednej kontrolnej a revíznej komisie, ktorá potvrdila legitimitu a právoplatnosť rozhodnutia snemu. Po voľbe nového vedenia sa situácia vnútri strany relatívne stabilizovala, personálne nezhody však pretrvávali aj naďalej. Ako bolo povedané vnútropolitický rozpor v SNS nebol podmienený ideovou diferenciáciou a preto strana aj pod novým vedením pokračuje v niektorých prejavoch svojho národného zamerania. Jedným z takýchto prejavov bolo aj potvrdenie pozitívneho vzťahu k vojnovému slovenskému štátu z rokov 1939–1945 a k jeho prezidentovi Jozefovi Tisovi.28

Slovenská aj zahraničná spoločnosť vnímala takéto kroky ako snahu o rehabilitáciu slovenského fašizmu, čo je zaujímavé, pretože SNS vo svojom volebnom programe odmieta akúkoľvek formu agresívneho a netolerantného nacionalizmu.29 SNS taktiež pokračovala v udržiavaní kontaktov s predovšetkým nacionalisticky orientovanými zahraničnými partnermi.

Quo vadis: SNS po roku 2002

Ďalšie pôsobenie SNS ako relevantnej politickej sily bolo ohrozené odčlenením časti členov okolo ex-predsedu Jána Slotu a vznikom nového subjektu Pravej slovenskej národnej strany (PSNS). Rozpad strany ako aj vnútorná nestabilita viedli k fiasku oboch strán (SNS, PSNS) v parlamentných voľbách na jeseň roku 2002, keď SNS získala 3,32 % a PSNS 3,65 % hlasov.30

Obe strany neprekročili potrebnú 5% hranicu a dostali sa do úlohy mimoparlamentnej opozície. Pritom stačilo aby len jedna z týchto strán získala viac ako 5 % hlasov a povolebná stredopravá koalícia31 by nemala dostatok mandátov na zabezpečenie väčšiny v parlamente a do vlády by bolo nutné zahrnúť aj SMER.32 Po neúspechu vo voľbách a ďalších jednaniach došlo k dohode a uzmiereniu oboch strán a znovu začlenení PSNS do SNS, predsedom obnovenej SNS sa opäť stal Ján Slota a v súčasnosti pred voľbami v roku 2006 sa preferencie SNS navrátili na pôvodnú hranicu približne v rozmedzí 7–10 %.

Už tento rok teda ukáže, nakoľko bola SNS schopná obnoviť dôveru svojich voličov, nakoľko bude schopná ich mobilizovať v jesenných voľbách a nakoľko sú odvážne vyhlásenia predsedu pravdivé.

Bodka

SNS ostáva jedinou relevantnou národne orientovanou politickou stranou, ktorá má reálnu šancu zasadnúť v Národnej rade po tohtoročných voľbách. Ak však SNS nezmení, aspoň čiastočne, svoju xenofóbnu rétoriku, jej koaličný potenciál bude, aj napriek možnému priaznivému volebnému výsledku, prakticky nulový. Je teda len otázkou vnútrostraníckej sebareflexie do akej miery SNS zmení resp. nezmení svoj agresívny postoj voči národnostným menšinám a bude prístupná diskusii na základe racionálnych demografických, sociologických i ekonomických argumentov, teda či bude inklinovať k prúdu prirodzene sa vytvárajúceho rozumného euroskepticizmu alebo zapadne do davu xenofóbno-populistických extrémne pravicových strán.

Na záver si dovolím povedať, že strany brániace národné záujmy krajín a ich špecifiká patria na politickú scénu aj dnes. Poskytujú alternatívu, ktorá predstavuje legálny inhibítor možno až príliš dynamického procesu nielen politickej a ekonomickej, ale aj národnej integrácie posledných rokov. Je teda len na voličoch, dokedy budú týmto stranám poskytovať priestor a dokedy, a či vôbec, im budú stačiť na to, aby uplatnili svoj hlas práve takýmto spôsobom, len veľké frázy zakrývajúce malé myšlienky a vlastný strach z neznámeho, a kedy začnú od týchto subjektov vyžadovať aj reálnu víziu alternatívy súčasne prijímaného statusu quo.

Literatúra

  • Bútora, M.; Hunčík, P. (eds.): Slovensko 1995 – Súhrná správa o stave spoločnosti, Bratislava, nadácia Sándora Máraiho 1996.
  • Bútora, M. (ed.): Slovensko 1996 – Súhrná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1997.
  • Bútora, M.; Ivantyšin, M. (eds): Slovensko 1997 – Súhrná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1998, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1998.
  • Mesežnikov G.–Ivantyšyn, M. (eds.): Slovensko 1998–1999: súhrnná správa o stave společnosti, Bratislava, Inštitůt pre verejné otázky 1999.
  • Mesežnikov, G.–Kollár M. (eds.): Slovensko 2000: súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2001.
  • Mesežnikov, G.–Kollár, M. (eds.): Slovensko 2001: súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2002.
  • Mesežnikov, G.–Kollár, M. (eds.): Slovensko 2002: súhrnná správa o stave spoločnosti I, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2003.
  • Mesežnikov, G. (ed.): Voľby 1998 – Analýza volebných programov politických strán a hnutí, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1998.
  • Mesežnikov G.–Gyarfášová, O.–Kollár, M.(eds): Slovenské voľby ’02: výsledky, dôsledky, súvislosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2003.

Periodiká

  • Fórum občianskej spoločnosti, ročník 2002.
  • Denník Pravda, roč. XIII.
  • Středoevropské politické studie, roč. VI.

Internetové zdroje

Autor studuje právo a management na Masarykově univerzitě.

Poznámky pod čarou

  1. Politický program slovenských intelektuálnych a politických špičiek z roku 1861, ktorého obsahom boli požiadavky na ďalšiu existenciu Slovenska v rámci Uhorska.
  2. Najvýraznejším prejavom idey odmietania Čechoslovakizmu bol pravdepodobne Zvolenský manifest z roku 1932, v ktorom predstavitelia SNS a HSĽS odmietli myšlienku československého národa.
  3. Volebný program SNS podľa internetových stránok pochádza z obdobia pred voľbami v roku 2002, keďže program pre voľby v roku 2006 ešte nie je dostupný.
  4. Národne orientované programy bývajú spravidla typickým rysom pravicových strán.
  5. Mesežnikov, G.: Vnútropolitický vývoj a systém politických strán. In: Mesežnikov, G.–Ivantyšyn, M. (eds): Slovensko 1998–1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1999, s. 105.
  6. Ivo Samson tvrdí, že na súčasnej politickej scéne sa postupne stierajú tradičné rozdiely medzi ľavicou a pravicou a politický súboj pripomína skôr dichotómiu tradičných „slušných“ strán a strán radikálnych – viď Samson, I.: Európa: Posun do prava, In: Fórum občianskej spoločnosti, jún 2002, Kalligram, Bratislava 2002, s. 55.
  7. Mesežnikov, G.: Vnútropolitický vývoj a systém politických strán. In: Mesežnikov, G.–Kollár, M. (eds): Slovensko 2000. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2001, s. 113.
  8. Vojenský zásah v bývalej Juhoslávii strana označila za vojnový zločin a útok na suverenitu štátu.
  9. Samson, I.: Európa: Posun do prava, In: Fórum občianskej spoločnosti, jún 2002, Kalligram, Bratislava 2002, s. 55–57.
  10. Činím tak najmä s ohľadom na vonkajšiu prezentáciu strany a výroky čelných predstaviteľov – viď ďalej.
  11. Charakteristickým rysom SNS v tejto oblasti je, že napriek nesporným ukazovateľom demografického vývoja o zvyšovaní priemerného veku obyvateľstva, odmieta zvýšenie veku odchodu do dôchodku.
  12. Pozri aj Mesežnikov, G.: Voľby 2002, IVO, Bratislava 2002, s. 70.
  13. Tento postoj sa pravdepodobne vzťahoval najmä na samosprávne celky s výrazným zastúpením maďarskej menšiny vzhľadom na výraznú protimaďarskú rétoriku strany.
  14. Všetky údaje o výsledkoch volieb pochádzajú z internetových stránok Slovenského štatistického úradu.
  15. Samozrejme, že primárnym cieľom SNS bolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky.
  16. Preambula ÚSR začína slovami „My národ slovenský…“, zatiaľ čo ÚČR slovami „My občané České republiky…“
  17. Je zaujímavé, že SNS sa stretla v koalícii so stranou, ktorej program by sa dalo v podstate označiť za socialistický. Možno predpokladať, že takáto spolupráca bola len akási z núdze cnosť, aj keď Ivo Samson (viď: Samson, I.: Európa: Posun do prava) ukazuje, že môže existovať aj iné vysvetlenie – medzi členskou základňou bývalých komunistických strán a novovzniknutých nacionalistických subjektov je totiž podľa Samsona istý vzťah – hovorí, že (nielen) na Slovensku sa najspodnejšie nacionalistické prúdy regrutovali práve z bývalých členov KSS a ako možný dôvod udáva prechod od hľadania triedneho nepriateľa k potlačovaniu nepriateľa národnostného.
  18. Viď napr. iHned.cz.
  19. Mesežnikov, G.: Vnútropolitický vývoj a systém politických strán. In: Mesežnikov, G.–Ivantyšyn, M. (eds): Slovensko 1998–1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1999, s. 18.
  20. Mesežnikov, G.: Vnútropolitický vývoj a politická scéna In: Martin Bútora. (ed.): Slovensko 1996. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1997, s. 18.
  21. Poslanec nie je viazaný žiadnymi príkazmi.
  22. Poslanec musí hlasovať podľa pokynov strany.
  23. Galanda, M.–Kresák, P.–Valko, E.–Hrubala, J.–Benedik, M.: Ústavnosť, legislatíva, súdnictvo. In: Bútora, M.–Ivantyšyn, M. (eds.): Slovensko 1997: Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1998, s. 108.
  24. Takto reagoval pre denník Pravda 16. 12. 1997 predseda SNS Ján Slota.
  25. Odmietavý postoj voči interrupciám, legalizácii zväzkov homosexuálov a najmä neustála kritika rómskej a hlavne maďarskej menšiny.
  26. Táto kritika trvá dodnes – podpredsedníčka strany Anna Malíková-Belousová sa vyjadrila (január 2006), že Mikuláš Dzurinda a jeho vláda majú „amputované city“ – pozri webnoviny.sk.
  27. Mesežnikov, G.: Vnútropolitický vývoj a systém politických strán, in: Mesežnikov, G.–Kollár M. (eds.): Slovensko 2000: súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2001, s. 113.
  28. Ako príklad môže slúžiť odhalenie Tisovej pamätnej tabule na Katolíckom dome v Žiline v marci 2000.
  29. http://www.sns.sk
  30. Môžme si všimnúť, že podpora národných síl nejako výrazne neklesla, len sa rozdelila medzi dva subjekty, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že slovenské národné sily nezískali zastúpenie v NRSR, na rozdiel od jednotnej SMK (Strana maďarskej koalície), ktorá si udržiava stabilné preferencie okolo 10 % najmä vďaka tomu, že je jediným relevantným subjektom zastupujúcim záujmy maďarskej menšiny.
  31. SDKÚ, KDH, SMK, ANO.
  32. Szomolányi, S.: Voľby v krajinách V4 – čo vypovedajú o stave demokracie v regióne, In: Mesežnikov G.–Gyarfášová, O.–Kollár, M.(eds): Slovenské voľby ’02: výsledky, dôsledky, súvislosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2003, s. 19.
blog comments powered by Disqus
Autor
Ľuboš Fojtík
Rubrika
Články
Témata
,
Publikováno
2. 3. 2006