Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

USA a humanitárna intervencia

Autorka sa v texte zaoberá otázkou, ako vojna s terorizmom a zmenené medzinárodné prostredie v období po roku 2001 ovplyvnili postoj Spojených štátov amerických k humanitárnej intervencii. Vychádza pritom zo štyroch téz, ktoré vznikli z názorov rozličných autorov na to, ako sa bude koncept humanitárnej intervencie vyvíjať v ďalšom období a tieto tézy aplikuje na USA. Časovo táto analýza spadá do obdobia počas administratívy Georga W. Busha.

 

V 90. rokoch dochádza k vojenským akciám, ktorých cieľom je ukončiť masívne porušovanie ľudských práv a ktoré si pre svoj špeciálny charakter vyslúžili pomenovanie humanitárne intervencie. Od začiatku tieto akcie vytvárali názorové spory o ich legitimite a legalite a rozpory vznikali v oboch táboroch – odporcov i zástancov. Humanitárna intervencia je napriek týmto sporom a nejednoznačnosti relevantná pre záujem medzinárodnej komunity nielen pre jej prax v 90. rokoch, ale aj kvôli potrebe reagovať na čoraz častejšie sa odohrávajúce humanitárne krízy vo svete.

V nasledujúcom texte sa autorka zaoberá otázkou, ako vojna s terorizmom a vojenské intervencie v Afganistane a Iraku ovplyvnili postoj USA k vykonávaniu humanitárnej intervencie. Autorka sa prikláňa k názoru, že tieto medzinárodné udalosti viedli k zmene postoja USA v zmysle zníženia ochoty humanitárne intervenovať a k poklesu záujmu o humanitárnu intervenciu ako takú. Prvú časť tvorí stručný teoretický úvod do problematiky humanitárnej intervencie, druhú časť vybrané aspekty postojov USA k niektorým intervenciám, v tretej časti sú predstavené štyri tézy, ktoré sú následne aplikované na Spojené štáty americké. Tézy, ktoré vznikli spojením argumentov autorov zaoberajúcich sa skúmaním humanitárnych intervencií, slúžia na podloženie názoru, že na strane USA došlo k zníženiu ochoty humanitárne intervenovať. Je nutné vziať do úvahy, že analýza vychádza z obdobia počas administratívy G. W. Busha.

Pojem humanitárna intervencia, suverenita verzus ľudské práva, spory okolo humanitárnej intervencie

Presné určenie toho, čo pojem humanitárna intervencia vyjadruje, nie je jednoduché, keďže oficiálna definícia neexistuje.1 Väčši­na autorov preto vytvára vlastné definície, ktoré sa zväčša líšia len čiastočne, podľa toho, aké akcie zahrňujú pod tento pojem. Napríklad podľa Holzgrefa je to „hrozba alebo použitie sily cez hranice štátu štátom (alebo skupinou štátov) cielená na prevenciu alebo ukončenie rozsiahlych a hrubých porušení základných ľudských práv jednotlivcov iných než jeho vlastných občanov, bez povolenia štátu, v rámci ktorého teritória je sila aplikovaná.“ (Holzgrefe 2003: 18) Holzgrefe vysvetľuje časť „jednotlivcov iných než jeho vlastných občanov“ tak, že ide o vylúčenie intervencie na záchranu občanov intervenujúceho štátu a ďalej upresňuje, že definícia vylučuje nenásilné intervencie typu ekonomických alebo diplomatických sankcií. (Ibid) Podľa toho, akú definíciu humanitárnej intervencie autori uznávajú, sa líši aj ich názor na to, ktoré udalosti spadajú pod toto označenie.2 Tho­mas G. Weiss napríklad považuje za humanitárne intervencie v 90. rokoch vojenské akcie3 v Libérii (1990), Iraku (1991), Bosne a Hercegovine (1992), Somálsku (1992), Rwande4 (1994), na Haiti (1994), v Sierra Leone (1997), vo Federálnej republike Juhoslávia (FRY) – Kosove (1999) a vo Východnom Timore (1999). I presné nasledovanie určitej definície sa však stretáva s ťažkosťami typu kto je autoritou či vládou štátu, v ktorom sa intervenuje, keďže existencia takejto autority v týchto prípadoch často chýba. (Weiss 2007: 42–43)

Hlavný spor medzi zástancami a odporcami humanitárnej intervencie je vedený okolo konfliktu medzi tradične dominujúcou štátnou suverenitou, ktorá je jedným zo základných princípov v medzinárodných vzťahoch, a novo vznikajúcou normou ľudskej bezpečnosti s dôrazom na ochranu ľudských práv. (Seybolt 2007: 1) Tento spor je zreteľný i v názore právneho pozitivizmu a prirodzeného práva na humanitárnu intervenciu. (Holzgrefe 2003: 25–35) Počas studenej vojny bol kladený prísny dôraz na právny pozitivizmus. Helsinský záverečný akt napríklad stanovoval: „Účastnícke štáty sa zdržia akejkoľvek intervencie, priamej alebo nepriamej, individuálnej alebo kolektívnej, do vnútorných alebo vonkajších záležitostí spadajúcich pod domácu jurisdikciu iného účastníckeho štátu…“. (KBSE 1975: bod VI) Príčinou bol najmä spor medzi superveľmocami, kedy bol zaužívaný princíp neintervenovania z dôvodu obáv z eskalácie menších konfliktov. I prípady uvádzané v literatúre zvyčajne ako humanitárne intervencie – India vo Východnom Pakistane, Vietnam v Kambodži a Tanzánia v Ugande – boli odôvodňované na základe iných než humanitárnych dôvodoch. (Byers – Chesterman 2003: 183; Franck 2003: 216–219)

Prostredie po skončení studenej vojny umožnilo akcie, ktoré by boli predtým politicky neuskutočniteľné a štátna suverenita nadobúda iný charakter než predtým. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 688 z roku 1991 týkajúca sa Iraku býva považovaná za precedens pre humanitárnu intervenciu. Bezpečnostná rada síce neautorizovala použitie sily podľa kapitoly VII Charty, ale označila utlačovanie Kurdov a Šítov v Iraku za hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť. (Wheeler 2004: 33; Bezpečnostná rada 1991) Z Charty OSN totiž vyplýva, že Bezpečnostná rada môže podľa kapitoly VII rozhodnúť o existencii takejto hrozby a následne o akcii na zachovanie či obnovu mieru a bezpečnosti. (OSN 1945) Pre štáty v slabšom postavení je však suverenita naďalej dôležitým princípom, považujú ju za ochranu pred silnejšími štátmi. Zároveň krajiny, ktoré boli v minulosti kolóniami, presadzujú úzku interpretáciu suverenity, lebo humanitárna intervencia pre ne predstavuje ekvivalent koloniálneho panovania. (Weiss 2007: 120) Suverenita ale nie je absolútna, obmedzujú ju medzinárodné zmluvy a samotná Charta kladie rovnako dôraz aj na ľudské práva.5 Nová podoba suverenity, ktorá sa sformovala v závere 20. storočia preto zahrňuje nielen práva, ale aj zodpovednosť štátu voči svojim občanom. Kofi Annan vo známom článku Two concepts of sovereignty z roku 1999 hovorí: „Štátna suverenita, v jej najzákladnejšom zmysle, je predefinovaná – neposledne silami globalizácie a medzinárodnou spoluprácou. Štáty sú teraz obecne chápané ako nástroje v službách ich národov, a nie naopak.“ (Annan 1999: 49–50)

Odporcovia však argumentujú i odkazom na články 2(4) a 2(7) Charty OSN, ktoré podporujú štátnu suverenitu. Okrem toho u nich existujú obavy zo zneužívania humanitárnej intervencie pre vlastné záujmy. Humanitárne intervencie ostávajú naďalej selektívnou záležitosťou a nie sú praktizované vždy, kedy by boli teoreticky potrebné. Selektívnosť a možné zneužívanie posilňuje nedôveru mnohých štátov voči akýmkoľvek snahám o jej zakotvenie v rámci medzinárodného spoločenstva, alebo tvrdeniam, že sa stáva súčasťou medzinárodného práva. Nemalým dôvodom sú obavy z negatívnych následkov intervencie. (Welsh 2004: 52–69; Tesón 2003: 93–96)

Spojené štáty americké

USA odmietajú podriaďovať svoje konanie multilaterálnym štruktúram, pokiaľ nadobudnú pocit, že by mohli ich správanie príliš obmedzovať. Podstatné pre ne je nechať si otvorené možnosti do budúcnosti, zároveň si však uvedomujú aj potrebu angažovať sa v medzinárodných právnych procesoch a Bezpečnostná rada (ďalej BR OSN) môže byť dôležitá pri presadzovaní niektorých ich národných záujmov. (Byers – Chesterman 2003: 195–197) USA teda nemôžu konať bezvýhradne unilaterálne. Farer dobre poukazuje na fakt, že podpora iných štátov je pre USA dôležitá i kvôli praktickému vedeniu operácií – vojenské základne, povolenia na prelet, zníženie nákladov atď. Preto pri niektorých rozhodnutiach vojensky zasiahnuť nekonajú bez snahy o získanie podpory ostatných významných krajín. (Farer 2003: 82) V 90. rokoch sa ich postoje k humanitárnej intervencii zaujímavo prejavili v prípadoch Somálska, Rwandy a Kosova, ktoré budú teraz bližšie popísané.

V Somálsku sa USA samotné ponúkli intervenciu vojensky viesť. Bezpečnostná rada v roku 1992 humanitárnu intervenciu autorizovala rezolúciou č. 794 a túto intervenciu teda viedli v koaličnej operácii Restore Hope v rámci United Task Forces (UNITAF) Spojené štáty americké. Ich záujem na úspechu sa však nutne odvíjal i od diania na vnútropolitickej scéne. Mayall napríklad tvrdí, že prezident Bush st. sa rozhodol intervenovať až po tom, čo v prezidentských voľbách prehral s Clintonom. (Mayall 2004: 132–133) Okrem UNITAF prebehli aj snahy o vytvorenie novej operácie UNOSOM s odlišným mandátom než mala pôvodná peacekeepingová operácia UNOSOM I. Tieto snahy boli úspešné, no kvôli stúpajúcemu počtu obetí začali mať USA záujem na rýchlom ukončení akcie a neschopnosť vyriešiť krízu viedla vo februári 1994 BR OSN k prijatiu rezolúcie meniacej mandát a navracajúcej operácii UNOSOM II tradičné úlohy.6 (Freudenschuß 1994: 519)

Následkom skúsenosti zo Somálska nebol Západ ochotný uznať, že v Rwande prebieha genocída. Štáty nielen odmietali nazvať udalosti genocídou, ale neboli ani ochotné zareagovať tak ako v prípade Somálska. Peacekeepingová operácia UNAMIR I mala za úlohu monitorovať prímerie, ktoré principiálne ani neexistovalo, a jej mandát nebol v danej situácii dostačujúci. Operácia Turquoise pod vedením Francúzska, ktorú BR OSN nakoniec autorizovala, nebola ani skorou, ani vhodnou odpoveďou na už končiacu sa genocídu. (Mayall 2004: 135–137) Postoj USA k situácii v Rwande bol nanajvýš odmietavý. USA požadovali iba symbolickú prítomnosť OSN napriek dostatočným informáciám o problémoch v Rwande ešte pred začiatkom genocídy. Kvôli neúspechu v Somálsku trvali na tom, že UNAMIR bude peacekeepingovou operáciou a po počiatočných neúspechoch misie dokonca trvali na jej ukončení. (Melvern 2001: 104–105)

USA stáli na čele neautorizovanej intervencie v Kosove a obhajovali ju aj počas snáh niektorých krajín o presadenie rezolúcie požadujúcej zastavenie akcie. Zdôrazňovali prebiehajúcu situáciu, masívne porušovanie práv kosovských Albáncov i možné dôsledky utečeneckej krízy na bezpečnosť v regióne. (Bezpečnostná rada 1999; Stromseth 2003: 235–236) Zároveň sa však snažili o minimalizovanie rizika pre vojenský personál NATO a v operácii nasadili iba letecké sily bez pozemných bojových zložiek. (Seybolt 2007: 248) V Kosove mali ale spojenci aj iné než iba humanitárne ciele. Šlo napríklad o zachovanie kredibility NATO. To sa už v roku 1998 vyhrážalo bombardovaním FRY ak srbská strana nesplní jeho požiadavky. Aliancia mala zároveň po skončení studenej vojny problém s vlastnou rolou a snažila sa potvrdiť svoju dôležitosť. (Seybolt 2007: 251–253). Condoleezza Rice, vtedajšia poradkyňa pre zahraničnú politiku prezidentského kandidáta Georga W. Busha, v roku 2000 priznáva, že NATO malo na intervencii i vlastné nehumanitárne záujmy. Podľa Rice do budúcna humanitárna intervencia „nemôže byť vylúčená a priori“, ale vojenská sila USA nemôže byť použitá kdekoľvek a účasť v „humanitárnych“ krízach by mala byť zriedkavá. (Rice 2000)

Napriek všetkému USA do budúcnosti nepresadzovali doktrínu humanitárnej intervencie, opäť preferovali zvažovanie konkrétnej situácie. Ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albright vo svojom prejave zdôraznila výnimočnosť situácie v Kosove: „…bola to unikátna situácia sui generis v regióne Balkánu…“. (Albright In: The State Department 1999)

V roku 2001 nastupuje do funkcie prezidenta USA George W. Bush a v tom istom roku dochádza k teroristickým útokom na Spojené štáty americké. Prezident Bush označil tieto útoky z 11. septembra za akt vojny a vyhlásil, že USA sa nachádzajú vo vojne s terorizmom, ktorej budú venované všetky zdroje a pozornosť. Ďalej dal krajinám najavo, že majú možnosť vybrať si, či budú stáť na strane USA a bojovať proti terorizmu, alebo budú proti nim. (House of Commons Research paper 2001: 13) NATO po útokoch uplatnilo článok 5 Washingtonskej zmluvy o kolektívnej sebaobrane a 7. októbra 2001 USA oznámili BR OSN, že využijú svoje právo na sebaobranu podniknutím akcie Enduring Freedom v Afganistane proti tréningovým táborom teroristov Al-Káidy a vojenským zariadeniam Talibanu. Hoci prvotným dôvodom pre vstup do vojny s Afganistanom bola sebaobrana, s vývojom konfliktu v Afganistane sa menila aj americká rétorika. Objavovali sa tvrdenia o budovaní národa a zlom zaobchádzaní s afganským obyvateľstvom hnutím Taliban, zatiaľ čo ešte v roku 2000 počas prezidentskej kampane Bush kritizoval použitie vojenských zdrojov týmto spôsobom. (Chesterman 2004: 164–166) Vojna s terorizmom a nová medzinárodná situácia sa v zahraničnej politike USA prejavila zaujímavým spôsobom, keď Spojené štáty vydali v roku 2002 Národnú bezpečnostnú stratégiu. V tejto si vyhradili možnosť vykonať unilaterálnu akciu na obranu proti terorizmu. (Ibid: 173)

Na prelome rokov 2002–2003 administratíva prezidenta Busha obrátila pozornosť na Irak, ktorý podľa nej porušil rezolúciu 1441 zabraňovaním inšpekcií a uchovávaním zbraní hromadného ničenia, čo bolo podľa USA dostatočným dôvodom pre akciu i s možným použitím sily. Administratíva sa začala snažiť o povolenie akcie proti Iraku zo strany BR OSN predkladaním návrhov rezolúcií. (Gallis 2006: 22). USA však boli rozhodnuté zasiahnuť silou bez ohľadu na pozíciu BR OSN. (Forsythe 2004: 81). To sa stalo nakoniec skutočnosťou, keďže kvôli odporu Ruska a Francúzska nebolo možné presadiť takúto rezolúciu.

Vojna v Iraku nebola primárne kvôli humanitárnym dôvodom. Zbrane hromadného ničenia sa však nenašli a rovnako nebola nájdená ani významná spojitosť medzi Husajnom a útokmi z 11. septembra. Administratíva začala preto dávať do popredia tyranskú vládu Husajna ako dôvod vojenskej akcie. (Roth 2005: 144–145).

Postoj USA k humanitárnej intervencii sa prejavil i v ich názore na Responsibility to protect, správu, ktorú v roku 2001 vydala Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu suverenitu – ICISS. Tento dokument sa zaoberal spôsobom, ako efektívne zareagovať na masívne porušovania ľudských práv, pričom hľadal kompromis medzi štátnou suverenitou a humanitárnou intervenciou. Hlavnou zmenou je nová terminológia – z „práva intervenovať“ na „zodpovednosť chrániť“. Jedným z najdôležitejších princípov tejto správy je, že „základná zodpovednosť chrániť svojich občanov leží v štáte samotnom“. Pokiaľ tento nie je schopný, alebo ochotný plniť túto zodpovednosť, prenáša sa na medzinárodnú komunitu. (ICISS 2001).

USA sa k Responsibility to protect postavili tak, že odmietli kritériá, lebo by mohli obmedzovať ich flexibilitu konania. Welsh tvrdí, že toto odmietanie písaných pravidiel humanitárnej intervencie zo strany USA je sčasti dôsledkom ich obáv z angažovanosti tam, kde nemajú národné záujmy a tiež toho, že chcú v prípade vojenských akcií sami interpretovať kto je vhodnou autoritou, či boli vyčerpané všetky nevojenské prostriedky atď. (Welsh 2004: 185).

Tézy o dôsledkoch vojny s terorizmom a vojny v Iraku a Afganistane

V nasledujúcich riadkoch sú predstavené štyri tézy o možných dôsledkoch vojny s terorizmom a vojny v Iraku a v Afganistane na humanitárnu intervenciu. Ich význam spočíva v tom, že pomocou ich aplikovania na USA je možné podložiť názor, že došlo k ich zníženej ochote humanitárne intervenovať. Tézy vznikli spojením názorov rôznych autorov (konkrétne sú to Keohane, Chesterman, Ignatieff, Welsh a Farer) na to, ako sa bude vyvíjať humanitárna intervencia po 9/11.

1. Nezáujem o intervencie z čisto humanitárnych dôvodov Ukázalo sa, že terorizmus môže najlepšie prekvitať v štátoch, kde je chaos, občianska vojna a iné problémy, ktoré často súvisia aj s masívnym porušovaním ľudských práv. Prvou tézou je, že intervencia môže v boji proti terorizmu predstavovať pre krajiny spôsob sebaobrany, keďže zrútené štáty – tzv.„failed states“ – predstavujú vhodné skrýše pre teroristov. (Keohane 2003: 295). Humanitárny dôvod však nebude pre intervenujúce štáty dostačujúci a bude musieť byť spojený aj rizikom terorizmu, alebo hrozby národným záujmom. Chesterman tvrdí: „…poznanie, že rozpadajúce sa štátne inštitúcie v krajinách ako Afganistan môžu poskytovať útočište pre teroristov, môže pobádať k zmene v základnej prekážke konaniu na ochranu obyvateľstva v nebezpečenstve v problémových krajinách.“ (Chesterman 2004: 171). Touto prekážkou bol doteraz najmä nedostatok záujmu. Znamená to, že môže narastať počet vojenských intervencií obraňovaných humanitárnymi dôvodmi a zároveň klesať počet intervencií iba z humanitárnych dôvodov. Ako tvrdí Ignatieff, „v prostredí po 11. septembri, intervencia sa bude pravdepodobne zameriavať na tie miesta, ktoré predstavujú bezpečnostnú alebo teroristickú výzvu a nie na miesta, kde výzva je iba humanitárna.“ (Ignatieff 2003: 306).

2. Prehliadanie porušovania ľudských práv v spriatelených režimoch Druhou tézou je, že môže poklesnúť kritika západných štátov voči režimom porušujúcim ľudské práva v prípade ich spolupráce v boji s terorizmom. Po 9/11 narastá štátna moc a štáty sa nedelia na tie, ktoré porušujú práva a na tie, ktoré ich dodržiavajú, ale podľa toho, či sú „spojencami“ v boji s terorizmom. Chesterman tvrdí: „Následkom 11. septembra, vojenská akcia čisto na prevenciu humanitárnych kríz môže vyzerať nepravdepodobne: práve naopak, existuje oveľa väčšia obrana štátnej moci aj tam, kde moc môže byť použitá proti civilistom.“ (Chesterman 2004: 172). Welsh tvrdí, že okrem poklesu kritiky môže dôjsť i k situácii, že kritizované štáty samotné označia svoje konanie za „protiteroristické akcie“. (Welsh 2004: 180–181).

3. Pozornosť a prostriedky venované boju s terorizmom Treťou tézou je, že hlavným záujmom sa stanú operácie v boji proti terorizmu a nebude dostatok prostriedkov a záujmu pre čisto humanitárne akcie. Pri protiteroristických operáciách však môže byť viditeľné zahrňovanie humanitárnych cieľov, aby sa im zvýšila podpora krajín, keďže nie je vylúčené, že sa bude porušovanie ľudských práv a podpora terorizmu v nejakej krajine prekrývať. Humanitárne ciele však nebudú primárne. (Farer 2003: 84–85). Farer tvrdí, že kvôli nákladom na operácie budú intervencie obmedzené na prípady s najväčšou prioritou, čo znamená najmä protiteroristické operácie. Farer ďalej v prípade USA hovorí: „Humanitárne ciele môžu byť náhodne presadzované v určitých prípadoch, ale nebudú prvotným základom pre akciu. Avšak, nemusia byť úplne náhodné: v úsilí zredukovať vnútorné a vonkajšie náklady intervencií široko vnímaných ako ilegálnych, Spojené štáty môžu vedome zahrnúť záujem o ľudské práva do operačných cieľov.“ (Ibid: 84). Pozornosť venovaná operáciám na boj s terorizmom však zníži zdroje pre humanitárne intervencie.

4. Nárast obáv zo zneužívania humanitárnych intervencií Po štvrté, v neposlednom rade, môže poklesnúť podpora humanitárnym intervenciám i v prípadoch, kedy by boli naozaj potrebné, práve kvôli vojenským akciám, ktorých hlavným cieľom je len boj proti terorizmu a od humanitárnych majú ďaleko. Z obáv zo zneužívania budú podkopané i oprávnenia v prípadoch skutočných humanitárnych kríz. (Ibid: 87). Na rozdiel od prvej tézy, v ktorej je dôraz na to, že krajiny budú intervenovať na miestach, kde budú mať bezpečnostné alebo národné záujmy, štvrtá téza sa zaoberá krajinami, ktoré odmietajú zneužívanie humanitárnych dôvodov, a preto ich podpora humanitárnym intervenciám môže poklesnúť.

Argumenty z predchádzajúcich téz sa vyskytujú i u iných autorov, napríklad u Bellamyho. Ten predstavuje tri možné pozície k vývoju humanitárnej intervencie v súvislosti s terorizmom, ktoré sa čiastočne prekrývajú s predchádzajúcimi tézami. Prvá skupina, ktorú označuje pojmom optimisti, predpokladá viac intervencií z toho dôvodu, že národné a humanitárne záujmy sa budú často prekrývať. Druhú pozíciu označuje „západom slnka nad humanitárnou intervenciou“. Túto je možné vyvodzovať na jednej strane zo zaujatosti terorizmom a na druhej strane zo zneužívania humanitárnych argumentov vo vojne v Iraku. Tretia perspektíva sa zaoberá kritériami Responsibility to protect, ktoré by mali vytvárať prekážku zneužívaniu humanitárnej intervencie. (Bellamy 2005: 37–40) Bellamy prvé dve pozície nepovažuje za úplne správne a snaží sa ich vyvrátiť, zatiaľ čo k tretej pozícii dodáva, že formulácia kritérií v Responsibility to protect môže byť využitá štátmi i na vyhnutie sa zodpovednosti efektívne reagovať na humanitárne krízy. (Ibid: 50–53) Z predchádzajúceho textu vyplýva, že okrem názorov, že došlo k poklesu záujmu o humanitárnu intervenciu, sa vyskytujú i iné možnosti interpretácie vplyvu vojny s terorizmom na humanitárnu intervenciu, tak ako ich predstavil Bellamy. Autorka ich uvádza pre porovnanie, no primárne sa zaoberá iba tézami naznačujúcimi zníženie záujmu o humanitárne intervencie. Ich nasledujúcou aplikáciou na USA sa pokúsi poukázať na ich relevantnosť.

Analýza téz vzťahujúcich sa na USA

Prvá téza (nezáujem o intervencie z čisto humanitárnych dôvodov) sa môže vzťahovať v prípade USA čiastočne na intervencie v Afganistane a Iraku. Tie síce neboli humanitárnymi, ale dôvody pre vstup do vojny súviseli s terorizmom a národnými záujmami. V ich priebehu však bola použitá i humanitárna rétorika. V štátoch, kde majú USA bezpečnostné a národné záujmy, môže teda zároveň dochádzať k porušovaniam ľudských práv. Ak by USA v budúcnosti usúdili, že pomocou humanitárnych intervencií môžu znížiť hrozbu terorizmu, je možné, že budú intervenovať v štátoch, kde toto riziko vyplýva práve z krízovej situácie, v ktorej sa štát nachádza. Aj keby sa dal predpokladať nárast intervencií s cieľom pomôcť štátom, aby bolo zabránené vzniku teroristických sietí v krajine, USA nemajú dostatok zdrojov pre intervenovanie všade, kde je to potrebné. Preto je nutné uznať, že následkom by bol menší záujem reagovať na čisto humanitárne krízy.

Na USA sa vzťahuje i téza dva (prehliadanie porušovania ľudských práv v spriatelených režimoch). Roth tvrdí, že sa znížila i ich rétorická podpora ľudským právam v prípade krajín ako Pakistan či Saudská Arábia, ktoré spolupracujú v boji s terorizmom. Rovnako podľa neho administratíva USA nebola ochotná konfrontovať štáty ako sú Rusko, Čína alebo Izrael, ktoré bojom s terorizmom maskujú represie voči separatistickým, disidentským a iným hnutiam. (Roth 2004: 115). Ako príklad je tiež možné uviesť Sudán, ktorý sa stal pre Spojené štáty americké regionálnym spojencom vo vojne s terorizmom. (Bellamy – Wheeler 2008: 534) Táto téza taktiež predstavuje zníženie záujmu o humanitárne intervencie, lebo naznačuje možnosť prehliadania i masívnych porušení ľudských práv, ak budú vykonávané za súhlasu spriateleného režimu. Humanitárne intervencia má za cieľ práve zastavenie takéhoto konania, a ak toto bude prehliadané na oplátku za spoluprácu vojenskú alebo politickú, znamená to i znížený záujem o ňu.

Pod tézu tri (pozornosť a prostriedky venované boju s terorizmom) sa dá zahrnúť i pokles pozornosti USA venovanej ľudským právam, ktorý bol zreteľný najmä v období po 11. septembri. Forsythe tvrdí, že dôležitosť priraďovaná ľudským právam je závislá od kombinácie faktorov – od bezpečnostných hrozieb a od toho, ktorá strana má kontrolu vo vláde. Pri existencii takýchto hrozieb je tendencia znižovať pozornosť ľudským právam v zahraničnej politike. (Forsythe 2004: 77–79). Tento pokles pozornosti ľudským právam nemusel byť úmyselný a rétoricky bol na ne naďalej kladený dôraz, ale v praxi bola pozornosť venovaná vojne s terorizmom. (Donelly 2004: 98–104). Znamená to nepriaznivý dôsledok pre humanitárnu intervenciu – čím viac bude pozornosť upriamená iným smerom, tým menej sa budú štáty zaoberať krízami v krajinách, ktoré pre ne nebudú predstavovať národnú hrozbu. Nemusí to znamenať, že by štáty neboli v podstate ochotné reagovať, ale že budú venovať svoje prostriedky inam.

Vojna v Iraku poukázala na možnosť a vôľu USA obchádzať multilaterálny systém OSN. Keď sa hlavný dôvod pre vojnu – vlastníctvo zbraní hromadného ničenia – ukázal byť chybný, USA začali pre zisk podpory verejnosti obraňovať vojnu aj na základe humanitárnych dôvodov. To vyvolalo negatívne reakcie z dôvodu vnímania humanitárnej intervencie ako maskovania pre presadzovanie národných záujmov. (Welsh 2004: 182). Preto sa na USA vzťahuje i téza štyri (nárast obáv zo zneužívania humanitárnych intervencií). Vojna v Iraku môže spôsobiť nezáujem iných krajín zachrániť ľudí v situáciách, kedy bude potrebné reagovať. Roth tvrdí, že „v čase obnoveného záujmu o humanitárnu intervenciu, vojna v Iraku a snaha odôvodňovať ju hoci iba čiastočne humanitárnymi motívmi riskuje pripísanie zlého mena humanitárnej intervencii.“ (Roth 2005: 144). Obavy zo zneužívania konceptu humanitárnej intervencie ako dôsledok zneužívania humanitárnych dôvodov pri vojenských intervenciách sa môžu viac prejaviť na štátoch, do ktorých by mohla potenciálne ďalšia intervencia smerovať, no rovnako môže dôjsť k situácii, že iné krajiny než USA schopné humanitárne intervenovať nebudú už mať záujem zasiahnuť. Konaním zo strany USA v tomto prípade mohlo dôjsť k zníženiu vierohodnosti skutočnej humanitárnej intervencie.

Záver

USA napriek svojej roli štátu schopného humanitárne intervenovať, čo dokázali nielen intervenciami v Somálsku a Kosove, zachovávajú k humanitárnej intervencii pragmatický prístup. Pri humanitárnych krízach sa rozhodujú či intervenovať podľa ich národných záujmov, ktoré v prípade vojny s terorizmom posunuli humanitárnu intervenciu v ich zahraničnej politike do úzadia. Keď vezmeme do úvahy, že ani v prípade Kosova netvrdili, že intervencia predstavuje precedens, je zrejmé, že ich podpora bola už v 90. rokoch založená výhradne na zvažovaní konkrétnych situácií, súvislosti s národnými záujmami a postojoch konkrétnych politikov. Dôkazom toho bola Rwanda, ktorá predstavovala ukážkový príklad potreby humanitárnej intervencie, USA však nemali z rozličných dôvodov záujem efektívne a včas reagovať.

Po 9/11 došlo v medzinárodných vzťahoch k rozličným zmenám. V prípade Spojených štátov amerických môžeme zmieniť zmenu samotnej národnej stratégie, dôraz na nové hrozby a zaujatosť týmito otázkami. Na USA je možné rozličnými spôsobmi aplikovať i všetky predstavené tézy. Vyplýva z nich, že USA obrátili svoju pozornosť na bezpečnostné hrozby, poklesla ich pozornosť venovaná ľudským právam a použitím humanitárnej rétoriky vo vojenskej akcii v Iraku poskytli ďalší argument pre odporcov humanitárnych intervencií, ktorí humanitárne intervencie odmietajú kvôli obavám zo zneužívania. V tomto období u nich teda poklesol záujem o humanitárnu intervenciu, čo je závažný fakt s ohľadom na to, že USA boli hlavným štátom poskytujúcim svoje vojenské sily pre intervencie z humanitárnych dôvodov. Znamená to, že aj keď v 90. rokoch došlo k niekoľkým humanitárnym intervenciám, v súčasnosti je ešte stále nejednoznačné, akým smerom sa táto problematika bude v ďalších rokoch uberať. Bude zaujímavé sledovať, ako budú Spojené štáty reagovať na humanitárne krízy v najbližších rokoch. Ich znížený záujem o tieto otázky totiž neznamená, že nebudú reagovať vôbec. Taktiež môže dôjsť k zmenám v súvislosti s nástupom nového prezidenta. Ako sa nová administratíva postaví k otázke humanitárnej intervencie v praxi je zatiaľ otázne.

Použité zdroje

  • Annan, K. 1999. „Two concepts of sovereignty.“ The Economist, Vol 352, Issue 8137, s. 49–50, on-line text.
  • Byers, M. – Chesterman, S. 2003. „Changing the rules about rules? Unilateral humanitarian intervention and the future of international law.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Bellamy, A.J. 2005. „Responsibility to Protect or Trojan Horse? The Crisis in Darfur and Humanitarian Intervention after Iraq.“ Ethics & International Affairs, Vol 19, Issue 2, s. 31–54.
  • Bellamy, A.J. 2006. „Whither the Responsibility to Protect? Humanitarian Intervention and the 2005 World Summit.“ Ethics & International Affairs, Vol 20, Issue 2, s. 143–169.
  • Bellamy, A.J. – Wheeler, N.J. 2008. „Humanitarian intervention in world politics.“ In: The globalization of world politics: an introduction to international relations. Eds. Baylis, J. – Smith, S. – Owens, P. Oxford: Oxford University Press.
  • Bezpečnostná rada 5. apríl 1991. Rezolúcia 688, on-line text.
  • Bezpečnostná rada 26. marec 1999. "Press Release, SC/6659, on-line text.
  • Bezpečnostná rada 16. január 2004. "Press Release, SC/7982, on-line text.
  • Department of Public Information OSN 1997. "Somalia UNOSOM I, on-line text.
  • Donelly, J. 2004. „International human rights: unintended consequences of the war on terrorism“. In: Wars on terrorism and Iraq: human rights, unilateralism, and U.S. foreign policy. Eds. Weiss, T.G. – Crahan, M.E. – Goering, J. New York: Routledge.
  • Farer, T.J. 2003. „Humanitarian intervention before and after 9/11: legality and legitimacy.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Forsythe D.P. 2004. „U.S. foreign policy and human rights in an era of insecurity: the Bush administration and human rights after September 11.“ In: Wars on terrorism and Iraq: human rights, unilateralism, and U.S. foreign policy. Eds. Weiss, T.G. – Crahan, M.E. – Goering, J. New York: Routledge.
  • Franck, T.M. 2003. „Interpretation and change in the law of humanitarian intervention.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Freudenschuß, H. 1994. „Between Unilateralism and Collective Security: Authorization of the Use of Force by the UN Security Council.“ European Journal of International Law, Vol 5, No 1, s. 492–531.
  • Gallis, P. 2006. France: Factors Shaping Foreign Policy, and Issues in U.S.–French Relations. Foreign Affairs, Defense, and Trade Division, CRS Report for Congress, Washington D.C., on-line text.
  • Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. eds. 2003. Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Cambridge: Cambridge University Press 2003.
  • Holzgrefe, J.L. 2003. „The humanitarian intervention debate.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • House of Commons. 2001. Research paper 01/72: 11 September 2001: the response, on-line text.
  • Chesterman, S. 2004. „Humanitarian intervention and Afghanistan.“ In: Humanitarian intervention and international relations. Ed. Welsh, J.M. Oxford: Oxford University Press.
  • ICISS. 2001. Report of the International Commision on Intervention and State Sovereignty: Responsibility to Protect, on-line text.
  • Ignatieff, M. 2003. „State failure and nation building.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • KBSE. 1975. Helsinský záverečný akt, on-line text.
  • Keohane, R.O. 2003. „Political authority after intervention: gradations in sovereignty.“In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Mayall, J. 2004. „Humanitarian intervention and international society: lessons from Africa.“ In: Humanitarian intervention and international relations. Ed. Welsh, J.M. Oxford: Oxford University Press.
  • Melvern, L. 2001. „The Security council: Behind the scenes.“ International Affairs, Vol 77, Issue 1, s. 101–112.
  • OSN. Rezolúcie Bezpečnostnej rady.
  • OSN 1945. Charta OSN, on-line text.
  • OSN 1999. Report of the Independent Inquiry into the actions of the United Nations during the 1994 genocide in Rwanda, S/1999/1257, on-line text.
  • Rice, C. 2000. „Campaign 2000: Promoting the National Interest.“ Foreign Affairs, on-line text.
  • Roth, K. 2004. „The fight against terrorism: the Bush administration’s dan­gerous neglect of human rights.“ In: Wars on terrorism and Iraq: human rights, unilateralism, and U.S. foreign policy. Eds. Weiss, T.G. – Crahan, M.E. – Goering, J. New York: Routledge.
  • Roth, K. 2005. „War in Iraq: not a humanitarian intervention.“ In: Human rights in the „War on terror“. Ed. Wilson, R.A. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Seybolt, T. B.2007. Humani­tarian military intervention: the conditions for success and failure. Oxford: Oxford University Press.
  • Stromseth, J. 2003. „Rethinking humanitarian intervention: the case for incremental change.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • Tesón, F.R. 2003. „The liberal case for humanitarian intervention.“ In: Humanitarian intervention: ethical, legal, and political dilemmas. Eds. Holzgrefe, J.L. – Keohane, R.O. Cambridge: Cambridge University Press.
  • The State Department 1999: Tlačová konferencia Madeleine Albright s ruským ministrom zahraničných vecí Igorom Ivanovom, 26. júl 1999, on-line text.
  • Weiss, T. G. 2007. Humanitarian intervention: ideas in action. Cambridge: Polity Press.
  • Welsh, J.M. 2004. „Conclusion: Humanitarian intervention after 11 September.“ In: Humanitarian intervention and international relations. Ed. Welsh, J.M. Oxford: Oxford University Press.
  • Welsh, J.M. ed. 2004. Humanitarian intervention and international relations, Oxford: Oxford University Press.
  • Wheeler, N.J. 2004. „The humanitarian responsibilities of sovereignty: explaining the development of a new norm of military intervention for humanitarian purposes in international society.“ In: Humanitarian intervention and international relations. Ed. Welsh, J.M. Oxford: Oxford University Press.

Autorka je študentka magisterského oboru medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Text je časťou bakalárskej práce z roku 2008 na tému Debata o humanitárnej intervencii medzi stálymi členmi Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov.

Poznámky pod čarou

  1. Niektorí autori poukazujú na kontroverznosť samotného pojmu, keďže sa skladá z dvoch protirečiacich si slov, viď Weiss 2007: 10–11. Dôležité je odlišovať humanitárnu intervenciu od tradičného peacekeepingu – viď napr. Weiss 2007: 8.
  2. Seybolt napríklad k definícii od Holzgrefa pripája ešte asistovanie vojenského personálu pri doručovaní humanitárnej pomoci, ale len v prípadoch, kedy je kríza spôsobená násilím, nie prírodnými katastrofami. (Seybolt 2007: 6) Welsh definuje humanitárnu intervenciu podobne ako Holzgrefe, a to ako „donucovacie zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu, zahrňujúce použitie ozbrojenej sily, s účelmi reagovania na závažné porušovania ľudských práv, alebo zabránenia rozsiahlemu ľudskému utrpeniu.“ (Welsh ed. 2004: 3)
  3. Roky v zátvorke určujú len začiatok vojenských akcií.
  4. Ak zaradíme Rwandu medzi intervencie, je nutné dodať, že šlo o neúspešnú intervenciu, viď ďalej v texte.
  5. Pre podrobnú debatu o výklade Charty, dohovoroch o ľudských právach a obyčajovom medzinárodnom práve v súvislosti s humanitárnou intervenciou viď Holzgrefe 2003.
  6. Tradičné peacekeepingové operácie môžeme od nových typov odlíšiť nasledujúcimi znakmi: autorizácia podľa kapitoly VI Charty na rozdiel od nových, ktoré môžu byť autorizované podľa kapitoly VII a je im umožnené „použitie všetkých nevyhnutných prostriedkov“; neutralita; nepoužitie sily okrem prípadov sebaobrany a podobne. (Weiss 2007: 8).
blog comments powered by Disqus
Autor
Lenka Lakotová
Rubrika
Články
Témata
, ,
Publikováno
25. 5. 2009