Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Postoj americkej administratívy k projektu spoločnej európskej obrany

Bezpečnosť bola a je základ transatlantických vzťahov už viac ako pol storočia. Dlhotrvajúci americký postoj v NATO je a stále ostáva najsilnejším prvkom amerických záväzkov voči Európe. Transatlantické vzťahy sa však dostali do zvláštnej polohy. Krajiny, ktoré akceptovali hegemóniu USA z pragmatických dôvodov, dostali možnosť prehodnotiť svoj vzťah voči USA. Súčasne je však v hre nový prvok- bývalé postkomunistické a transformujúce sa krajiny, ktorých cieľom vstup do výberovej transatlantickej ako aj európskej štruktúry a ich vplyvu či vzťahu k obom štruktúram.1 To však nie je predmetom mojej práce. Bezpečnostné prostredie nielen Európy prechádza v posledných rokoch podstatnou transformáciou. Je formované dvoma procesmi – euroatlantickou bezpečnostnou integráciou, ktorú čaká reforma, a procesom európskej politickej integrácie, ktorá tohto roku prejde skúškou rozširovania. Významný vplyv na tento proces bude mať vzájomná spolupráca EU a NATO a úloha Spojených štátov amerických v globálnom bezpečnostnom prostredí. Existuje mnoho úspešných príkladov americko-európskej spolupráce – Kosovo, Macedónia, Cyprus, Afganistan, ale je tu akýsi model, ktorý sa objavil v centrálnej a severnej Európe (i častiach juhovýchodnej), kde nezvyčajne efektívny dvojité rozširovanie EU a NATO založilo relatívne rýchlo mnoho nedokončených bezpečnostných otázok (teritoriálnych, inštitucionálnych a spoločenských) zdedených z troch globálnych vojen vedených v minulom storočí.

USA sú logickým protipólom nanovoredefino­vaného problému v euroatlantických vzťahoch a reálne americká politika voči tomuto projektu je síce v jeho prospech, ale nikdy nie bez výhrad, hoci USA by si nepochybne želali silného partnera na druhej strane Atlantiku. Nielen, že Európe neveria bez stranického rozdielu, ale aj dnešný stav medzinárodných vzťahov im to nedovoľuje, preto prvé americké stanovisko k neoficiálnej formulácii voči ESDP znelo „Yes, but…“

V tejto práci by som chcela popísať postoj amerických vládnych neokonzervatívnych kruhov na problematiku tvorby samostatnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky cez optiku Národnej bezpečnostnej stratégie USA, s menším vklúznutím do teoretickej časti chápania americkej politiky v teórii medzinárodných vzťahov.

Historický exkurz vývoja ESDP

Zámer konštituovať Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku bol prvýkrát vyjadrený v Maastrichtskej zmluve, keď po vstupe do platnosti (1993) sa stala druhým pilierom EU. Cieľom bolo zjednotiť zahraničnú a bezpečnostnú politiku členov tak, aby EU mohla vystupovať v medzinárodných vzťahoch ako individuálny aktér. Realizácia tohto projektu však bola limitovaná rôznymi faktormi, najmä rozdielnymi záujmami na Balkáne, ktoré skončili zlyhaním európskych krajín a zaangažovaním USA. Dôležitým medzníkom sa preto stala Amsterdamská zmluva (1999), v ktorej sa participácia EU v rámci krízového managementu prepojila s ZEU a prevzala tzv.Peterburgské úlohy2 ako náplň pre Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (ESDP).

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika zahrňuje všetky otázky, ktoré sa týkajú bezpečnosti Únie, spolu s postupným vymedzovaním rámca spoločnej obrannej politiky, ktoré by mohlo viesť k spoločnej obrane, ak tak rozhodne Európska Rada.“ –čl. 4 Amsterdamskej zmlu­vy

Od toho obdobia nastal pozoruhodný rozvoj najmä preto, že sa celý projekt pohybuje na tenkom lade tradičného chápania štátnej suverenity. V roku 1999 sa EU zaviazala k vybudovaniu Sily rýchleho nasadenia (RRF), tedy 60 tisíc mužov nasaditeľných do celej šírky operácií na zvládanie kríz do 60 dní a udržateľných minimálne jeden rok pre rozvoj vojenských kapacít, posilovanie operačných schopností v dostupnosti, rozmiestniteľnosti a interoperabili­te.3 Napriek tomu, že EÚ nebola úplne pripravená realizovať všetky typy Peterburgských úloh, v roku 2003 sa jej prvou policajnou misiou stalo pôsobenie v Bosne a Hercegovine. Vďaka tzv. Dohode Berlin plus dôležitým prvkom pre prípravu vojenskej operácie pod vedením EÚ (prístup k vojenským prostriedkom a schopnostiam Aliancie) sa zahájila i operácia Harmony v Macedónsku. Aj keď tieto misie nie sú veľkého rozsahu a s obmedzeným časovým horizontom, s úspešným pokračovaním by sa EU mohla vrhnúť aj väčšie sústa a hrať tak viditeľnejšiu úlohu v bezpečnosti Európy. Avšak napriek všetkému, podľa môjho názoru je progres jasný len v inštituciona­lizácii a nad budúcnosťou ESDP i jej vlajkovej lode RRF je stále mnoho otáznikov ako väčšinou finančného ale i koncepčného charakteru. Zároveň neustále rozpory v rámci transatlantických vzťahov nevytvárajú modropriezračné mračná nad Bruselom.

Existujú však aj hlasy, ktoré hovoria, že ESDP je projekt NATO vytvorený k podpore a snahe vyriešiť štrukturálne a politické problémy v európskej komunite. V tomto zmysle sú to práve jednotky RRF vzhľadom na svoje poslanie. Ďalšími samotnými prekážkami vývoja ESDP je neodstránenie možnosti úniku informácií tretej strane a to najmä u nováčikov. Medzi ďalšie vážne bariéry z americkej strany je tzv. Clintonova doktrína (právna úprava v USA, ktorá umožňuje podnikať humanitné intervencie voči suverénnym štátom bez výslovného súhlasu RB OSN), úloha NATO, kde hraje prim USA a využitie jeho kapacít i snaha o reformu a rola Ruska v Stálej spoločnej rade a i samotné rozširovania.

Práve vzhľadom na doterajšie výsledky fungovania ESDP je únia nazývaná najmä v médiách ako civilná mocnosť. To by sa mohlo zmeniť realizáciou európskej bezpečnostnej stratégie, ktorú navrhol Chavier Solana. Avšak tento posun v európskom vnímaní bezpečnostných rizík od zraniteľnosti k hrozbe je veľmi podobný až nekriticky niekedy kopíruje novú bezpečnostnú stratégiu USA. Prevention, preemtion, používanie vojenskej intervencie, nie sú zatiaľ heslá, ktorým odpovedajú vojenské či mocenské kapacity EU, napriek tomu si myslím, že je to vhodná odozva a taktiež snaha o jej zefektívnenie v realizačnom konaní. Špecificky európskym prístupom formulované tri hlavné piliere sú rozšírenia zóny bezpečnosti okolo Európy, účinný multilateralizmus a a boj proti terorizmu a organizovanému zločinu.4 Jasne stanovené pojmy a nástroje európskej bezpečnostnej stratégie by mohli prispieť aj k odstráneniu nedorozumení v transatlantických bezpečnostných kruhoch.

Prínos bezpečnostnej stratégie je najmä ako interný nástroj zhody v cieľoch a prioritách tejto politiky EU a predstavuje dobrý základ strategického bezpečnostného dialógu s USA, Ruskom a Čínou a Indiou.5

Americké pozície v teórii medzinárodných vzťahov

Spojené štáty sa ocitli v postavení jedinej svetovej veľmoci „víťazstvom“ v Studenej vojne. A „hodina impéria“ sa začala v podstate bez toho, aby o ňu špecificky usilovali.

Odstrašovanie a zadržovanie, klasické strategické koncepcie studenej vojny nie sú efektívnym nástrojom pre nové bezpečnostné hrozby. Dosiahnutie medzinárodného mieru v princípoch amerického multilateralizmu, ich disponibilnej, momentálne bezkonkurenčnej sily v novom bezpečnostnom prostredí je základ Národnej bezpečnostnej stratégie USA, ktorej sa budem venovať neskôr. Podobná situácia už nastala, diskusie o smerovaní zahraničnej politiky boli položené medzi dve možnosti výberu – realizmus a idealizmus na začiatku 20. storočia. Otcom týchto myšlienok bol Henry Kissinger, ktorého realistický prínos má rovnakú hodnotu v dnešnom neorealizme. Podľa neho americká zahraničná politika vychádza z presvedčenia o americkej výnimočnosti – viere, že americká demokracia, jej hodnoty a prax sú niečím neporovnateľne lepším ako existujúce systémy na Starom kontinente.6 Z tej­to premisy sa vyvinuli dva protichodné prístupy k zahraničnej politike v danom období. Naivný idealizmus – angažovanie sa vo svete v mene spravodlivosti, demokracie a morálky, ktorého predstaviteľom bol Woodrow Wilson. A separácia vo forme realizmu, ktorú podporoval prezident Theodor Rooswelt v obhajobe národných záujmov, ktorá by sa opierala o vojenskú silu. Od daného obdobia však v medzinárodných vzťahoch nastal posun od rozdelenia na dva spomínané prúdy realistov a idealistov, ktoré pre dnešné americké pole už nie je dostatočné. V zjednodušenej forme existujú tri skupiny predstaviteľov.

Neorealisti dneška (viacero rozličných chápaní), presadzujú multilaterálne prepojenia, pretože napriek svojej viere v americkú moc a vplyv vo svete, sú presvedčení, že Američania nemôžu riešiť hlavné problémy bez spolupráce.7 Mul­tilateralizmus nachádza najvýraznejšieho spojenca v ministrovi zahraničných vecí Colinovi Powellovi a riaditeľovi CIA Georgovi Tenetovi. Pre nich by americká hegemónia by mala byť prostriedkom k stabilite a kooperácii na medzinárodnom poli výhodného pre všetky národy nielen USA.8

Izolacionalisti vidia angažovanie sa v globalizovanom svete ako ohrozenie klasických amerických hodnôt. Preto je podľa nich lepšie sa sústrediť na domáce problémy (P. Buchanan), načerpať nové sily po Studenej vojne a šetriť zdroje.

Tretím aktérom, zdôrazňujúcim unilateralizmus vo forme neoimperializmus sú konzervatívny republikáni (vo väčšinovom počte).9 Tento smer vyhral, nielen viditeľne v protihusajnovom ťažení, ale i v bezpečnostnej stratégii, pretože medzinárodné vzťahy nutne potrebujú autoritatívneho vodcu aspoň v kontrolnom systéme, ak nie v riadiacom. Predstaviteľom tohto smeru je viceprezident Dick Cheney i minister obrany Donald Rumsfeld. Konzervatívci chápu hegemóniu za nevyhnutnú k zaisteniu bezpečnosti USA a ďalších národných záujmov.

Neoimperializmus americkej politiky tvorí spojenie štyroch skupín – „republikánskych jastrabov“ (konzervatívci Donald Rumsfeld a Dick Cheney), kresťanských fundamentalistov – minister spravodlivosti John Ashcroft a vodca republikánov v Snemovni reprezentantov (Tom Delay), proizraelské lobby na čele s s Americko-izraelským výborom pre verejné záležitosti a neokonzervatívci ako Paul Wolfowitz a Douglous Feith, ktorý sú ideologickými vodcami celej skupiny. Práve oni sú tretím ideovým pilierom chápania hegemónie a to v zmysle šírenia hodnôt, ku ktorým je americká spoločnosť vyvolená dejinami.

Zakladajúci manifest think-thanku Projekt pre nové americké storočie (The Project For New American Century) z roku 1997 vo Washingtone je príkladom ambícií americkej neokonzervatívnej politiky, ktorá je neskôr jasne čitateľná práve v Národnej bezpečnostnej stratégii. Tento manifest podpísali okrem iných i vyššie spomenutý dvaja čelný politici Bushovej vlády.10 Vyzývajú v ňom k formovaniu nového storočia v súlade s americkými zásadami a záujmami, aby sa prostredníctvom zahraničnej politiky tieto zásady presadzovali mimo územie Spojených štátov amerických a zároveň sa budovala sila, pomocou ktorej by sa mohli stať politickým vodcom sveta, pax americana.11 Jed­nou z podmienok dosiahnutia tohto cieľa je zabezpečenie vojenskej prítomnosti na Strednom Východe a to práve pomocou užitia vojenskej moci: Bude nutné viesť a rozhodným spôsobom zvíťaziť v niekoľkých súbežne vedených demonštratívnych vojnách (theathers wars) a následne vykonávať policajný dohľad nad situáciou v kritických oblastiach.12

Neokonzervatívna ideológia má svoje korene nielen v trockistickom vedení, ale aj v liberálnej societe židovského New Yorku 60. rokov. Pre nich bola politika vyjadrením boja za nápravu sveta podľa receptov formulovaných osvietenými intelektuálmi. „Pretože ľudská prirodzenosť je zlá, náprava nemôže vychádzať z demokratickej samoorganizácie ľudových más, ale jedine nastolením pevnej autority, ktorá sa nebojí používať proti týmto masám donucujúc ich sílu.“13 Táto druhá generácia neokonzervatívcov na čele s Wolfowitzom, žiakmi filozofa Lea Straussa sleduje filozofiu, podľa ktorej by sa intelektuáli mali stáť poradcami mocných. Ako kritik liberálnej demokracie a zástanca hobbesovskej vlády silnej ruky s vládou elity v zahraničnej politike Strauss ostro namietal proti izolacionalistickej reakcii na americkú prehru vo Vietname a proti uvoľňovaniu politiky vzťahov so Sovietskym zväzom. („Zlu sa musí odporovať silou“ – výrok vtedajšieho amerického prezidenta Reagana). Globálny intervencionizmus má podľa neokonzervatívcov v aspekte izolacionizmu formu obmedzovania americkej suverenity dlhodobými zväzkami s ostatnými štátmi. Multilateralizmus vidia ako formu appeasementu, do veľkej miery definovanú lekciou Mníchova.14 Práve prepojenie dnešného globálneho intervencionizmu spolu s unilateralizmom vytvára ich dnešný neoimperializmus. Títo intelektuáli nechcú aby sa USA stali „primus inter pares“ – prvý medzi rovnými, ale chcú vytvoriť americké storočie, tzv. Pax Americana (ako kedysi Pax Romana). Inak povedané, neokonzervatívci vidia stabilitu medzinárodného systému v neobmedzovaní suverenity USA záväzkami k ostatným krajinám. Napríklad i v boji s islamom, ktorý je pre nich ďalším dejstvom hry amerického historického poslania zachraňovať svet od zla a pri tejto príležitosti rozširovať moc na ostatnú časť planéty.

Práve tento druh politiky sa po multilateralis­tickom období Billa Clintona v Bielom dome mohol uplatniť, avšak reálne zargumentovaný až po 11. septembri 2001, keď nastala historická príležitosť a väčšina Američanov začala veriť, že k udržaniu a zaisteniu americkej bezpečnosti je nutné posilňovať celoglobálnu vojenskú hegemóniu. Vytvoriť nielen bezpečnejší svet, ale aj morálne lepší, podľa amerických hodnôt pre všetky slobodomysleľné národy.15

Priama odozva

Americko-európske vzťahy cez optiku ESDP a NATO sa stali súčasťou drobnohľadu už počas konca Clintonovej administratívy. Cez toto obdobie transatlantické vzťahy ostali zamrznuté na bode trpkého sporu medzi EU rýchlymi silami nasadenia a myšlienkou či tieto sily majú byť vtlačené do jej konštrukcie alebo sa tak vytvára samostatná armáda EU. Clintonova administratíva, určite liberálnejšia ako nadchádzajúca sa vyjadrila slovami Wiliama Cohena: „NATO would become a relic of the past“16 (Nato sa stane pozostatkom ak sa EU iniciatíva splní). Tichým ďalším vyjadrením končiacej demokratickej vlády v Bielom dome bola reakcia, ktorá hovorí, že Spojené štáty stiahnu svoje vojenské sily v Európe keď dôjde k reálnej tvorbe jednotiek EU.

Táto kontroverzia medzi NRF a RRF je príslovečná špička ľadovca. Kedže však za Clintonovej vlády nebolo nutné tento problém akútne riešiť, pretože USA neverili európskej iniciatíve, ostalo to na novom republikánskom prezidentovi.

Táto administratíva chápala meniaci sa charakter transatlantických vzťahov ako jednu z prvých výziev zahraničnej politiky prezidenta Busha. Bolo jasne dané najavo, že európsky partneri v NATO sú síce spojencami, ale nie jedinými. V danom období boli fundamentálnymi otázkami nielen samotný vzťah, ale i americká grand strategy a samotná reforma NATO.

Pre poradný tím amerického prezidenta, potom, čo európska iniciatíva začala naberať reálne črty bola otázka európskej zahraničnej politiky kameňom úrazu. Powell-Rice tábor nepovažovali ESDP a RRF za relevantnú hrozbu americkej dominancie v NATO. Iné časti konzervatívneho tábora nakoniec chápali iniciatívu Európskej Únie uspokojivo a pozitívne pre americké dlhotrvajúce narážky na neschopnosť Európy zaistiť kontinentálnu bezpečnosť.

V októbri 2000, Condoleezza Rice spôsobila jedno z menších zahranično politických zemetrasení vyjadrením o novom rozdelení práce (division of labor) v rámci NATO. „Západná Európa by sa mohla stať zodpovednou pre peacekeeping povinností ako napríklad Balkán a americké sily by sa mohli tak preorientovať na rysujúce sa bezpečnostné výzvy vo Východnej Ázií a Perskom zálive a Blízkom Východe.“ Práve tento fakt je zaujímavý, pretože Európa bola prvá v návrhu, že by sa jej sily mohli pokúsiť o prevzatie práve takýchto typov peacekeeping misií ako je Balkán od NATO, respektíve USA.

Americká strana sa poistila, aby ESDP nepodkopala NATO prehlásením tzv. Three Ds – ESDP nesmie znížiť úlohu NATO, nesmie kopírovať NATO schopnosti a nesmie diskriminovať členského štáty NATO, ktoré nie sú súčasťou EU. Ak by sa tieto tri body implementovali, Európa by bola oveľa ďalej od strategickej autonómie a dosiahnutia svojho cieľa a ostala by závislá na Spojených štátoch a ich bezpečnosti.

I Henry Kissinger sa vyjadril: „Bolo naivné si myslieť, že Európa sa zjednotí preto, aby sme sa mohli deliť o »bremeno« alebo aby ostala v podriadenej úlohe ak sa jej naplnia možnosti implementácie vlastného pohľadu. Európsky hlavný podnet k prevzatiu väčšej kooperatívnej úlohy v bezpečnostných otázkach kontinentu je kvôli snahe splniť vlastné charakteristické ciele.“17 Tento pohľad je stále tak aktuálny, ako bol aj pred 39 rokmi.

Keď Cohen upozornil, že NATO sa stane prežitkom, kvôli ESDP myslím, že práve tam je viditeľný rozdiel chápania ESDP od súčasnej administratívy. NATO už je spomienka, najmä ak sa pozeráme z hľadiska americkej tradičnej stratégie k Európe. Studená vojna už skončila, Rusko už nie je hrozbou, Európa sa zmáha a vie si poradiť s bezpečnostnými problémami bez americkej asistencie, i keď v obmedzenom rozmedzí.

Národná bezpečnostná stratégia USA

Teroristické útoky na New York a Washington ovplyvnili americké chápanie národnej i globálnej bezpečnosti, ktoré sa odrazili v novom strategickom chápaní bezpečnostných hrozieb. Rok po septembri 2001 bola vypracovaná koncepčná bezpečnostná analýza základných princípov americkej bezpečnostnej politiky, ktorá však nie je až tak ničím v diskusii medzinárodnej situácie a vnútropolitického diskurzu. U.S. National Security Strategy kombinuje roosweltovsko-realistické odkazy k nutnosti udržania americkej vojenskej prevahy s wilsonovsko­idealistickými obrazmi Spojených štátov amerických ako šíriteľa liberálno-demokratických hodnôt.18 Vychád­za zo skutočnosti, že USA disponujú bezprecedentnou politickou, hospodárskou a vojenskou bezkonkurenčnou silou. Ich záujmom je zachovať kľúčový americký vplyv a unikátnu pozíciu v systéme medzinárodných vzťahov. USA majú za cieľ kohokoľvek odradiť od snahy byť rivalom vo vojenskej oblasti, odstrašiť akéhokoľvek nositeľa bezpečnostných hrozieb a v prípade zlyhania odstrašenia poraziť akéhokoľvek nepriateľa.19

V systéme medzinárodných vzťahov momentálne nie je konkurencia americkej globálnej dominancii, čo je smerodajné pre samotné vnímanie medzinárodnej situácie a globálnej bezpečnosti práve z hľadiska národných záujmov USA. Americká vízia trvalo udržateľného rozvoja a bezpečnostnej stability je založená na hodnotách slobody, demokracie a voľného trhu, ktoré nie sú určené len k obrane, ale aj k šíreniu – „Cieľom našej stratégie je urobiť svet nielen bezpečnejším, ale aj krajší. Tento potenciál nemá slúžiť k získaniu jednostranných výhod, ale má napomáhať mieru, prosperite a slobode vo v svete v duchu internacionalizmu a spolupráce s ostatnými štátmi.“20

Americká bezpečnosť súvisí nielen s politickou, ale aj hospodársku slobodu a stabilitou vo svete, na tom sa zhodnú ako republikáni, tak aj demokratický zástupcovia občanov USA.

V kontexte americkej zahranično-politickej tradície, ide o kontinuitu Wilsonovho idealizmu, ktorý sa transformoval do novej podoby.21 Zákla­dom „grand strategy“ je aktívne rozširovanie západných hodnôt ako aj amerického vplyvu, ktoré sú prostriedkami zaistenia globálnej bezpečnosti a rozvoja vo svete.

Zásadným aspektom Národnej bezpečnostnej stratégie USA je identifikácia bezpečnostných hrozieb – medzinárodný terorizmus, proliferácia zbraní hromadného ničenia a spôsoby ako im čeliť. 22 Vnímanie bezpečnostných hrozieb je podobné i v európskych krajinách (Solana-paper-európska bezpečnostná stratégia), rozdielny je prístup k ich prostriedkom a postupom riešenia.

Preemcia v americkom chápaní vychádza z nevyhnutnosti prispôsobiť pojem „imminent threat“(bezpros­tredná hrozba) a jeho chápanie schopnostiam, ktorými disponujú súčasný nepriatelia – medzinárodný terorizmus a zbrane hromadného ničenia. Na základe toho si USA ako poslednú možnosť osobujú právo na jednostranný a preventívny zásah, ktorý by v predstihu čelil týmto hrozbám.23 Aj tento posun v americkom strategickom myslení rozvíril diskusné vody európskych krajín a ovplyvnil transatlantické vzťahy v bode momentálneho stavu riešenia. Ciele sú tak schopné prebiť prostriedky, ktoré sú vzhľadom na samotné hodnoty pochybné. Obsahom vojny je snaha zbaviť svet zla v podobe teroru a preto sa nemá zmysel zdržovať medzinárodným právom či hľadaním akejkoľvek politickej podpory a je nutné prijať silovú formu jednania.

Dôležitým aspektom je chápanie unilaterálneho a multilaterálneho prístupu, ktorý je na rozdiel od domáceho v zahraničí ostro kritizovaný. Dokument síce zdôrazňuje význam multilaterálnych inštitúcií. Tieto inštitúcie však nemôžu disponovať právom veta, pretože by to v zásade znižovalo efektivitu zahraničnej politiky. Okrem toho je to chápané ako nelegitímny krok. Spojené štáty vykonávajú suverénnu politiku na základe demokratického mandátu svojich občanov, multilaterálne inštitúcie takouto mocou nedisponujú. Stratégia predpokladá využívanie multilaterálnych medzinárodných organizácií na podporu amerických záujmov, ale odmieta využívanie na podporu inštitucionálnych záujmov týchto organizácií.24 I­nak povedané americká stratégia predpokladá využívanie medzinárodných organizácií na podporu amerických záujmov, ale nie naopak. Čo istým spôsobom vyjadruje chápanie Európskej Únie Spojenými štátmi a jej možnosti pôsobenia.

Nové bezpečnostné hrozby majú práve medzinárodný charakter, to podľa môjho názoru bude musieť donútiť amerických politikov zrevidovať tento unilaterálny princíp a ďalšia implementácia stratégie povedie k väčšej multilaterálnej spolupráci.

Vzťahy medzi jednotlivými európskymi štátmi a USA majú individuálny charakter, akokoľvek však ešte stále základ bezpečnosti je inštitucionali­zovaný vo forme Severoatlantickej Aliancie. Práve preto sa i Stratégia venuje v jednej kapitole otázke a významu úlohy Aliancie. Európu označuje ako kľúčového partnera a spojenca a ako sídlo dvoch dôležitých inštitúcií. Zatiaľ čo však Aliancia je vnímaná ako opora transatlantickej a vnútroeurópskej bezpečnosti, Európska Únia je videná ako silný hospodársky a obchodný partner. NATO by malo prejsť reformou a vytvoriť také operačné schopnosti, pomocou ktorých by som mohli riešiť dnešné bezpečnostné hrozby.

V týchto slovách neokonzervatívneho nádychu nie je ani zmienka o ESDP. Ak sa USA a európskym partnerom podarí v spoločnom záujme udržať efektívnu a funkčnú transatlantickú väzbu a podelia sa o zodpovednosť i náklady na udržiavanie bezpečnosti a stability vo svete podľa Národnej bezpečnostnej stratégie, tak Spojené štáty budú podporovať európsku bezpečnostnú identitu v rámci NATO a prostredníctvom toho i formovanie bezpečnostnej a obrannej politiky Európskej Únie (ESDP).

Záverom

Hovoriť o Amerike a Európe v termínoch „Moci a Slabosti“ ako je dostatočne stúpajúcou mierou konané v Spojených štátoch, a tak limitovať definíciu moci výhradne na jej vojenskú dimenziu. Toto je veľmi chybný argument, pretože v štandardnom vojenskom zmysle je rozširujúca sa Európa silnou krajinou. Silnejšia dichotómia je medzi mocou a nariadeniami, aj keď potrebná vojenská moc je pre bezpečnosť a nie je dostačujúca pre stabilitu. Spojené štáty nebudú vidieť v EU serioźneho vojenského partnera dovtedy, kým budú isté medzery v jej vojenských schopnostiach alebo inak kým jej členovia neurobia dostatočné kroky a a investície v tejto oblasti. Preto je ESDP problematika v amerických očiach viac-menej ignorovaná.

Ďalším problémom je, že neexistuje spoločný záujem U.S.–EU, teda ani samotný záujem EU. Záujmy môžu byť spoločné, ale to by sa museli byť aj spoločne zdielané. Nemôžeme očakávať od Spojených štátov a Európy, že budú robiť všetko spoločne, ale spoločne musíme očakávať, že môžu a budú robiť všetko.

ESDP je dôležité nielen pre posilnenie európskej schopnosti konať, ale aj práve pre posilnenie transatlantického partnerstva, avšak sú to vlastne dve strany jednej mince. Len silná a zjednotená Európa bude pevným a atraktívnym partnerom pre Spojené štáty. Európa sa nikdy nechcela stať svetovou vojenskou mocnosťou. Cieľom je zabezpečiť transatlantickú interoperabilitu, a tak odstrániť medzeru medzi spojencami cez oceán.

Skutočnou výzvou pre americkú hegemóniu by bola neposlušnosť jednotnej Európy. Ako i sám neokonzervatívny teoretik dneška Robert Kagan upozorňuje, ESDP nemá tvar, pretože je to dôsledok európskej skúsenosti s vojnou v prvej polovici 20.storočí v porovnaní s mierom a integráciou v druhej časti. Práve to je dôvod, ktorý presvedčil Európanov že dialog a rozvoj sú učinejšou cestou k bezpečnosti než vojenská sila.25

Je možné, žeby sa vnímanie prezentované Spojenými štátmi americkými v médiách a dôležitom dokumente zahraničnej politiky mohlo po prezidentských voľbách v novembri 2004 zmeniť?

Literatúra

  • Ken Booth, Steve Smith (eds.) – International Relations Theory Today, Blackwell Publishers, London 1993.
  • R. Kagan, Of paradise and Power – America and Europe in the New world Order, Atlantic Books, London 2003. (Labyrint sily a ráj slabosti, Lidové noviny, Praha 2003)
  • Antonio Missiroli – CFSP, Defence and flexibilty, Challiot papers 38, February 2001, Institute for Security Studies Western European Union, Paris.
  • R. Khol a kol., Evropská bezpečnostní a obranná politika – Národní perspektivy, UMV, Praha 2002.
  • H. Kissinger, Potrebuje Amerika zahraničnú politiku, BB Art, Bratislava 2002.
  • P.Barša, Hodina impéria. Zdroje současné zahraniční politiky USA, Masarykova Univerzita, IIPS, Brno 2003.
  • A. Duleba a I. Samson, (eds), Slovensko a NATO bezpečnost prostredníctvom spolupráce, Výskumné centrum SFPA, Prešov 2001.
  • B. Lizec, Dilema vztahu Evropské Unie a NATO, Mezinárodní vztahy, 2/2003, UMV Praha, s. 13–14.
  • P.Gordon, Bridging the Atlantic Divide, Foreign Affairs, Jan–Febr 2003, Vol. 82, s. 70–83.
  • J.L. Geddis, A Grand Strategy of Transformation, Foreign Policy, Nov–Dec 2002, s. 11–34.
  • R. Ondrejcsák, Bezpečnostná politika USA po 11. 9. 2001, Listy SFPA, Jan–Feb 2003, VII. ročník, s. 8–10.
  • M. Korba, Nová bezpečnostná stratégia USA a transatlantické vzťahy, Medzinárodné otázky, Jan–Feb 2003.
  • H.Kissinger, Uhel pohledu, Lidové noviny prevzaté z LA Times, 22. 10. 2003, s. 12.
  • Ch. Layne, Death Knell for NATO?, Policy Analysis, No. 394, Foreign Policy, 2001.
  • J.C. Hulsman, Europe and NATO, Strengtening the Aliance for the future, Agenda 2003.
  • U.S. National Security Strategy
  • T. Valášek, National Security Strategy

Ďalšie zdroje

Autorka působí na katedře politologie Univerzity Komenského.

Poznámky pod čarou

  1. Samson(2001), s. 57.
  2. Humanitárne a záchranné operácie, operácie k udržaniu mieru a použitie bojových jednotiek k riešeniu krízy a nastolovaniu mieru.
  3. Transatlantického záväzku sa týkajú len nepriamo – sľubujú riešenie vnútroeurópskych krízových záležitostí aj bez účasti USA.
  4. http://www.cdi.org/…brussels.cfm
  5. Lizec(2003), s. 13.
  6. Kissinger (2002), s. 12 – Kissinger si myslí, že USA neboli historicky pripravený na úlohu hegemóna, pretože neprešli historickou sjúsenosťou Európa a nehrali v tzv. klasickom európskom koncerte krajín (Metternich).
  7. Kagan(2003), s. 5.
  8. Barša(2003), s. 57.
  9. Do tejto skupiny patria napríklad aj liberálny demokrati ako Madeleine Albrightová: „(…) morálna povinnosť použitia vojenskej sili je v záujme zmeny (…)“
  10. Boli to i tzv. prezidentov mozog – Wiliam Kristol, šéf ministerstva obrany Richard Perle, Peter Rodman-globálna bezpečnosť, či bývalý Reaganov minister pre bezpečnosť (Richard Armitage), veliaci dôstojník Lewis Libby.
  11. http://www.newamericancentury.org/…inciples.htm
  12. Ibid.
  13. Barša(2003), s. 11.
  14. Ibid, s. 45
  15. Barša(2003), s. 49
  16. Tlačová konferencia, http://www.whitehouse.gov/news/realeases.
  17. Kissinger(2002), s. 48.
  18. Barša(2003), s. 54.
  19. http://www.whitehouse.gov/nsc/nss.html
  20. Ibid.
  21. http://www.cdi.org/…shington.cfm
  22. Korba(2003)
  23. Korba(2003)
  24. Geddis(2002), s. 16.
  25. Gordon(2003), s. 73.
blog comments powered by Disqus
Autor
Andrea Figulová
Rubrika
Články
Témata
, , ,
Publikováno
17. 3. 2004