Analýza „vojny proti terorizmu“ ako politického diskurzu

Ivan Mistrík - 26. Únor 2008, rubrika Články

Témata: 11/9, diskursivní analýza, George W. Bush, poststrukturalismus, USA, válka proti terorismu

Článok je druhou časťou bakalárskej práce „Terorizmus ako politický diskurz“ obhájenej v júni 2006, ktorá nadväzuje na vyjasnenie základných pojmov z predošlej časti a prechádza k pokusu a analýzu konkrétneho diskurzu. Text sa pokúša identifikovať v rámci vybraných prejavov amerického prezidenta Georga W. Busha použité diskurzívne stratégie, konštitutívne prvky novodobého politického diskurzu terorizmu a čiastočne načrtnúť aj ich dopad na americkú spoločnosť, spamätávajúcu sa zo šoku spôsobeného útokmi z 11. septembra 2001.

„Vojna proti terorizmu“ sa stala kľúčovým pilierom americkej zahraničnej politiky začiatku 21. storočia a zároveň aj stratégiou, ktorej uplatnenie zásadným spôsobom ovplyvnilo podobu medzinárodnej arény a vzťahov, ktoré v nej vládnu. Tento článok sa pokúša zamerať na samotný zrod tejto politiky, a odhaliť následnosť jednotlivých krokov, ktoré viedli k vytvoreniu a následnému presadeniu celej koncepcie. Text ponúka prehľad zvolených metodologických postupov analýzy diskurzu a ich uplatnenie pri rozbore vybraných prejavov amerického prezidenta Georgea W. Busha z obdobia bezprostredne po 11. septembri 2001.

Metodológia

K analýze politického diskurzu možno použiť rôzne teoretické metódy, v závislosti od predmetu diskurzu, dostupných zdrojov, ale aj zamerania štúdie. Predmetom môjho záujmu v tejto práci je terorizmus, teda pojem, ktorý je možné skúmať v rámci viacerých disciplín sociálnych vied. Mojim zámerom v predošlých častiach textu bolo poskytnúť teoretické základy a stručne priblížiť pojmy a udalosti, ktoré sú pre praktickú časť tejto práce najpodstatnejšie. Teraz by som chcel pristúpiť ku konkrétnej metodológii, pomocou ktorej sa pokúsim o analýzu vybraných prejavov. Pre výber konkrétnych metodologických postupov som sa rozhodol s ohľadom na cieľ, ktorý som si v rámci praktickej časti tejto práce stanovil – teda identifikovať v rámci vybraných prejavov amerického prezidenta Georga W. Busha použité diskurzívne stratégie, konštitutívne prvky novodobého politického diskurzu terorizmu a čiastočne načrtnúť aj ich dopad na americkú spoločnosť, spamätávajúcu sa zo šoku spôsobeného 11. septembrom. Zjednodušene by teda otázky, ktoré si kladiem, mohli znieť: Akú interpretáciu tejto udalosti poskytla americkej verejnosti vládna moc? Do akého širšieho kontextu ju zasadila a aké prostriedky použila na jej presadenie?

Napriek tomu, že pri analýze mienim použiť kombináciu metodologických prístupov rôznych autorov, a čiastočne aj rôznych spoločenskovedných disciplín, za ich spojivo je možné považovať postštrukturalizmus, s ktorým sú viaceré z týchto postupov do určitej miery spájané. Ešte pred priblížením konkrétnych metód analýzy však uvádzam dve všeobecné definície analýzy diskurzu, ktoré možno aplikovať aj na predmet záujmu tejto práce.

„Cieľom analýzy diskurzu je zmapovať procesy, ktorými bojujeme o spôsob, akým má byť fixovaný význam znakov a procesy, ktorými sa niektoré významové fixácie stávajú natoľko konvenčnými, že o nich uvažujeme ako o prirodzenostiach.“ (Jörgensen – Phillips 2002: 25–26)

„Základným cieľom dekonštruktívnej analýzy diskurzu je rozbiť zdanlivý dojem kompaktnosti a jednoznačnosti, ktorú implikuje. Jednou z hlavných ambícií tohto postupu je ukázať práve neobhájiteľnosť podobných systémov opozícií, keďže každý pojem vždy už dopredu závisí na druhom. V skutočnosti cenený pojem získava svoje privilégium popretím svojej závislosti na podriadenom pojme.“ (Devetak 2001: 187)

Vzhľadom na obmedzený rozsah tohto článku, ale aj na moje nedostatočné znalosti z oblasti lingvistiky, nie je mojím cieľom detailná lingvistická analýza vybraných prejavov. Mojou snahou bude skôr prepojiť použitie konkrétnych diskurzívnych prvkov a stratégií so širším politickým kontextom, do ktorého dané prejavy zapadajú a aj s prípadnými politickými cieľmi, ktoré sledovali. Konkrétne prejavy teda mienim rozoberať skôr na úrovni použitých znakov a zameriam sa viac na odhalenie významov a symbolov, ktoré posilnili presadzovanú interpretáciu, a ktorých cieľom bolo vytvorenie konkrétnych zobrazení v mysliach ľudí. Táto práca je teda pokusom o prepojenie lingvistickej analýzy diskurzu s jeho politickým pozadím a motiváciou. Lingvistická analýza by teda mala slúžiť len ako prvý krok na ceste k otázkam politologického charakteru, ktoré sa zaujímajú o priame politické dôsledky a motivácie konkrétnych diskurzívnych stratégií.

Ambíciou praktickej časti tejto práce teda bude dekonštruktívna analýza novodobého teroristického diskurzu, ktorá by mala učiniť skryté mocenské vzťahy viditeľnými a odhaliť vzájomnú závislosť jednotlivých dvojíc v rámci systému binárnych opozícií. Prvou metódou, ktorej uplatnenie by mohlo viesť k naplneniu tohto zámeru je genealogická metóda analýzy diskurzu Michela Foucaulta, ktorá vníma diskurz predovšetkým v jeho úzkej spojitosti s mocou. Táto metóda si pri skúmaní diskurzu nekladie žiadne hlboké metafyzické otázky, ale zameriava sa výlučne na udalosti, ktoré sa odohrali na povrchu. Udalosť pritom Foucault v tomto kontexte definuje ako: „vzťah síl, ktorý sa mení, nejakú moc, ktorá bola zhabaná, nejaký slovník, ktorý bol prevzatý a obrátený proti svojim užívateľom, nejaké ovládanie, ktoré sa oslabuje, uvoľňuje, otravuje samo seba, je to niekto iný, kto vstupuje, a tento vstup je maskovaný.“ (Marcelli 2005: 99) Kľúčový je teda mocenský aspekt a meniace sa mocenské vzťahy. „Moc a jej uplatňovanie, zápas o nadvládu, podrobenie a reakcie naň – v tomto silovom poli sa bude odvíjať genealogické skúmanie dejín, s touto pojmovou výbavou pristúpi genealóg k udalosti, nech už je oficiálne zapísaná ako víťazstvo rozumu, pokrok morálky, alebo odhalenie vedeckej pravdy.“ (Ibid: 100) Výstižnú definíciu genealógie uvádza Roland Bleiker, podľa ktorého sa genealógie „zameriavajú na proces, ktorým sme vykonštruovali pôvod a dali význam konkrétnym zobrazeniam minulosti, zobrazeniam, ktoré neustále vedú naše každodenné životy a stanovujú jasné limity politických a spoločenských volieb.“ (Bleiker 2000: 25)

Druhou metódou, ktorá ďalej rozvíja vzťah existujúci medzi diskurzom a mocou, s dôrazom na úlohu diskurzu pri reprodukovaní vzťahov dominancie a podradenosti, je tzv. kritická analýza diskurzu (critical discourse analysis). Holandský lingvista Teun A. Van Dijk charakterizuje túto konkrétnu metódu ako pátranie po tom „aké štruktúry, stratégie alebo iné vlastnosti textu, reči, verbálnej interakcie alebo komunikatívneho aktu zohrávajú rolu“ (Van Dijk 1993: 250) pri rozličných spôsoboch uplatnenia vzťahu diskurz–moc v rámci spomínaného procesu reprodukcie vzťahov. Tento prístup k analýze diskurzu zároveň zdôrazňuje význam vzťahov medzi diskurzom, spoločnosťou a spoločenským vedomím (social cognition). Pri vytváraní spojenia medzi diskurzom a spoločnosťou, teda v otázke „účinnosti“ diskurzu, zohráva podľa Van Dijka kľúčovú rolu práve spoločenské vedomie, alebo vznik spoločenských reprezentácií v mysliach spoločenských aktérov. To, čo nazýva spoločenským vedomím, podľa neho predstavuje „nevyhnutnú teoretickú (a empirickú) styčnú plochu, ak nie priamo chýbajúce spojivo medzi diskurzom a dominanciou.“ (Ibid: 251) Spoločenské vedomie vo Van Dijkovom chápaní, je teda akýmsi základom spoločenskej a kultúrnej organizácie spoločnosti, keďže podmieňuje „chápanie spoločenských udalostí, alebo spoločenských inštitúcií a mocenských vzťahov.“ (Ibid: 257) Pre túto prácu má táto metóda význam predovšetkým z dôvodu skúmania, akým spôsobom bolo spoločenské vedomie novodobým diskurzom terorizmu modifikované, aby prijalo presadzované interpretácie, ale aj ako sa novodobý diskurz prispôsobil už existujúcej podobe sociálneho vedomia, aby zvýšil šance svojho uplatnenia.

Poslednou metódou, pre ktorú som sa rozhodol predovšetkým z dôvodu jej zamerania na politický rozmer konkrétneho diskurzu, je tzv. politická analýza diskurzu (political discourse analysis), ktorej autorom je rovnako Teun Van Dijk. On sám túto metódu lokalizuje do „samostatnej oblasti na pomedzí lingvistiky, politológie a psychológie.“ „Politická analýza diskurzu skúma politické komunikatívne akty, ktorých autormi sú vo väčšine prípadov profesionálni politici, ktoré majú „priamu funkčnú rolu ako forma politickej akcie v politickom procese.“ (Collet – Najem 2005: 2) Primárnym cieľom tohto prístupu k analýze diskurzu je podľa Johna Wilsona „identifikovať mnohé spôsoby, ktorými môže byť jazyk použitý alebo zmanipulovaný politickými aktérmi na vyvolanie špecifických dôsledkov v politickej sfére.“ (Collet – Najem 2005: 2) Práve táto metóda by mala umocniť politologické zameranie tejto práce, keďže voľby konkrétnych lingvistických prvkov a diskurzívnych praktík ma zaujímajú len v spojení s príslušnými politickými cieľmi, ktoré tieto voľby sledovali.

Analýza diskurzu „vojny proti terorizmu“

Tento článok je zameraný na dekonštruktívnu analýzu diskurzu, ktorý sa zrodil ako reakcia na útoky z 11. septembra. Ako som už spomenul v jeho predošlej časti, mojou ambíciou nie je analyzovať politické a ideologické ciele, ktoré podľa mnohých stoja v jeho pozadí. Napriek personálnemu zloženiu Bushovho kabinetu a silnej podpore Bushom deklarovanej „vojny proti terorizmu“ zo strany viacerých vplyvných think-tankov (napr. Project for the New American Century), nechcem tomuto diskurzu prisúdiť nálepku „neokonzervatívny“, keďže podľa môjho názoru by išlo o zjednodušenie, ktoré by v konečnom dôsledku ovplyvnilo celý prístup k analýze. Pokúsim sa teda len o identifikáciu a analýzu diskurzívnych stratégií použitých priamo v prejavoch Georga W. Busha, ako hlavného hlásateľa diskurzu. Zároveň by som chcel poukázať na hodnoty, na ktorých bol celý tento diskurz vystavaný. Tento diskurz pochopiteľne nie je dielom jednej osoby, ale George W. Bush, ako držiteľ najvyššieho demokraticky zvoleného úradu, a teda najvyšší predstaviteľ americkej vlády a zároveň aj najvyšší zástupca moci ľudu, sa stal aj vďaka mediálnej prezentácii svojej osoby doslova jeho stelesnením.

Pri samotnom výbere prejavov som prihliadal na význam príležitosti, pri ktorej odzneli, ale predovšetkým na dátum, kedy sa tak stalo. Zaujímal ma totiž predovšetkým spôsob, akým bola udalosť interpretovaná v období bezprostredne po útoku a to z dvoch príčin. Za prvé bola americká verejnosť v tomto čase najnáchylnejšia prijať ponúkanú interpretáciu a stotožniť sa s diskurzom, a to z dôvodu stále čerstvého šoku, viac emotívnemu ako logickému vnímaniu udalostí, ale aj z dôvodu nedostatku iných, alternatívnych vysvetlení. Tento predpoklad potvrdzujú predovšetkým prieskumy verejnej mienky, uskutočnené v Spojených štátoch, podľa ktorých Američania po 11. septembri dlhodobo vnímali terorizmus ako kľúčový problém krajiny a ktoré zároveň ukázali výrazný nárast podpory pre Georga W . Busha a jeho politiku predovšetkým v oblasti národnej bezpečnosti a zahraničnej politiky. (Isen 2003) Druhým dôvodom tohto časového vymedzenia je možnosť zachytiť postupný vývin a konceptualizáciu celého diskurzu, teda jednotlivé kroky, ktorými došlo k fixácii významov, vytvoreniu protikladných identít a postupnému presadzovaniu režimov pravdy.

O autenticite všetkých analyzovaných prejavov svedčí ich dostupnosť na oficiálnej stránke Bieleho domu. Do slovenčiny som ich prekladal sám, pričom som sa snažil o maximálnu vernosť voči anglickému originálu, niekedy aj za cenu neprirodzeného znenia frázy alebo slovného spojenia v slovenčine. Z dôvodu obmedzeného rozsahu článku z prejavov vyberám len pasáže, ktoré sa vzťahujú k téme tohto skúmania. Žiadne výroky amerického prezidenta nie sú vyňaté z kontextu a ak to bolo len trochu možné, snažil som sa vyberať ucelenejšie pasáže z jeho prejavov.

Prejav č.1: 11. 9. 2001

Prvý prejav pochádza priamo z 11. septembra 2001, ide o tzv. prejav k národu (address to the nation), ktorý George W. Bush predniesol z Bieleho domu vo Washingtone D.C.

„Dobrý večer. Naši spoluobčania, náš spôsob života, naše samotné slobody boli dnes napadnuté sériou premyslených a smrteľných teroristických činov. Obete boli v lietadlách, alebo vo svojich kanceláriách; sekretárky, obchodníci a obchodníčky, armádni a vládni pracovníci; maminy a ockovia, priatelia a susedia. Tisícky životov bolo náhle ukončených zlými (evil), odsúdeniahodnými teroristickými činmi. Obrázky lietadiel letiacich do budov, horiacich ohňov, rúcajúcich sa obrovských stavieb nás naplnili nevierou, desivým smútkom a tichým, rozhodným hnevom. Tieto činy masovej vraždy boli vykonané s úmyslom vydesiť náš národ do chaosu a vzdania sa. Ale zlyhali; naša krajina je silná.“

Už v úvodnej pasáži svojho príhovoru George W. Bush zasadzuje celý útok do konkrétneho kontextu, pomenúva obete, aj ciele teroristov a robí to spôsobom, ktorý je základom pre postupné vytvorenie protikladných identít. V prvých dvoch vetách po pozdrave charakterizuje obete tohto útoku, pričom výrazy ako „naši spoluobčania, náš spôsob života, naše samotné slobody“ evokujú, že obeťou tohto útoku je celý americký národ, so všetkými jeho hodnotami a všetkým čo v mysliach bežných Američanov predstavuje. Opakovaným zdôraznením privlastňovacieho zámena náš, sa zároveň odvoláva na skupinovú identitu, čím vytvára obraz zjednotenej Ameriky, ktorá sa stala obeťou zlých (evil) teroristov. V ďalšej vete len zdôrazňuje, že priamymi obeťami tohto útoku sa stali bežní, jednoduchí Američania a konkrétne identity, ktoré spomína (…maminy a ockovia, priatelia a susedia), sú natoľko všeobecné, že sa s nimi môže identifikovať prakticky každý občan. Identita iného (other) ostáva v tejto časti ešte nejasná, avšak slová spojené s jeho činom hovoria jasnou rečou – zlý, odsúdeniahodný, masová vražda. Americký nacionalizmus, ktorý Bushovi poslúži ako základ pre legitimitu konkrétnych politických krokov, ako výsledkov diskurzu „vojny proti terorizmu“ ,a ktorý možno považovať za jeden z jeho základných prvkov, je vyjadrený v posledných dvoch vetách. Cieľom teroristov bolo vydesiť americký národ. Bush však zároveň dodáva, že zlyhali, keďže naša krajina je silná. Zmienka o sile v spojení so spoločným rozhodným hnevom dáva tušiť, že teroristický čin nezostane bez patričnej reakcie.

Pokračovanie prejavu je už esenciou amerického nacionalizmu, o ktorého rozhodujúcom význame pre celý diskurz som sa už zmienil.

„Veľký ľud bol dohnaný k obrane veľkého národa. Teroristické útoky môžu zatriasť základmi našich najväčších budov, ale nemôžu sa dotknúť základov Ameriky. Tieto činy otriasli oceľou, ale nemôžu otriasť oceľou amerického odhodlania. Amerika bola cieľom útoku, pretože my sme najjasnejším majákom pre slobodu a príležitosť na svete. A nikto nezabráni tomu svetlu svietiť. Dnes náš národ videl zlo (evil), to úplne najhoršie z ľudskej povahy. A my sme odpovedali tým najlepším z Ameriky – odvahou našich záchranárov, starostlivosťou o neznámych a susedmi, ktorí prišli darovať krv a pomôcť ako len mohli.“

V druhej časti prejavu teda Bush prechádza k vytvoreniu pozitívnej identity „Nás“ (Us), ktorej predstaviteľom je veľký ľud, veľký národ, teda Amerika. Bush zároveň pomenúva konkrétny dôvod, pre ktorý sa Amerika stala cieľom teroristického útoku – lebo je majákom slobody. Opäť zdôrazňuje márnosť tohto útoku, ktorý sa nemôže dotknúť základov Ameriky, nemôže otriasť oceľou amerického odhodlania a nezabráni tomu svetlu svietiť. O samotných teroristoch pritom nehovorí nič konkrétne, okrem toho najhoršieho z ľudskej povahy v súvislosti s nimi opätovne používa výraz zlo (evil) a do protikladu voči nim stavia odvahu, starostlivosť a snahu pomôcť, teda to najlepšie z Ameriky. Žiadne hlbšie otázky o prípadných motívoch teroristov na spáchanie tohto činu nekladie a ich čin teda vyznieva ako prejav čistého zla, ktorý nemôže byť nijakým spôsobom logicky odôvodnený a teda nemôže byť ani pochopený. Zmysel nadobúda výlučne v kontexte večného a osudového boja dobra proti zlu, v rámci ktorého stoja proti sebe nezlúčiteľné protiklady, pričom rozdelenie na základe morálneho hľadiska je vopred dané a nemenné.

„Pátranie po tých, ktorí boli za týmito zlými (evil) činmi je v plnom prúde. Nasmeroval som všetky zdroje našich spravodajských a trestno-právnych inštitúcií na nájdenie zodpovedných a ich postavenie pred súd. Nebudeme robiť žiadny rozdiel medzi teroristami, ktorí spáchali tieto činy a tými, ktorí im poskytujú útočisko.“

„Amerika a naši priatelia a spojenci sa spájajú so všetkými, čo chcú mier a bezpečnosť vo svete a stojíme bok po boku, aby sme vyhrali vojnu proti terorizmu.“

Nasleduje výzva Georga W. Busha k spoločnej modlitbe a citát 23. Žalmu. Príhovor uzatvára nasledovná veta:

„Toto je deň, keď sa všetci Američania všetkých profesií zjednotia v našom odhodlaní pre spravodlivosť a mier. Amerika ustála svojich nepriateľov v minulosti a urobíme tak aj teraz. Žiadny z nás na tento deň nikdy nezabudne, ale ideme vpred, aby sme bránili slobodu a všetko čo je v našom svete dobré a spravodlivé. Ďakujem. Dobrú noc. A Boh žehnaj Ameriku.“

V záverečnej časti svojho príhovoru potvrdzuje svoje osobné postavenie lídra, keďže on nasmeroval všetky zdroje na nájdenie teroristov. Upevňuje však aj jednotnosť skupiny, v ktorej čele stojí (Us skupiny), a to prostredníctvom odvolania sa na vyššiu autoritu, teda cez náboženstvo. Vojna proti terorizmu, o ktorej sa Bush zmieňuje po prvýkrát práve v tomto prejave, tak získava jednoznačnú morálnu legitimitu. Us skupina sa rozširuje z amerického národa aj na jeho priateľov, spojencov a všetkých, čo chcú mier vo svete. Morálny protiklad medzi Us skupinou a teroristami je potvrdený jej obranou slobody a všetkého čo je v našom svete dobré a spravodlivé. Dá sa tušiť, že smútok a hnev bude pretavený v činy (…ale ideme vpred…, …aby sme vyhrali vojnu…) a ako jasné varovanie vyznieva Bushov tvrdenie, podľa ktorého nebude robiť žiadny rozdiel medzi teroristami, ktorí spáchali tieto činy a tými, ktorí im poskytujú útočisko.

Prejav č. 2: 12. 9. 2001

Tieto vyjadrenie amerického prezidenta sa zrodili pri príležitosti fotografovania s členmi Národného bezpečnostného tímu (National Security Team) deň po útokoch. V rámci diskurzu už možno pozorovať významný posun.

„Premyslené a vražedné útoky, ktoré boli včera prevedené voči našej krajine boli viac ako činmi teroru. Boli činmi vojny. To bude vyžadovať, aby sa naša krajina zjednotila v neochvejnom odhodlaní a rozhodnosti. Sloboda a demokracia sú napadnuté.“

Úvod Bushovho prejavu možno v podstate považovať za oficiálne potvrdenie vstúpenia Spojených štátov do vojnového stavu. Ide o obranu slobody a demokracie, teda hodnôt, na ktorých je aspoň v mysli bežného Američana založená celá existencia Spojených štátov. Mobilizační charakter prejavu len podčiarkuje požiadavka na zjednotenie v odhodlaní a rozhodnosti.

„Americký ľud potrebuje vedieť, že čelíme inému nepriateľovi, akým sme doteraz čelili. Tento nepriateľ sa skrýva v prítmí a neberie ohľad na ľudský život. Toto je nepriateľ, ktorý loví nevinných a nič netušiacich ľudí a potom sa pokúša schovať. Ale nebude sa môcť schovávať navždy. Toto je nepriateľ, ktorý si myslí, že jeho skrýše sú bezpečné. Ale nebudú bezpečné navždy. Tento nepriateľ nezaútočil len na náš ľud, ale na všetkých slobodu milujúcich ľudí na svete. Spojené štáty americké využijú všetky zdroje na porazenie tohto nepriateľa. Zjednotíme celý svet. Budeme trpezliví, budeme sústredení a budeme neochvejní v našom odhodlaní. Tento boj si bude vyžadovať čas a odhodlanie. Ale nepochybujte: my zvíťazíme.“

„Amerika je zjednotená. Slobodu milujúce národy sveta stoja na našej strane. Toto bude veľkolepý zápas dobra proti zlu (good versus evil). Ale dobro zvíťazí.“

Následne Bush konečne prechádza k charakteristike nepriateľa, teda teroristov. Vykresľuje ich ako zbabelcov (…skrýva sa v prítmí…, …potom sa pokúša schovať…), ktorí neberú ohľad na ľudský život a vraždia nevinných a nič netušiacich ľudí. V boji proti nemu Amerika zjednotí celý svet, keďže útok sa týkal všetkých slobodu milujúcich ľudí na svete. Široká podpora (slobodu milujúce národy sveta stoja na našej strane) zo strany medzinárodnej komunity je ďalším významným potvrdením legitimity Bushovho postavenia aj jeho politiky. Doslova apokalyptický rozmer celej udalosti je dovedený do dokonalosti v závere zmienkou o veľkolepom boji dobra proti zlu (v angličtine monumental struggle of good versus evil), pričom je zdôraznené, že dobro zvíťazí, teda my zvíťazíme. Vytvorenie protikladných identít dvoch proti sebe stojacich skupín (Us vs. Them) je tak prakticky dokonané už deň po útokoch a najlepšie ho vyjadruje práve kontrast dobra (good) proti zlu (evil). V Bushovom prejave sa však už popri výrokoch o nepochybnom víťazstve objavili aj určité náznaky pripravovania národa na reálny konflikt, ktorý si bude vyžadovať určitý čas a aj obete na americkej strane: Budeme trpezliví, budeme sústredení a budeme neochvejní v našom odhodlaní. Tento boj si bude vyžadovať čas a odhodlanie.

Prejav č. 3: 15. 9. 2001

Štyri dni po útoku sa prezident Bush prihovoril Američanom v rádiovom prenose.

„Toto je konflikt bez bojísk a predmostí, konflikt s protivníkmi, ktorí veria, že sú neviditeľní. Ale mýlia sa. Budú odhalení a zistia to, na čo už v minulosti prišli iní. Tí, ktorí vedú vojnu proti Spojeným štátom si zvolili svoju vlastnú skazu. Víťazstvo proti terorizmu sa neodohrá v jedinej bitke, ale v sérii rozhodujúcich činov proti teroristickým organizáciám a tým, ktorí ich ukrývajú a podporujú.“

George W. Bush sa po prebudení amerického nacionalizmu odvoláva na históriu americkej účasti na vojenských konfliktoch a podporuje mýtus o americkej neporaziteľnosti, keď nepriateľom odkazuje, že zistia to, na čo už v minulosti prišli iní, a síce že tí, ktorí vedú vojnu proti Spojeným štátom si zvolili svoju vlastnú skazu. Stále jednoznačnejšie však upozorňuje aj na to, že pôjde o dlhodobejší boj, keďže víťazstvo sa neodohrá v jednej bitke. Skupina nepriateľa (Other alebo Them) je zároveň rozšírená zo samotných teroristov aj o tých, ktorí ich ukrývajú a podporujú, čo naznačil už v predošlých prejavoch. V nasledujúcej časti prejavu upriamuje pozornosť stále viac na pripravovanú odpoveď a zároveň pokračuje v upevňovaní nanovo vybudovanej identity amerického národa.

„Teraz vzdávame česť tým, ktorí umreli a pripravujeme sa odpovedať na tieto útoky na náš národ. Neuspokojím sa so symbolickým aktom. Naša odpoveď musí nepriateľa zmietnuť, musí byť pretrvávajúca a efektívna. Máme pred sebou veľa práce a od amerického ľudu to bude veľa vyžadovať. Bude sa od Vás vyžadovať trpezlivosť, keďže konflikt nebude jednoduchý. Bude sa od Vás vyžadovať Vaša sila, lebo cesta k víťazstvu môže byť dlhá. V priebehu posledného týždňa sme videli to najlepšie z amerického národa a to po celej Amerike. Občania sa zjednotili, aby sa modlili, darovali krv, vyvesili vlajku našej krajiny. Američania sa zjednocujú, aby sa delili o svoj smútok a aby od seba navzájom získali silu. Prihodila sa nám obrovská tragédia a my na ňu odpovedáme tým najlepším čo v našej krajine je, odvahou a starosťou o iných. Pretože toto je Amerika. Takýto my sme. Práve toto naši nepriatelia nenávidia a na to zaútočili. A pre toto zvíťazíme.“

Americká odpoveď podľa Busha nebude len symbolickým aktom, o jej razancii svedčí použitie slova zmietnuť. Zvyšok prejavu je opäť oslavou amerického nacionalizmu a najlepších amerických vlastností (sila, odvaha, starosť o iných, …), ktoré označuje za dôvod nenávisti nepriateľa. Zároveň v jednej vete spája kľúčové legitimizačné prvky celého konceptu „vojny proti terorizmu“ a síce náboženstvo (aby sa modlili) a nacionalizmus (mávali vlajkou našej krajiny). Modlitba pritom symbolizuje spoločné náboženské presvedčenie, ale aj morálne hodnoty a národná vlajka zase všetky hodnoty späté so samotnou Amerikou (sloboda, demokracia, odvaha, …), pričom kombinácia týchto dvoch zložiek je podstatou americkej výnimočnosti a jedinečnosti.

Prejav č. 4: 16. 9. 2001

Tento prejav som do výberu zaradil preto, že Bush v ňom prebúdza ďalší podstatný mýtus spojený s americkým národom. V rámci krátkeho úvodu ku tlačovej konferencii, ktorá nasledovala, Bush povedal:

„Milióny Američanov dnes smútilo a modlilo sa a zajtra ideme späť do práce. Ľudia všetkých profesií dnes ďakovali za hrdinov; smútia za mŕtvymi; prosia o Božiu milosť pre smútiace rodiny a zajtra sa dobrý ľud Ameriky vráti do svojich obchodov, na svoje polia, do amerických tovární, späť do práce. Náš národ bol zhrozený, ale nebude terorizovaný. Sme veľkým národom. Sme národom odhodlania. Sme národ, ktorý nemôže byť zastrašený zlosynmi. Mám veľkú vieru v americký ľud. Ak by americký ľud videl to, čo som ja videl v New Yorku, tiež by ste mali veľkú vieru. Verili by ste v ťažkú prácu záchranárov; mali by ste veľkú vieru kvôli túžbe ľudí robiť, čo je pre Ameriku správne; mali by ste veľkú vieru kvôli súcitu a láske, ktorú si naši americkí spoluobčania navzájom prejavujú v čase potreby.“

Kľúčovým slovom tohto prejavu je slovo viera, pričom hlavným posolstvom je viera v Ameriku. Popri slovách o veľkom národe a o odhodlaní, ktoré sa v tomto období stali integrálnou súčasťou Bushovho slovníka, čoho dôkazom sú aj predošlé ukážky z prejavov, sa v tomto prejave často spomína práca alebo pracovitosť. Mýtus o pracovitosti amerického národa, ktorý je vnímaný ako súčasť americkej histórie a niektorými aj ako jeden z hnacích motorov americkej ekonomiky (napr. vidina tzv. amerického sna – American dream), je úspešne replikovaný napríklad aj v rámci americkej kinematografie. Je teda ďalším z pozitívnych faktorov, ktorý posilní identitu insider skupiny voči vonkajšiemu nebezpečenstvu, voči nepriateľovi, ktorý je v tomto prejave označovaný len ako zlosyni.

„Takisto verím v našu armádu. A máme pred sebou robotu – presne ako farmári, rančeri, podnikatelia a pracovníci v továrňach majú pred sebou robotu. Moja administratíva má pred sebou robotu a my ju vykonáme. Zbavíme svet zlosynov. Zvoláme slobodu milujúcich ľudí do boja proti terorizmu.“

„Ako som včera povedal, ľudia Amerike vyhlásili vojnu a urobili príšernú chybu, pretože toto je skvelá krajina. Naša ekonomika sa navráti. Aj naďalej budeme najlepšími farmármi a rančermi na svete. Stále sme najpriekopníckejšími podnikateľmi sveta. Nikdy som viac neveril v Ameriku ako práve teraz, v tento deň viery.“

V druhej časti prejavu Bush aplikuje termín práca alebo robota aj na americkú reakciu na teroristické útoky, pričom pod pojmom robota myslí zbavenie sveta zlosynov. Amerika má teda doslova morálnu povinnosť konať v mene slobody a dobra proti zlosynom a túto výzvu v súlade s mýtom pracovitosti prijíma: Moja administratíva má pred sebou robotu a my ju vykonáme. V konečnom dôsledku je teda pripravovaný vojenský zásah verejnosti prezentovaný na jednej úrovni s robotou farmárov a rančerov. Dôležitá je aj zmienka o vyhlásení vojny voči Amerike, útoky tak už nemôžu byť interpretované ako jednorázová katastrofa, ale ako začiatok dlhodobého konfliktu, v rámci ktorého sa stav nebezpečia a ohrozenia stáva permanentným. Amerika je však na túto robotu („vojnu proti terorizmu“) pripravená, jednoducho preto, lebo je skvelou krajinou. Útoky ňou nemôžu vážne otriasť a to ani z ekonomického hľadiska, pričom výnimočnosť Ameriky v tejto oblasti je zdôvodnená heroizáciou predstavy o tradičnej americkej pracovitosti a významu „obyčajných“ Američanov: …zajtra sa dobrý ľud Ameriky vráti do svojich obchodov, na svoje polia, do amerických tovární, späť do práce; …Aj naďalej budeme najlepšími farmármi a rančermi na svete.

Prejav č. 5: 20. 9. 2001

Posledným prejavom, ktorým sa v tejto práci zaoberám, je reč, ktorú George W. Bush predniesol 20. septembra 2001 v budove amerického Kapitolu. Tento prejav zároveň považujem za vyvrcholenie Bushovej rétoriky prvého týždňa po útokoch. Deväť dní po útokoch je už diskurz „vojny proti terorizmu“ jednoznačne definovaný a konsolidovaný.

„Dnes večer sme krajinou, ktorá si uvedomila nebezpečenstvo a ktorá bola povolaná k obrane slobody. Náš smútok sa zmenil na hnev a hnev na odhodlanie. Či prinesieme našich nepriateľov pred spravodlivosť, alebo prinesieme spravodlivosť k našim nepriateľom, spravodlivosti bude učinené za dosť.“

Bush nadväzuje na predošlé prejavy, v rámci ktorých vykresľoval heroický obraz amerického ľudu, ako jednotného celku, v ktorého čele stojí on samotný. „Vojna proti terorizmu“ už nie je prezentovaná len ako reakcia na útoky z 11. septembra, ale ako akási osudová skúška, alebo misia, stojaca pred Amerikou – sme krajinou (…), ktorá bola povolaná k obrane slobody. V rámci tejto vznešenej úlohy, konajú Spojené štáty v mene spravodlivosti, ktorá však môže mať rovnako význam súdneho procesu ako aj vojenského útoku.

„11. septembra spáchali nepriatelia slobody vojenský čin proti našej krajine. Američania poznajú vojny – ale počas posledných 136 rokov to boli vojny na zahraničnej pôde, s výnimkou jednej nedele v roku 1941. Američania poznajú obete vojny – ale nie v centre veľkého mesta v pokojné ráno. Američania poznajú prekvapujúce útoky – ale nikdy predtým na tisícky civilistov. Všetko toto bolo na nás vytiahnuté počas jedného dňa – a noc padla na iný svet, na svet kde je sama sloboda napadnutá. Američania majú dnes večer veľa otázok. Pýtajú sa: Kto napadol našu krajinu? Všetky dôkazy, ktoré sme zhromaždili smerujú ku zbierke voľne prepojených teroristických organizácií, známych ako Al-Káida. Sú to tí istí vrahovia, ktorí sú obvinení z bombardovania amerických ambasád v Tanzánii a v Keni a zodpovední za bombardovanie USS Cole.“

Identita teroristov, ktorá bola už v predošlých prejavoch fixovaná v spojení so slovom zlo (evil) a v kontraste ku identite amerického národa, je len potvrdená – nepriatelia slobody, vrahovia. Bush zároveň prezentuje útoky ako niečo absolútne bezprecedentné, neporovnateľné s predošlou skúsenosťou Američanov, samotné útoky pritom už konštantne nazýva vojnou. Dôsledkom je práve posilnenie predstavy o úplne novej situácii, o úplne novom svete (noc padla na iný svet), v ktorom panuje permanentný stav a strachu a neistoty a ktorému občania na základe svojich predošlých skúseností a poznatkov nemôžu rozumieť. Prezident Bush však svoje názory hlása s absolútnou istotou a veľká časť verejnosti ich pod vplyvom okolností nekriticky prijíma.

„Teroristické direktíva im prikazujú vraždiť kresťanov a židov, vraždiť všetkých Američanov a nerobiť žiadne rozdiely medzi vojakmi a civilistami, vrátane žien a detí. Táto skupina a jej vodca – osoba menom Osama bin Ládin – sú spojené s mnohými inými organizáciami v rozličných krajinách, vrátane egyptského Islamského džihádu a Islamského hnutia v Uzbekistane. Tisícky týchto teroristov sú vo viac ako šesťdesiatich krajinách. Sú regrutovaní zo svojich vlastných a okolitých štátov a privedení do táborov na miestach ako Afganistan, kde sú trénovaní v taktike teroru. Sú poslaní späť do svojich domovov, alebo do skrýš v krajinách po celom svete kde pripravujú zlo a skazu.“

Nepriateľ teda už získava konkrétnejšiu tvár, namiesto teroristov už Bush hovorí o Al-Káide a aj konkrétne o Bin Ládinovi, z ktorého sa v nasledujúcich mesiacoch najmä vďaka pôsobeniu médií stala doslova mediálna hviezda a stelesnenie zla. Bush spomína aj prepojenie tejto teroristickej siete s Afganistanom, pričom priamu účasť americkej vlády na vyzbrojovaní mudžahedínov (v preklade svätí bojovníci) po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979 vôbec nespomína a to neplatí len pre tento prejav. Práve zvyšky mudžahedínov po skončení konfliktu sú pritom považované za základ členskej bázy islamských teroristických hnutí, pričom medzi nich patril aj Bin Ládin. (Viď napr. Hamel, P.A.: The Reciprocal Signalling Cascade Between State and Non-State Actors alebo Halliday, F.: Terrorism in historical perspective.) Najpodstatnejšou v rámci tohto úryvku je však Bushova charakteristika teroristických direktív, podľa ktorej je cieľom teroristov vraždiť kresťanov a židov, vraždiť všetkých Američanov a nerobiť žiadne rozdiely medzi vojakmi a civilistami, vrátane žien a detí. Okrem toho, že teroristické činy opätovne prezentuje ako prejav iracionálneho násilia, za ktorým nestojí žiadna iná motivácia okrem túžby vraždiť, dochádza tu aj k zovšeobecneniu (vraždiť všetkých Američanov), ktorého cieľom je umocniť existujúcu hrozbu a vnútiť všetkým Američanom predstavu potenciálnej obete.

„Naša vojna proti teroru začína Al-Káidou, ale nekončí ňou. Neskončí dokým nebude nájdená, zastavená a porazená každá teroristická skupina s globálnym dosahom. Američania sa pýtajú, prečo nás nenávidia? Nenávidia čo vidíme práve tu, v tejto miestnosti – demokraticky zvolenú vládu. Ich vodcovia sa menujú sami. Nenávidia naše slobody – našu slobodu náboženstva, našu slobodu slova, našu slobodu voliť a združovať sa a nesúhlasiť s ostatnými.“

„Títo teroristi nevraždia len aby ukončili životy, ale aby rozvrátili a ukončili spôsob života.“

Po hyperbolizácii nebezpečenstva hyperbolizuje Bush aj ambície samotnej „vojny proti terorizmu“, keď za jej konečný cieľ označuje nájdenie, zastavenie a porazenie každej teroristickej skupiny s globálnym dosahom. Za príčinu nenávisti zo strany teroristov voči Amerike označuje americkú demokraciu a americké slobody, teda dva pojmy, ktoré už vo svojich predošlých prejavoch označil za pravý terč útokov a ktoré má práve Amerika v boji proti terorizmu brániť. Nepriateľ teda napadol základné hodnoty americkej spoločnosti (demokracia, sloboda) a tým aj samotný americký spôsob života. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť konštatovanie Van Dijka: „Najelementárnejším spôsobom ustanovenia odlišnosti medzi Nimi a Nami je nielen opísanie seba samých benevolentnými termínmi a ich negatívnymi termínmi, ale zdôraznenie toho, že tí Iní (Others) porušujú samotné normy a hodnoty, ktoré sú nám milé.“ (Van Dijk 1995: 156) Opomenutým zostáva aj fakt, že vo veľkej časti islamského sveta Spojené štáty rozhodne nie sú vnímané ako symbol slobody a demokracie a hlavný ochranca a presadzovateľ týchto hodnôt.

„Nenecháme sa zmiasť ich predstieranou zbožnosťou. Im podobných sme videli už v minulosti. Sú dedičmi všetkých vražedných ideológií 20. storočia. Obetovaním ľudského života do služieb radikálnych vízií – opustením všetkých hodnôt okrem vôle po moci – idú cestou fašizmu, nacizmu a totalitarizmu. A budú ju nasledovať celú, až do konca. V dejinnom neoznačenom hrobe odhodených lží.“

Označením teroristov za dedičov všetkých vražedných ideológií 20. storočia Bush vytvára spojitosť medzi nimi a ideológiou nacizmu a fašizmu, čo možno považovať za vrchol vykonštruovania negatívnej identity nepriateľa alebo Iného (Other).

„Každý štát v každom regióne sa teraz musí rozhodnúť. Buď ste s nami, alebo ste s teroristami. Od tohto dňa, akýkoľvek štát, ktorý bude pokračovať v skrývaní a podporovaní teroristov, bude Spojenými štátmi považovaný za nepriateľský režim.“

Bush ponúka Američanom, ale aj všetkým štátom sveta jednoznačnú voľbu medzi dvoma protipólmi, ktoré v predošlých prejavoch prezentoval de facto ako súboj dobra a zla. Zároveň upevňuje jednotnosť insider skupiny, založenú na absolútnej a jednoznačnej oddanosti (buď ste s nami, alebo proti nám), pričom jedinou ďalšou alternatívou je tábor nepriateľa, čím vopred diskredituje akékoľvek váhanie, alebo odklon od jeho interpretácie.

„Toto však nie je len boj Ameriky. A v stávke nie je len sloboda Ameriky. Toto je boj celého sveta. Toto je boj celej civilizácie. Toto je boj všetkých, ktorí veria v pokrok, pluralizmus, toleranciu a slobodu.“

„Bolo nám veľmi ublížené. Utrpeli sme veľkú stratu. A v našom smútku a hneve sme našli našu misiu a náš moment. Sloboda a strach vedú vojnu. Rozvoj ľudskej slobody – veľký úspech našej doby a veľká nádej každej doby – teraz závisí na nás. Náš národ – táto generácia – pozdvihne tmavú hrozbu násilia z našich ľudí a z našej budúcnosti. V tejto veci zjednotíme svet našim úsilím, našou odvahou. Nevyčerpáme sa, neochabneme a nesklameme.“

Bush následne rozvíja povahu „vojny proti terorizmu“, ktorá v jeho slovách nadobúda dejinný rozmer a globálny charakter (toto je boj celého sveta). Zmienka o boji celej civilizácie čiastočne evokuje koncept Samuela P. Huntingtona o nevyhnutnom strete civilizácií, ktoré hlavnými aktérmi mala byť tzv. Západná civilizácia proti tzv. Islamskej. Američania sú naďalej prezentovaní ako posledná nádej slobody (sloboda teraz závisí na nás), pričom udalosti z 11. septembra už nie sú vnímané len ako katastrofa, ale aj ako akási príležitosť pre Ameriku zhostiť sa svojho dejinného poslania (v našom smútku a hneve sme našli našu misiu a náš moment).

„Nezabudnem na túto ranu pre našu krajinu ani na tých, ktorí ju spôsobili. Neustúpim, neodpočiniem si, nepoľavím vo vedení tohto boja za slobodu a bezpečnosť pre americký ľud. Priebeh tohto konfliktu nie je známy, ale jeho výsledok je istý. Sloboda a strach, spravodlivosť a krutosť, boli vždy vo vojne a my vieme, že Boh medzi nimi nie je neutrálny.“

V úplnom závere prejavu Bush opätovne zdôrazňuje aj poslednú kľúčovú zložku diskurzu „vojny proti terorizmu“ – náboženské presvedčenie a na vedenie tejto vojny tak zdanlivo získava nielen svetské oprávnenie, ale aj akúsi vyššiu legitimitu (Boh medzi nimi nie je neutrálny). Okrem toho opakovaným a zdôrazneným použitím prvej osoby (nezabudnem… neustúpim, neodpočiniem si, nepoľavím vo vedení tohto boja za slobodu a bezpečnosť pre americký ľud) sa jednoznačne zosobňuje v role vodcu všetkých civilizovaných ľudí, všetkých slobodu milujúcich ľudí, celej civilizácie v boji dobra, slobody a spravodlivosti proti zlu, strachu a krutosti.

Záver

Dekonštruktívna analýza vybraných prejavov Georga W. Busha poukazuje na fakt, že koncept „vojny proti terorizmu“ ako reakcie na útoky z 11. septembra 2001 bol verejnosti podaný v rámci konzistentného diskurzu, vybudovaného na tradičných a všeobecne akceptovaných hodnotách americkej spoločnosti (náboženstvo, liberálna demokracia, nacionalizmus), ktorý jednoznačným spôsobom vytvoril dve nezlučiteľné identity stojace v nekompromisnom kontraste. K vytvoreniu tejto bipolárnej konštelácie došlo procesom fixovania dvojíc binárnych opozícií, pričom všetky kladné hodnoty boli spravidla prisudzované Us / insider skupine (americkému národu a jeho spojencom), zatiaľ čo všetky negatívne Them / outsider skupine (teroristom). Dve skupiny boli teda rozlíšené na základe jasnej morálnej dichotómie a každý jednotlivec, ale aj každý štát bol postavený pred nevyhnutnosť voľby medzi týmito dvoma pozíciami. Začlenenie do ktorejkoľvek z nich pritom nieslo jednoznačný hodnotový náboj odvodený od spomínanej morálnej dichotómie. Výsledkom aplikovania tohto diskurzu je naviazanie na bipolárne vnímanie sveta z čias Studenej vojny, tentokrát sa však v pozícii stelesneného zla a nepriateľa ocitá ktokoľvek, kto je označený za teroristu, alebo obvinený z napomáhania teroristom.

Hlavným propagátorom novodobého diskurzu „vojny proti terorizmu“ sa stal George W. Bush, ktorý využil vzniknutú situáciu aj na poslinenie svojej vlastnej pozície a legitimity. Kľúčovým z tohto hľadiska bolo prezentovanie terorizmu ako akéhosi nového nebezpečenstva, ktorého potenciálnou obeťou sú všetci príslušníci insider skupiny a ktorého intenzita časom vôbec neklesá. Občania Spojených štátov sa pod vplyvom tejto pretrvávajúcej hrozby zjednotili za postavou vodcu – teda za prezidentom Bushom. „Najdramatickejším dôkazom tohto účinku je správa o prieskume verejnej mienky čiernych Američanov z konca decembra 2001, ktorá odhalila údaj o 75 percentnej podpore prezidenta Goerga W. Busha v populačnom segmente, ktorý mu rok predtým odovzdal len 10 percent hlasov.“ (Mitchell – Smelser 2002: 45) Minimálne v počiatočnom štádiu existencie tohto diskurzu zohrali mimoriadne významnú rolu aj americké médiá, ktoré nekriticky prebrali jeho optiku a prakticky dokonale mu prispôsobili svoje spravodajstvo. Táto otázka si však vyžaduje oveľa väčší priestor, preto ju v tejto práci spomínam len okrajovo.

Samostatnou kapitolou a dôkazom takmer univerzálnej možnosti aplikácie diskurzu „vojny proti terorizmu“ je jeho vplyv na podobu americkej zahraničnej aj vnútornej politiky. Špecifický spôsob vnímania reality, ktorý je produktom tohto diskurzu bol v oblasti zahraničnej politiky Spojených štátov „roztiahnutý a použitý na vysvetlenie a odôvodnenie nepriateľstva Bushovej administratívy voči režimu Talibanu v Afganistane, voči Iraku Saddáma Husajna a Severnej Kórei Kim Čong-ila, počas simultánneho otepľovania vzťahov a vytvárania nových medzinárodných spojenectiev, predovšetkým s Ruskom, Čínou a Pakistanom.“ (Just – Kern – Norris 2003) Spomedzi zmien v domácej bezpečnostnej politike treba spomenúť predovšetkým schválenie tzv. Patriot Act a založenie tzv. Úradu pre bezpečnosť vlasti (homeland security).

Dosah tohto diskurzu je teda aj takmer päť rokov po útokoch stále významný a otázkou zostáva, akým spôsobom môže byť „vojna proti terorizmu“ ukončená. Totálne vyhubenie terorizmu, ktoré je jej proklamovaným cieľom, je z objektívneho hľadiska absolútne nereálne a tak platnosť tohto diskurzu ostáva prakticky neobmedzená. Varovanie Freda Hallidaya preto netreba brať na ľahkú váhu: „Zdá sa mi, že práve tento zvyk nám umožnil nechať sa unášať do nejasnej predstavy „vojny“, ktorá je (na jednej strane) doslovnou vojnou, v ktorej sa bojuje s ozajstnými bombami, ale tiež (na druhej strane) akýmsi nekonečným, chronickým, ideálnym konfliktom proti abstrakcii tak zahmlenej, ako terorizmus, konfliktom, ktorý nikdy nemôže byť vyhraný. Niektoré metafory sú nebezpečnejšie ako vyzerajú.“ (Halliday 2004)

Zoznam použitej literatúry a zdrojov

Collet, T.: Najem, T.: Word Choices in Post 9/11 and the Identity Construction of the Other, 2005, on-line text.
Bleiker, R.: Popular Dissent, Human Agency and Global Politics, Cambridge University Press, Cambridge, 2000.
Devetak, R.: Postmodernism, in: Burchill, S. (eds.): Theories of International Relations, Basingstoke, Palgrave, 2001, pp. 181–208.
Dowd, A. M. – Graham, P. – Keenan, T.: A Call to Arms at the End of History: A Discourse–Historical Analysis of George W. Bush’s Declaration of War on Terror, Discourse & Society, Vol. 15, No. 2–3, 2004, pp. 199–221.
Eradam, Y.: The Hidden Smart Bomb: Terrorism Discourse and War Semantics (Towards a Global American Grounding), Journal of American Studies of Turkey, Vol. 14, 2001, pp. 7–14, on-line verzia.
Hamel, P. A.: The Reciprocal Signalling Cascade Between State and Non-State Actors, Terrorism & Biology, September 2004, on-line text.
Halliday, F.: Terrorism in historical perspective, 2004, on-line text.
Isen, G.: Discourse of Evil: Speaking Terrorism to Silence, 2003, on-line text.
Jörgensen, M. – Phillips, L.: Discourse Analysis as Theory and method, Sage Publications, London, 2002.
Kapitan, T.: The Rhetoric of ‘Terrorism’ and Its Consequences, Journal of Political and Military Sociology, Summer 2002, on-line verzia.
Kellner, D.: 9/11, Spectacles of Terror, and Media Manipulation: A Critique of Jihadist and Bush Media Politics, 2004, on-line text.
Lee Koo, K.: Terror Australis: Security, Australia and the ‘War on Terror’ Discourse, Borderlands e-journal, Vol. 4, No. 1, 2005, on-line verzia
Marcelli, M.: Michel Foucault alebo Stať sa iným, Kalligram, Bratislava 2005.
Martin, J. R.: Mourning: How We Get Aligned, Discourse & Society, Vol. 15, No. 2–3, 2004, pp. 321–344.
Mitchell, F. – Smelser, N. J. (eds.): Terrorism: Perspectives from the Behavioral and Social Sciences, Washington DC, The National Academies Press, 2002.
Peker, E.: George W. Bush’s Discursive Re-Articulation of American Social Identity, dizertačná práca, Linköping, Linköpings Universitet Department of Management and Economics 2006, 62 s.
Safi, L. M.: Islam, World Peace, and the Terrorism Discourse, The American Muslim, September – October 2002, on-line verzia.
Van Dijk, T. A.: Principles of Critical Discourse Analysis, Discourse & Society, Vol. 4, No. 2, 1993, pp. 249 – 283.
Van Dijk, T. A.: Discourse analysis as ideology analysis, in: Schäffner, C. – Wenden, A. (eds.), Language and Peace, pp. 17–33, Aldershot: Dartmouth Publishing, 1995.
Van Dijk, T. A.: Ideological discourse analysis, New Courant (English Dept, University of Helsinki), Vol. 4, 1995, 135–161.
Zalman, A.: Ruminations on Political Violence, Middle East Report, No. 216, Fall 2000, on-line verzia.

Autor studuje politologii na Masarykově univerzitě.

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

S podporou International Institute of Political Science v Brně