Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ a geopolitika

Príspevok sa zaoberá geopolitickou podmienenosťou vzniku a rozvoja SZBP a jej súčasného fungovania, v ktorom je možné sledovať geopolitické princípy (energetika, rozširovanie EU, susedská politika). Aj keď sa EU výslovne ku geopolitickej stratégii nehlási, jej SZBP je motivovaná okrem iného aj geopoliticky. V prvej časti poukazujeme na to, že SZBP vznikla ako reakcia na zásadné geopolitické zmeny, ktoré prebehli v Európe a ďalej sa rozvíjala na základe podnetov, ktorými boli významné konflikty v regiónoch v blízkosti európskych hraníc. V ďalších častiach sú predstavené základné princípy geopolitického správania a geopolitické smerovanie EU v praxi. Bližšie tieto princípy skúmame na energetickej politike a rozširovaní EU.

Tento text je součástí projektu Geopolitika v 21. století: soubor textů o geopolitice, v jehož rámci časopis Global Politics publikuje sérii příspěvků studentů Katedry mezinárodních vztahů a evropských studií FSS MU, které se geopolitikou zabývají.

 

1. Rozvoj SZBP

1.1 Nový geopolitický kontext Európy a potreba novej politiky

Desintegračný proces komunistických režimov v Európe, ktorý začal v roku 1989, so sebou priniesol radikálny posun v geopolitickej rovnováhe na európskom kontinente. Najzásadnejšou globálnou zmenou bol rozpad bipolárneho usporiadania. Rozpad Sovietskeho zväzu na jednej strane zvýšil európsku bezpečnosť, ale zároveň zvýšil nestabilitu v okrajových územiach. Namiesto hrozby konfliktu veľkého rozsahu sa objavili etnické teritoriálne spory, ktoré mohli kedykoľvek vyústiť v lokálne konflikty (Rudolský 2002). Počas Studenej vojny bola bezpečnosť Európy zaisťovaná prítomnosťou USA a NATO.1 Po studenej vojne sa podľa R. Kagana značne znížila geopolitická úloha Európy vo svete. Európa už nebola hlavným geostrategickým priestorom, o ktorý sa hádali Washington a Moskva, a jediná superveľmoc, ktorá pretrvala, teda USA, mohla postupovať aj bez Európanov (Kagan 2003: 57). Americký záujem o európske problémy po zmiznutí sovietskej hrozby značne opadol.2

Druhou významnou udalosťou bolo zjednotenie Nemecka. Nebolo totiž jasné, či Nemecko zostane neutrálnym štátom, alebo sa stane členom NATO. Vo vnútri Európskych spoločenstiev sa so zjednoteným Nemeckom muselo vyrovnať Francúzsko.

Geopolitické podmienky na konci Studenej vojny boli teda veľmi odlišné od predošlého obdobia. Náhle sa objavilo veľa nových rizík, predovšetkým lokálne konflikty, ktoré hrozili, že sa rozšíria do okolitých štátov. Ďalej tiež terorizmus, fundamentalizmus, pašovanie zbraní a drog, narastajúca (ilegálna) migrácia. Na členské štáty, ktoré sa už nemohli spoliehať do takej miery na NATO, bol vyvíjaný silný tlak vyvolaný potrebou vysporiadať sa s týmito problémami, ako politicky, tak aj inštitucionálne. Aktuálne problémy a udalosti si vyžadovali aktívnejšiu rolu Európy. J. Rudolský hovorí o „syndróme tretej moci“ (Rudolský 2002). Od Európy sa očakávalo, že začne hrať úlohu, ktorá jej náleží a prestane sa schovávať za atlantickú alianciu (Cafruny 1998: 23).

Uvedené geopolitické zmeny v Európe spôsobili, že hlavným bodom jednaní počas medzivládnej konferencie členských štátov ES v rokoch 1990 – 1991 sa stala SZBP (Rudolský 2002). Výsledkom stretu medzivládneho a komunitárneho prístupu3 bolo vytvorenie pilierovej štruktúry v Maastrichtskej zmluve. SZBP tvorila II. pilier štruktúry a uplatnil sa tu medzivládny prístup. Nástrojmi SZBP boli spoločné postoje a spoločné akcie ako právne nástroje pre zásahy EU za jej hranicami. Výkonnou zložkou EU podľa Maastrichtskej zmluvy sa mala stať Západoeurópska únia (ZEU), ktorá ale zostala naďalej európskym pilierom Atlantickej aliancie.4

1.2 Kríza na Balkáne a jej dôsledky pre rozvoj SZBP

Nasledujúce udalosti v Európe ukázali, že aj keď vymedzenie SZBP v Maastrichtskej zmluve je v mnohých otázkach bližšie nešpecifikované a má mnoho nedostatkov,5 Ú­nia dokáže prispôsobovať zahraničnú politiku danému kontextu.

Hlavnou skúsenosťou pre EU bol vývoj juhoslovanskej krízy na začiatku 90-tych rokov, kde po vyhlásení nezávislosti Slovinska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny vypukol ozbrojený konflikt, ktorý sa podarilo ukončiť až zásahom síl NATO. Pod tlakom udalostí vo východnej a juho-východnej Európe stretnutie ministrov ZEU v Bonne v júni 1992 prijalo Peterbergskú deklaráciu.6 Zá­padoeurópania spoliehali na vodcovstvo USA, ale americká administratíva pevne naznačila, že Európania by mali prevziať zodpovednosť (Wallace 2005: 439). EU ale nebola schopná na krízu adekvátne reagovať. SZBP práve vznikla, ale ešte nefungovala,7 na­vyše bola konštruovaná nedostatočne na to, aby dokázala podobným konfliktom predchádzať alebo čeliť. Nové nástroje SZBP – spoločné akcie a spoločné postoje bolo ťažké prijímať z dôvodu medzivládnej povahy II. piliera. ZEU nemala potrebné vedenie a štruktúry nutné k zvládnutiu komplexného zásahu do Chorvátska a Bosny. EU ako sused bývalých juhoslovanských republík bola nútená venovať tejto kríze značnú pozornosť a balkánska kríza a neschopnosť EU na ňu dostatočne reagovať ovplyvnila ďalší vývoj európskych politík.

Členské štáty, vedomé si neúspešného prvotného fungovania SZBP, sa pokúsili o jej reformu v Amsterdamskej zmluve. Táto zmluvná revízia vyjasnila rozdiel medzi dvoma existujúcimi nástrojmi a priniesla ďalší – spoločnú stratégiu. Ďalej vznikol nový spôsob hlasovania – tzv. konštruktívna absencia, ktorú mohli využiť štáty, ktoré sa nechceli na danom unijnom postupe podieľať, ale zároveň nechceli zablokovať postup ostatných. Týmto sa čiastočne pomohlo odstrániť nevýhody jednomyseľného hlasovania.8 Am­sterdamská zmluva tiež vytvorila nový post Vysokého zmocnenca pre SZBP, ktorý mal reprezentovať EU navonok. Nakoniec otvorila zmluva priestor pre ďalší rozvoj obrannej politiky EU a vyjasnenie vzťahu so ZEU.9 Petersber­ské úlohy sa presunuli do Zmluvy o EU, čím bol vytvorený právny základ pre európsky krízový manažment. Od týchto a ďalších zmien sa očakávalo, že umožnia EU zaistiť stabilitu a mier v európskom priestore (Hochleitner 2001: 190).

1.3 Druhá balkánska kríza ako ďalší impulz pre rozvoj SZBP

Na začiatku roku 1998 sa vyostril konflikt v Kosove, kde prebiehali násilné boje medzi kosovskou oslobodzovacou armádu a Srbmi. Hrozilo, že sa konflikt rozšíri aj do okolitých štátov, predovšetkým do Macedónska, v ktorom žila asi 23% albánska menšina, čo by ohrozilo vratký mier vytvorený Daytonskými dohodami. Pri zhoršujúcej sa situácii a množiacich sa nepokojoch, USA aj EU zlyhali v prevencii konfliktu a skôr sa zamerali na jeho následný manažment. Reakcia EU spočívala predovšetkým v diplomatickom prístupe, ekonomických opatreniach a vágnych prehláseniach­.10 EU však za daných okolností ani viac urobiť nemohla. NATO reagovalo vojenskými náletmi (Duke 1999: 5).

Kosovská kríza mala významné dôsledky pre ďalší rozvoj SZBP. V tomto smere je možné vidieť určité paralely medzi situáciou v Bosne v roku 1991 a Kosovom: diplomacia sa prejavila ako neúčinný nástroj, pokiaľ nebola krytá vojenskou silou, čo znížilo význam EU, keďže EU vystupovala v týchto konfliktoch predovšetkým ako vyjednávacia (nie vojenská) moc. USA ako najdôležitejší európsky vojenský spojenec v súvislosti s Bosnou a Kosovom vyjadrili jasnú ochotu prenechať Európanom diel zodpovednosti za bezpečnosť, ktorá nemá priamy vzťah k národným záujmom Ameriky (Shabu 2003).

V tejto práci je dôležité zdôrazniť, že v oboch prípadoch išlo o krízy, ktoré sa síce odohrávali mimo EU, avšak mali na jej členov podstatný vplyv, pretože hrozilo, že prerastú do širšieho regionálneho územia (Frank, Khol 2003: 21). Úloha EU v kosovskej kríze spočívala na diplomacii a ekonomických sankciách a v konečnom dôsledku bola minimálna. EU významnejšie prispela skôr k postkonfliktnému urovnaniu (ustanovenie dočasnej medzinárodnej správy, organizácia volieb, apod.), než k predchádzaniu alebo riešeniu samotného konfliktu (Glenny 1994: 32).

Za takýchto okolností Únia registrovala zmenu v uvažovaní o európskej bezpečnosti a snažila sa nájsť svoj modus operandi, ktorý by jej umožnil efektívnejšie reagovať na bezpečnostné hrozby, ktoré so sebou priniesla zmenená geopolitická situácia Európy 90. rokov. Európski lídri si jasne uvedomovali, že nabudúce je neprípustné opakovať ad hoc postupy pri riešení kríz, ktoré sa odohrávali na okraji Európy (Shabu 2003).

Vyššie naznačený medzinárodný kontext spolu so zmenou britského postoja11 výrazne ovplyvnil následný vývoj SZBP a rozvoj už skôr vytvorenej Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky (EBOP). EBOP bola vytvorená už pred Kosovom, ale práve skúsenosť z Kosova jasne stimulovala jej rozvoj (Allen 2009). Po roku 1998 tak nastalo v oblasti SZBP najdynamickejšie obdobie (Shabu 2003). V decembri 1998 schôdzka v St. Malo odštartovala novú fázu EBOP.12 Následne na summite v Helsinkách bol vytýčený tzv. Európsky základný cieľ (European Headline Goal, EHG), vytvorenie Síl rýchlej reakcie (Rapid Reaction Forces), ktoré by mali byť schopné plniť agendu Petersbergských misií. Inštitucionálnu štruktúru pre uskutočnenie EHG a riadenie krízových situácií tvoril Politický a bezpečnostný výbor, Vojenský výbor a Vojenský štáb, ustanovené v máji 2000. EHG znamenal možnosť projekcie vojenskej sily EU i bez použitia kapacít a prostriedkov NATO. Ciele definované v Helsinkách boli ďalej rozoberané na summite v Santa Maria de Feira v júli 2000 (Shabu 2003).

Naďalej sa problémy mali riešiť v rámci regiónu, v ktorom vznikli. Tento princíp „regionality“ vyjadrila iniciatíva EU – Pakt stability pre juho-východnú Európu prijatá 10. júna 1999. Cieľom malo byť vytvorenie stability v celom regióne a prevencia konfliktov pomocou bezpečného prostredia, demokratického systému a zlepšovania ekonomických a sociálnych podmienok (Noordzij 2006: 10).

Zmluva z Nice definovala postavenie orgánov EBOP, priniesla princíp posilnenej spolupráce v oblasti SZBP a nové štruktúry vo vzťahu s NATO. Prechodné orgány – Politický a bezpečnostný výbor, Vojenský výbor a Vojenský štáb, sa stali stálymi orgánmi EBOP. Posilnená spolupráca mala zabezpečiť istú flexibilitu v postupe v oblasti SZBP, ale mohla byť použitá len ako posledný prostriedok a musela zahrňovať min. 8 členských štátov EU.

Môžeme zhrnúť, že obdobie po kosovskej kríze znamenalo veľmi dynamický rozvoj SZBP a EBOP. Aj keď právny rámec už existoval skôr (Amsterdamská zmluva), podstatným impulzom boli až následné geopoliticky významné udalosti (Kosovo). Členské štáty rozvíjali svoju bezpečnostnú a obrannú spoluprácu v praxi. Ťažisko zmien sa prenieslo z medzivládnych konferencií, ktoré revidovali zakladajúcu zmluvu o EU, na summity Európskej rady a aktivity inštitúcií EU pri realizácii cieľov EBOP. Následné zmluvné revízie (Zmluva z Nice) tak už len z prevažnej časti odrážali už existujúcu prax.13

2. Základné princípy geopolitického spávania EU

Napriek ekonomickej sile a politickej vôli zostáva EU slabým geopolitickým hráčom. EU býva označovaná za „ekonomického obra ale politického trpaslíka“ (Griller 2000: 373). To je z časti spôsobené neúspechom vytvoriť koherentnú zahraničnú politiku (Usov 2008: 1). Z dôvodu absencie koherentnej zahraničnej politiky je ťažko charakterizovať geopolitiku EU a otázne či sa vôbec v prípade EU dá hovoriť o geopoliticky motivovanej politike. V spojitosti s nekoherentnosťou EU ako hráča medzinárodnej politiky a v súvislosti s názorom, že EU nedisponuje vlastným geopolitickým konceptom, Brzezinski európsku geopolitiku charakterizoval ako pokračovanie americkej geopolitiky (Usov 2008: 2). Brzezinski nielenže spochybnil fakt, že jednotná európska geopolitika existuje, ale zároveň poukázal na sčasti ešte stálu závislosť Európanov na USA a prepojenie ich politík.

Rozdiel v geopolitickom zmýšľaní členských štátov EU nie je očividný len pri hodnotení významných spojencov EU, ale aj napríklad v energetickej politike. Dôkazom toho je nemecko-ruská dohoda o vybudovaní plynovodu Nord-Stream. Práve unilaterálne správanie členských štátov bez ohľadu na záujmy EU ako celku podkopávajú EU ako významného globálneho hráča (Usov 2008: 1).

V predchádzajúcom odstavci sme poukázali, že je ťažko hovoriť o EU ako o jednotnom hráčovi v zahraničnej politike, čo jednoznačne komplikuje výskum geopolitiky EU. Aj napriek tomu je však možné princípy geopolitiky EU zaznamenať analýzou jej SZBP a jej European Security Strategy.

Oficiálne neexistuje geopolitická stratégia EU a ani škola, ktorá by sa touto otázkou zaoberala. EU sa dlhé roky bránila myšlienke, že jej „správanie“ je geopoliticky motivované. Podobný názor zastávali aj odborníci európskej integrácie (Gomart 2006: 9). V súčasnosti panuje názor, že SZBP nemôže byť analyzovaná inak ako optikou geopolitiky z dvoch dôvodov: 1) rozširovanie EU má geografický charakter, keďže EU rozširuje svoje územie. EU musí byť považovaná za geopolitického hráča, pretože rozširovanie má aj geopolitický podtext (napr. eliminovanie vplyvu Ruska na štáty strednej Európy alebo politické zámery typu udržanie procesu demokratizácie v krajinách);14 2) druhým dôvodom je, že EU je vnímaná ako geopoliticky hráč svojím okolím (Gomart 2006: 9), týmto spôsobom je napríklad vnímaná Ruskom.15

Aj napriek tomu, že EU svoje geopolitické zámery popiera, na základe jej SZBP a správania sa na medzinárodnej scéne je možné odvodiť základné geopolitické premisy EU.16 V Hlave V. Zmluvy o EU sú za ciele SZBP považované: a) zabezpečenie nezávislosti EU, b) upevňovanie bezpečnosti EU a jej členských štátov, c) posilňovanie mieru a medzinárodnej bezpečnosti v súlade s OSN, d) podpora medzinárodnej spolupráce, e) posilňovanie demokracie, právneho štátu a ochrana ľudských práv (Pitrová 2003: 551).

Ciele SZBP sa dajú považovať za geopolitické ciele EU. EU vedie svoju zahraničnú politiku s ambíciou napĺňať tieto ciele. Všeobecne by sme mohli povedať, že geopolitickou podstatou EU je zachovanie stability, mieru a udržanie bezpečnosti EU a jej členských krajín. To sa ukázalo pri formovaní SZBP, ktorá mala slúžiť predovšetkým k dosahovaniu týchto cieľov. EU sa zameriava majoritne na svoje blízke okolie, pretože ak v okolí EU prevláda mier a krajiny hospodársky prosperujú, znižuje to riziko ohrozenia bezpečnosti EU samotnej. EU potrebuje stabilitu na vlastných hraniciach (Kravchenko 2007: 46). Uvedené tvrdenia by sa dali považovať za logiku európskeho geopolitického myslenia, ktoré sa odráža vo všetkých pilieroch geopolitického myslenia EU uvedeného nižšie.

Prvým základným bodom geopolitiky EU je koncept „eurosféry“. Pojem „eurosféra“ predstavuje územia, ktoré majú pre EU geopolitický význam a z tohto dôvodu je vplyv EU (ekonomický, politický, kultúrny) v týchto oblastiach očividný. Do „eurosféry“ patrí územie strednej a východnej Európy, Balkánu, Stredomoria a niektoré post-sovietske republiky (Kravchenko 2007: 44).17 „Eurosféra“ má pre EU geopolitický význam, pretože je zárukou bezpečnosti EU a jej členov. Zjavne sa to prejavilo, ako sme ukázali v predchádzajúcej kapitole, počas konfliktov na Balkáne. Akékoľvek politické alebo geopolitické zmeny v „eurosfére“ majú priamy vplyv na EU a jej zahraničnú politiku. Na tomto mieste je dôležité poznamenať, že politiky a prístup EU voči regiónom „eurosféry“ sú súčasťou Európskej susedskej politiky, politiky rozširovania EU a iných iniciatív, ktorými EU disponuje voči regiónom.

EU pri smerovaní svojej pozornosti na regióny a územia zahrnuté v „eurosfére“18 disponuje rôznymi nástrojmi a politikami,19 kto­rých cieľom je udržať dominantné postavenie EU v daných regiónoch a zabezpečiť jej bezpečnosť. EU verí, že aktívna spolupráca so svojimi susedmi jej napomáha chrániť seba a to nielen pred vypuknutím konfliktov, ale aj v otázkach ako pašovanie, ilegálna migrácia, atď. EU presadzuje konštruktívny dialóg (Kravchenko 2007: 47).

V náväznosti na predchádzajúci bod je ďalej v záujme EU, aby v regiónoch v jej okolí panovala stabilita, demokracia a ekonomická prosperita, pretože to sú predpoklady k spolunažívaniu v mieri. Z tohto dôvodu sa EU snaží šíriť demokraciu, čo je jeden z cieľov jej zahraničnej politiky. EU sa usiluje o politickú, ale aj ekonomickú stabilitu v „eurosfére,“ ktorú sa EU snaží k sebe ekonomicky „pripútať“ (Kravchenko 2007: 48). Ako príklad spôsobu, akým si EU môže k sebe ekonomicky „pripútať“ iné regióny, je možné uviesť vybudovanie zóny voľného obchodu. Takýto cieľ bol deklarovaný ako súčasť Barcelonského procesu pre spoluprácu so Stredomorím a takýto cieľ si EU stanovila aj v prípade vzťahov s Radou pre spoluprácu krajín Perzského zálivu. Tento cieľ bol znovupotvrdený na júnovom stretnutí v tomto roku. EU vychádza z premisy, že pre jej vlastnú bezpečnosť je lepšie ak krajiny v jej blízkom okolí vyznávajú demokratické hodnoty. Jednoznačne to bolo možné pozorovať v 90-tych rokoch, kedy EU apelovala na krajiny strednej Európy a pomáhala im pri demokratických reformách. Svedčia o tom aj kodanské kritéria, podľa ktorých sa členom EU môže stať len demokratická krajina s fungujúcim tržným hospodárstvom. Kodanské kritéria majú význam pri napomáhaní demokratizácii, keďže na ceste k členstvu musia krajiny prejsť demokratickými reformami.

Energetická bezpečnosť je ďalším pilierom európskej geopolitiky a je nepriamo zahrnutá aj v cieľoch SZBP. Samotná podstata energetickej bezpečnosti spočíva v snahe EU nebyť závislou na žiadnom inom aktérovi. Práve v oblasti energetiky je EU závislá na dovoze nerastných surovín, čo predstavuje bezpečnostné riziko pre EU a jej členské štáty. Z toho dôvodu je v záujme EU udržiavať dobré vzťahy s krajinami, ktoré majú nerastné suroviny s cieľom diverzifikovať svoje zdroje.

Dôraz kladený na regióny „eurosféry“ a spôsobom snahy udržať si v nich vplyv poukážeme na konkrétnom príklade a to Stredomorí, ktoré Komisia označila za región so strategickým významom pre EU (Commission of The European Communities 2008: 2). EU a aj jej jednotlivé členské štáty podporujú prehĺbenie spolupráce s týmto regiónom a to nasledujúcim spôsobom. EU rozvíja konkrétne projekty a aj inštitucionálnu spoluprácu. Cieľom je udržať dobré vzťahy a ďalej ich prehlbovať, či už v ekonomickej, politickej alebo kultúrnej oblasti. Barcelonský proces funguje už od roku 1995. Význam Stredomoria pre EU a jednotlivé európske krajiny potvrdzuje aj najnovšia iniciatíva, ktorej cieľom je posilniť vzťahy EU s krajinami Stredomoria. Jedná sa o projekt presadzovaný Francúzskom pre vytvorenie Stredomorskej únie, ktorá aj napriek rozsiahlej kritike členov EU bola vytvorená v roku 2008 a oficiálny názov je „Barcelonský proces: Stredomorská únia“. Komisia doslovne hovorí, že „nový“ Barcelonský proces má byť novým momentom vo vzťahu EU – Stredomorie (Commission of The European Communities 2008: 2 – 4). Stredomorská únia bola vytvorená na základe kladne zhodnoteného prínosu Barcelonského procesu a nová iniciatíva má prispieť k prehĺbeniu spolupráce s týmto regiónom a reflektovať momentálne potreby krajín v Stredomorí. Toto podporuje tvrdenie, že EU má konštruktívny a flexibilný prístup k regiónom „eurosféry“ a snaží sa, aby jej spolupráca s daným regiónom odrážala jej vlastné potreby ale aj potreby daného regiónu.

Spolupráca EU so Stredomorím zahrňuje spoluprácu nielen v ekonomickej oblasti, kedy EU je jedným z najvýznamnejších obchodných partnerov týchto krajín, ale aj v oblasti ľudských práv a demokratických reforiem, ďalej tiež v kultúrne a vzdelávaní. Spolupráca EU s regiónmi Stredomoria má viesť k vytvoreniu efektívnejších nástrojov potierania ilegálnej imigrácie do EU a tým k zvýšeniu bezpečnosti. Vytvorenie zóny voľného obchodu so Stredomorskou úniou môže slúžiť ako nástroj na väčšie pripútanie si krajín k EU a tým eliminovanie možnosti vypuknutia nepokojov, prípadne konfliktov.

Napokon je za prehlbovaním spolupráce s regiónom Stredomoria nutné vidieť aj energetický záujem EU, keďže v danom regióne sa nachádza Líbya a Alžírsko, významní exportéri zemného plynu a ropy, čo prispieva k diverzifikácii zdrojov týchto nerastných surovín a v prípade dobrej spolupráce aj k väčšej spoľahlivosti dodávok.

Nakoniec tejto kapitoly je možné ešte uviesť, že geopolitika EU je veľmi často dávaná do kontrastu s geopolitickým myslením USA. Známe je pripodobnenie EU k Venuši a USA k Marsu. Základným rozdielom medzi geopolitickým zmýšľaním týchto dvoch „aktérov“ je v nástrojoch, ktoré používajú pri presadzovaní svojich geopolitických cieľov. EU preferuje „soft power“ a spolieha sa na multilateralizmus (Kravchenko 2007, Germond 2009), zatiaľ čo USA preferuje iný spôsob vedenia zahraničnej politiky. Jasný rozdiel medzi prístupom EU a USA vo vedení ich zahraničnej politiky je možné postrehnúť napríklad analýzou US National Security Strategy (USNSS) z roku 2003 a European Security Strategy (ESS) z roku 2002.

3. Geopolitika v praxi

V tejto časti práce ukážeme geopolitické smerovanie EU v praxi. Vplyv geopolitiky, v zmysle ako sme si geopolitiku zadefinovali v európskom kontexte v predošlej kapitole, je možné vidieť na nasledujúcich politikách: 1) energetická politika a 2) rozširovanie EU.

3.1 Energetická politika

J. Van Aartsen, bývalý holandský minister zahraničných vecí, prehlásil, že energetická politika EU sa musí stať základom pre európsku geopolitiku (Usov 2008: 3). V tejto spojitosti sa hovorí o geoenergetike ako novej forme európskej geopolitiky (Usnov 2008: 3). Nerastné suroviny a tým energetická bezpečnosť je nevyhnutným atribútom ekonomického rastu každého štátu. Z tohto dôvodu sa stalo vitálnym záujmom každého štátu zabezpečiť energetickú bezpečnosť pre seba (Prtina 2008: 122) a EU ako celok. Politické aktivity EU sa preto zameriavajú na dosiahnutie stabilných dodávok ropy a zemného plynu. Európska únia prijala v roku 2007 rozhodnutie o novej európskej energetickej politike, na základe ktorej sa „energetika má stať ústrednou časťou vonkajších vzťahov EÚ“ (Usov 2008: 3). Oficiálne energetická politika nie je súčasťou SZBP, ale je jednoznačne významnou oblasťou vzťahov EU s okolitým svetom.20 Svedčí o tom aj fakt, že čoraz viac autorov a politikov je presvedčených o tom, že energetická politika by sa mala stať súčasťou SZBP.21

V kontexte energetickej bezpečnosti došlo k posilneniu vzťahov s regiónmi juhovýchodnej Európy,22 Kau­kazu, Blízkeho Východu a Severnej Afriky, (Usov 2008: 3) čiže s oblasťami, ktoré sú bohaté na energetické suroviny alebo zohrávajú dôležitú úlohu pri transporte nerastných surovín na územie EU.23 Cieľom EU je udržiavať dlhodobé vzťahy s týmito regiónmi a prispieť k procesu demokratizácie a zároveň aj k politickej stabilite v daných krajinách (Usov 2008: 3) a tým neohroziť zásoby dodávok energetických surovín. Dobré vzťahy s týmito krajinami majú súčasne napomôcť k diverzifikácii zdrojov nerastných surovín a prispieť k väčšej nezávislosti EU, čo je jedným z cieľov zahraničnej politiky EU uvedených v Zmluve o EU.

V energetickej politike je možno postrehnúť geopolitické atribúty v niekoľkých ohľadoch. Tým prvým je, že EU ma majoritne záujem na získaní prístupu k nerastným surovinám, čomu podriaďuje svoju zahraničnú politiku. Dôvodom je, že EU si chce zabezpečiť prežitie a pokračujúci ekonomický rast a dosiahnuť nezávislosť.

Pre EU je otázka energetickej bezpečnosti kľúčová a od 90-tych rokov sa stala dôležitou bezpečnostnou témou (Waisová 2008: 9). Podľa najnovších odhadov závislosť EU na dovoze ropy a zemného plynu stále stúpa.24 V sú­vislosti s narastajúcou cenou ropy spôsobenou geopolitickými zmenami v regióne Blízkeho východu, boli vytvorené podmienky, aby sa EU energetickou politikou začala zaoberať intenzívnejšie. Toto znovu potvrdzuje vyššie uvedené predpoklad, podľa ktorého geopolitické dianie na medzinárodnej scéne jednoznačne ovplyvňuje SZBP. Z toho dôvodu je EU a jej inštitúcie postavené pred úlohu vypracovať konkrétnu stratégiu, v ktorej musia byť jasne zadefinované geopolitické priority EU ako celku (Usov 2008: 5). Avšak v tomto bode musíme poukázať, že požiadavka zadefinovať geopolitické ciele EU ako celku naráža na problém preto, že EU v oblasti energetickej politiky sa nespráva ako celok (Prtina 2008: 126), čo jednoznačne podkopáva EU ako geopolitického hráča a oslabuje pozíciu EU v porovnaní s Ruskom v geopolitických stretoch. Jasne sa to ukázalo na projektoch typu Nabucco vs. South Stream kde sa potvrdilo, že členské štáty uprednostňujú svoje vlastné záujmy pred záujmami EU ako celku. Väčší manipulačný priestor tak získava Ruská federácia, ktorá môže ťažiť výhody z toho, že je unitárnym aktérom (Prtina 2008: 126).

EU pri presadzovaní svojej energetickej politiky a naplňovaní jej cieľov je postavená pred geopolitické výzvy a strety v regiónoch ako je juhovýchodná Európa alebo Kaspik (Prtina 2008: 125), kde sa dostáva do stretu so záujmami Ruska, keďže oba aktéri majú ciele, ktoré sa navzájom prekrývajú (Prtina 2008: 126–127). Z tohto dôvodu nemôže byť energetická politika podceňovaná z hľadiska geopolitického významu pre EU. Energetická politika má geopoliticky význam pre EU, ale je otázne, či EU je schopná presadzovať svoje záujmy, keďže ako sme uviedli vyššie jej geopolitické postavenie je oslabované jej nejednotnosťou ako aktéra.

3.2 SZBP a geopolitický význam rozširovania EU

Rozšírenia EU (predovšetkým posledné dve, v rokoch 2004 a 2007) inšpirujú najnovší vývoj v európskom geopolitickom myslení. Prijatie nových členských štátov je nepochybne geopoliticky významnou skutočnosťou, pretože sa jednak zväčšuje geografická rozloha Únie, jednak sa menia hranice a tým aj susedia, čo má zásadné dôsledky. Po východnom rozšírení sa východná hranica EU mala posunúť k bývalým postsovietskym republikám a Rusku, čo prinieslo zvýšený záujem EU o tieto štáty, voči ktorým sa predtým výraznejšie nevymedzovala­.25 V Stredomo­rí sa zase geopolitická logika rozširovania výrazne prejavila u Cypru, od ktorého kandidátstva Komisia očakávala pokojné vyriešenie cyperskej otázky.26

Pred „severným“ rozšírením EU v roku 1995 sa polemizovalo o dôsledkoch prijatia neutrálnych štátov na SZBP. Ukázalo sa však, že ich prijatie nezabráni ďalšiemu rozvoju SZBP ako sa očakávalo. Švédsko a Fínsko prispeli k posilneniu bezpečnostnej oblasti tak, že na medzivládnej konferencii v rokoch 1996–97 navrhli začlenenie Petersbergských úloh do novej pripravovanej zmluvy. Chápanie neutrality týchto štátov sa teda zmenilo s koncom Studenej vojny (Sjursen 1998).

Podstatne náročnejším procesom oproti severnému ale bolo východné rozšírenie. Otázka rozšírenia EU o štáty strednej a východnej Európy sa stala aktuálnou hneď po konci Studenej vojny. Členské štáty EU sa obávali toho, že v týchto oblastiach Európy by mohlo dôjsť k nestabilite a mocenskému vákuu (Sjursen 1998). Rozšírenie teda malo priniesť stabilitu do okrajových európskych oblastí a tým prispieť ku geopolitickej stabilite Európy ako celku. Jednou z podmienok vyjednávaní o pristúpení bolo podľa B. Tonru a T. Christiansena „dobré susedstvo“. Princíp dobrého susedstva znamenal ochotu kandidátskych štátov spolupracovať s ich susedmi a predovšetkým vyriešiť hraničné spory. Prvý krát to bolo vyjadrené v Pakte stability na konferencii 1994–95, ktorý vyzýval stredoeurópskych a východoeurópskych kandidátov, aby uzavreli dvojstranné a mnohostranné dohody garantujúce menšinové práva a hranice. V Agende 2000 z roku 1997 Komisia vyzývala kandidátske štáty, aby sa snažili vyriešiť medzi sebou všetky hraničné spory (Tonra, Christiansen 2004: 134).

EU sa na jednej strane snažila o stabilitu v danom regióne, na druhej strane touto stabilitou a ďalšími faktormi podmieňovala budúce členstvo; EU používala prísľuby integrácie ako nástroj pre stabilizáciu a reformu okolitých štátov.27 Cieľom bolo exportovať stabilitu, bez toho aby importovala nestabilitu.

Ako už bolo naznačené vyššie, EU sa po východnom rozšírení musela vyrovnať predovšetkým s dvoma problémami: na jednej strane musela definovať svoju geopolitickú pozíciu vo svete prispôsobením SZBP zmenenému geografickému okoliu. Na druhej strane sa členmi EU stali nové štáty, ktoré boli v minulosti súčasťou socialistického bloku a preto mali odlišné vzťahy s Ruskom a postoje voči USA, keďže tieto štáty viac spoliehali na americkú pomoc.

Z členských štátov sa geograficky najviac zmenila pozícia Nemecka – predtým malo východnú hranicu EU, dnes je obklopené len členskými štátmi (okrem Švajčiarska). Pred rozšírením to bolo hlavne Nemecko, ktoré presadzovalo východne orientovanú politiku EU, dnes túto úlohu plnia predovšetkým Poľsko a pobaltské štáty (Beichelt 2005: 14).

V súvislosti s východným rozšírením bolo pre EU nutné formulovať svoju politiku voči novým susedom. Za týmto účelom vznikla Európska susedská politika (ESP). V máji 2004, teda krátko po rozšírení, EK navrhla akčné plány ako nástroj ESP a spresnila princípy politiky. ESP smeruje predovšetkým voči balkánskym štátom. U týchto štátov sa uplatňuje podobný prístup ako bol použitý pred rozšírením z roku 2004 – EU sa snaží o stabilitu v danom regióne, ktorou podmieňuje ďalší postup v prístupovom vyjednávaní.

Významným geopolitickým dôsledkom východného rozšírenia28 je zmena pozície tzv. regiónov „in between“.29 Naj­výraznejšie sa to prejavilo u pobaltských oblastí, ktoré tradične plnili funkciu takýchto regiónov. Vstup trojice štátov do EU a NATO znamenal presun role hraničných území v smere politickom, ekonomickom a sociálnom na Bielorusko a Rusko. Východné rozšírenie zdôraznilo pozíciu Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska ako regiónov „in between“, čo bolo impulzom pre jeden z významných úspechov EU v poslednej dobe a to schválenie spoločnej poľsko-švédskej iniciatívy nazvanej „Východné partnerstvo“. Partnerstvo má za cieľ zvýšiť väzby EU s Moldavskom, Ukrajinou, Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom a Bieloruskom. Východné partnerstvo je koncipované ako súčasť Európskej susedskej politiky a nevyžaduje preto vlastný sekretariát a rozpočet (Petersen 2008: 68).

Hlavná pozornosť sa okrem uvedených geografických oblastí ďalej zameriava predovšetkým na Turecko a jeho prípadné začlenenie do EU a geopolitické dôsledky vyplývajúce z prechodu z jeho „in between“ k „insider“ statusu.

Najzásadnejším problémom pre fungovanie SZBP po rozšírení je zvýšená heterogenita únie. V minulosti SZBP zlyhávala predovšetkým kvôli rozdielnym záujmom jednotlivých štátov, ktoré sa nedokázali dohodnúť na jednotnom postupe. Rozšírením sa to ešte viac skomplikovalo, pretože štáty majú rozdielne postavenie a odlišné záujmy: k už existujúcim neutrálnym štátom sa pridala Malta, ostatné nové štáty vstúpili krátko predtým do NATO (1999 alebo 2004) a nakoniec Cyprus má špecifickú pozíciu (nie je členom NATO ani Partnerstva pre mier a jeho územie je rozdelené). Táto heterogenita záujmov sa najviac prejavila pri irackej kríze, keď „nová Európa“ podporila USA. Naopak voči Rusku nové členské štáty celkom pochopiteľne prechovávajú nedôveru, ktorá môže prekážať snahám Nemecka a Francúzska o uznanie Ruska ako jedného zo základov nového multipolárneho usporiadania. Nové členské štáty tak udržiavajú úzke vzťahy s USA, od ktorých sa západná Európa snaží odpútať (Beichelt 2005: 14–16).

4. Zhrnutie

Aj napriek tomu, že EU sa nepriznáva ku žiadnej geopolitickej doktríne a oficiálne ňou nedisponuje, je možné vystopovať základné princípy jej geopolitiky a skúmať geopolitickú motiváciu niektorých európskych politík. EU sa sústreďuje na svoje blízke okolie – „eurosféru“; jej hlavnými geopolitickými cieľmi je udržať mier a stabilitu vo svojom okolí, čo predstavuje záruku jej vlastnej bezpečnosti. Ďalším neprehliadnuteľným cieľom je diverzifikácia zdrojov nerastných surovín a prepravných trás, čo jasne determinuje jej vzťahy s inými krajinami.

Geopolitické prvky sa budú prejavovať aj naďalej v SZBP a to predovšetkým v oblasti energetickej. Energetika bude významným deterministickým faktorom smerovania EU. Väčšia pozornosť bude zameraná na geografické oblasti, ktoré sú z hľadiska nerastných surovín významné pre samotnú ťažbu alebo tranzit. Z dôvodu geopolitického významu energetiky sa aj ozývajú mnohé hlasy požadujúce, aby sa stala energetická politika oficiálne súčasťou SZBP, keďže dnes ňou nie je. Energetika a energetická politika, z dôvodu svojho vzrastajúceho významu, sa veľmi pravdepodobne stane jedným zo základov geopolitiky EU.

Zoznam použitej literatúry

  • Allen, D. (2009): The Solana Era: The Development of the EU´s CFSP and ESDP during the period of Office of the first High Representative and Secretary general of the Council 1999–2009. Dostupný zde. Citované 16.11.2009.
  • Baran, Z. (2007): EU Energy Security: Time to End Russian Leverage. The Washington Quarterly, vol. 30, n. 4, p. 131–144.
  • Beichelt, T. (2005): The impact of Eastern enlargement on the Common Foreign and Security Policy of the European Union. Dostupný zde. Citované 16.11.2009.
  • Cameron, F., Primatarova, A. (2003): Enlargement, CFSP and the Convention. The Role of the Accession States. EPIN Working paper No. 5. Bruxelles: EPIN.
  • Cafruny, A., Peters, P. (1998): The Union and the World: The Political Economy of a Common Foreign Policy. Hague: Kluwer Law International.
  • Copilas, E. (2009): Within and after the Cold War: Europe´s struggling role and position inside the Global Security Matrix. Studia Europaea, LIV, n. 1, p. 5–26.
  • Duke, S. (1999): From Amsterdam to Kosovo: Lessons for the future of CFSP. Eipascope, n. 2, p. 2– 15.
  • Frank, L.; Khol, R. (2003): Evropské bezpečnostní struktury. Obrana a strategie, roč. 3, č. 2, s. 17–26.
  • Glenny, M. (1994): The Fall of Yugoslavia: The Third Balkan War. New York: Penguin Books.
  • Gomart, T. (2006): The EU and Russia: The needed Balance Between Geopolitics and Regionalism. Dostupné zde. Citované 19.11.2009.
  • Griller, S. (2000): The Treaty of Amsterdam: facts, analysis, prospects. New York: Springer Wien New York.
  • Hladký, L. (2006): Daytonská mírová smlouva a její uvedení do života. Dostupný zde. Citované 15.11.2009.
  • Hochleitner, E. P. (2001): Das europäische Sicherheitssystem zu Beginn des 21. Jahrhunderts. Wien/Köln/Weimar: Böhlau Verlag.
  • Howorth, J. (2008): The European Union: A Power in the World – Not (Yet) a World Power? In: Serfaty, S. (2008ed.): A Recast Partnership? Institutional Dimensions of Transatlanctic Relations. Washington DC: Centre for Strategic and International Studies, pp. 95–112.
  • Kagan, R. (2003): Of paradise and power : America and Europe in the new world order. New York: Alfred A. Knopf.
  • Kravchenko, I. (2007): The European Neighborhood Policy. International Affairs, vol. 53, n. 1, p. 43–49.
  • Meurs, W. van (2001): Balkan-politiek als Europese luchtspiegeling. Internationale Spectator, vol. 55, n. 6, p. 319–323.
  • Noordzij, T. (2006): EU and the Balkan: blame, responsibility and dependability. University of Groningen.
  • Petersen, A. (2008): Regions in Between: Europe, NATO and the Geopolitics of Shifting Frontiers. Turkish Policy Quarterly, vol. 7, n. 2, pp. 59–69.
  • Pitrová, M. (2003): Evropská Unie. Brno: CDK.
  • Popescu, G. (2008): The conflicting logics of cross-border reterritoriali­zation: Geopolitics of Euroregions in Eastern Europe. Political Geography, vol. 27, p. 418–438.
  • Prtina, S. (2008): Role Jihovýchodní Evropy v energetické bezpečnosti EU. In: Waisová, Š. (eds. 2008): Evropská energetická bezpečnost, Plzeň, Aleš Čenek s.r.o., pp. 12–140.
  • Rudoský, J. (2002): Hlavní faktory, které měly vliv na vznik SZBP. Dostupný zde. Citované 11.11.2009.
  • Shabu, M. (2003): Vývoj bezpečnostní a obranné dimenze Evropské unie v 90. letech. Dostupný zde. Citované 3.11.2009.
  • Sjursen, H. (1998): Enlargement and the Common Foreign and Security Policy: Transforming the EU´s External Policy? Dostupný zde. Citované 13.11.2009.
  • Tonra, B., Christiansen, T. (2004): Rethinking European Union foreign policy. Manchester University press.
  • Usov, P. (2008): Geoenergetická politika EÚ ako možný základ novej geopolitickej doktríny. Dostupný zde. Citované 30.11.2009.
  • Waisová, Š. (2008): Úvodem. Energetická bezpečnost v evropském prostoru: současný stav a střednědobé perspektivy. In: Waisová, Š. (eds. 2008): Evropská energetická bezpečnost. Plzeň: Aleš Čenek, s. 9–40.
  • Wallace, W., Ludlow, P. (1995): Europe. In Danchev, A. (ed.): Fin de Siècle. The Meaning of the Twentieth Century. London: Tauris Academic Studies.
  • Wallace, W. (2005): Foreign and Security Policy: The Painful Path from Shadow to Substance. In Wallace, H., – Wallace, W., Pollack, M.: Policy Making in the European Union. 5th ed. Oxford University Press.

Primárne zdroje

  • Zmluva o založení Európskej únie
  • Zmluva o založení Európske únie, revidovaná Amsterdamskou zmluvou
  • Petersberská deklarácia
  • Declaration by the Presidency on behalf of the European Union concerning the upsurge of violence in Kosovo
  • European Security Strategy
  • US National Security Strategy
  • Commision of the European Communities (2008): Barcelona Process: Union for the Mediterranean. Dostupný zde. Citované dňa 24.6.2010.

Jana Benčová študuje medzinárodné vzťahy a právo na Masarykovej univerzite. Lucia Piteľová študuje medzinárodné vzťahy a európske štúdiá na Masarykovej univerzite

Poznámky pod čarou

  1. Legitimita americkej prítomnosti v Európe spočívala na troch faktoroch: spoločná strategická hrozba (ZSSR), spoločná ideologická hrozba (ZSSR) a „štruktúrna legitimita“ zaistená geopolitickým usporiadaním (v zmysle, že USA spolu s ES by mohli vyvážiť ZSSR). (Porovnaj: Copilas 2009: 9).
  2. Už v 80-tych rokoch strach zo ZSSR v Európe oslabol a zároveň sa začali objavovať nezhody s USA a NATO. Hlavné dôvody k tomu boli predovšetkým geopolitické (nezhody ohľadne Strategickej obrannej iniciatívy, ktorú Európania považovali za koniec americkej jadrovej obrany Európy; konflikt na Blízkom východe) a vyústili do významných zmien v európskej integrácii – došlo k rozšíreniu agendy na ekonomické, monetárne a dokonca politické otázky (porovnaj: Wallace, Ludlow 1995: 85).
  3. Niektoré štáty boli skeptické k vytvoreniu SZBP pretože sa obávali oslabenia väzieb na USA (najmä VB, Portugalsko, Dánsko). Druhá skupina štátov požadovala väčšiu nezávislosť od NATO a teda aj postupné vytvorenie bezpečnostnej štruktúry.
  4. ZEU sa podľa článku J.4.2 Zmluvy stala neoddeliteľnou súčasťou vývoja Únie a v tomto ohľade mohla rozvíjať a prevádzať rozhodnutia a akcie Únie, ktoré mali obranný charakter. Týmto bol vytvorený podklad pre možnú budúcu spoločnú obranu (čl. J.1 Zmluvy o EU). (Shabu 2003).
  5. Za základný nedostatok sa považuje, že napriek inštitucionálnym zmenám zostal skutočný vplyv na vývoj SZBP po podpise Maastrichtskej zmluvy v rukách jednotlivých členských štátov.
  6. Petersbergská deklarácia je základom pre premenu ZEU v obranný nástroj EU, členské štáty ZEU deklarujú svoju pripravenosť poskytnúť vojenské jednotky k humanitárnym a záchranným akciám, k udržaniu mieru a v krízových situáciách na základe rozhodnutí KBSE alebo Rady bezpečnosti OSN. Deklarácia tak mala prispieť k posilneniu európskeho piliera NATO.
  7. Maastrichtská zmluva bola podpísaná 7. februára 1992, ale v účinnosť vstúpila až 1. novembra 1993.
  8. Podľa E. Hochleitnera mohla mať juhoslovanská kríza priaznivejší priebeh, keby už vtedy, v roku 1991 existovala možnosť hlasovať konštruktívnou absenciou. V júli 1991 bola možnosť vyslať medzi Srbsko a Chorvátsko tzv. interposition force. Tento návrh bol väčšinovo podporený, ale VB mu odporovala (Hochleitner 2001: 148, 188).
  9. V protokole k čl. 17 sa EU zaviazala vypracovať do jedného roku od vstupu v platnosť úpravu užšej spolupráce.
  10. Napr. deklaratívne prehlásenia v dokumente „Declaration by the Presidency on behalf of the European Union concerning the upsurge of violence in Kosovo, 3 March 1998“. K ekonomickým opatreniam patrí zmrazenie nových investícií v Srbsku a srbského majetku v zahraničí v júni 1998.
  11. VB ako tradičný zástanca silnej prítomnosti USA v Európe, dlhú dobu zastávala odmietavé stanovisko k posilneniu obranného aspektu SZBP. T. Blair ako prvý britský premiér podporil autonómne akcie EU na medzinárodnej scé­ne.
  12. V deklarácii zo St. Malo sa J. Chirac a T. Blair vyslovili pre plné a rýchle prevedenie Amsterdamskej zmluvy v oblasti SZBP. Európska rada mala doplniť rámec spoločnej obrannej politiky Únie.
  13. Agenda EBOP dosiahla veľmi rýchly a významný pokrok, ale jej výsledky zostali naďalej obmedzené. Problémy súdržnosti členských štátov sa najviac prejavili v následnej irackej kríze (Shabu 2003).
  14. Príkladom môže byť južné rozšírenie EU v rokoch 1981 a 1986 alebo aj posledné rozšírenie o postkomunistické krajiny. Obidve rozšírenia sú vnímané ako spôsob snahy EÚ udržať demokratické smerovanie daných krajín.
  15. Všeobecne rozpory medzi EU a Ruskom v otázkach či už rozšírenia EU na východ alebo jej regionálnej politiky sú vysvetľované iným zmýšľaním obidvoch aktérov. Zatiaľ čo Rusko je schopné uvažovať predovšetkým v kontexte geopolitiky, EU sa takémuto mysleniu bráni a EU svoje kroky vysvetľuje fenoménom regionalizácie, čo pre geopoliticky zmýšľajúce Rusko je nepochopiteľné (Gomart 2006: 9). Zjednodušene povedané obidvaja aktéri hovoria iným „zahraničnopo­litickým“ jazykom.
  16. Geopolitické „zmýšľanie“ EU je badateľné aj v jednotlivých správach a dokumentoch typu Európska bezpečnostná stratégia.
  17. Tie sú zahrnuté do „eurosféry“ z dôvodu energetickej bezpečnosti.
  18. Väčšina misií EU bola zameraná na jej susedstvo – Balkán, Čierne more, južný Kaukaz, Stredomorie a boli prevažne použité na stabilizáciu situácie v regiónoch a stabilizáciu periférie EU (Howorth 2008: 105).
  19. Príkladom je susedská politika.
  20. Preto si myslíme, že je nevyhnutné aby sme energetickej politike venovali priestor aj v našej práci. V súvislosti s EU ako geopolitickým hráčom sa v súčasnosti čoraz viac spája problematika energetickej bezpečnosti (viď citáty vyššie). Navyše, zabezpečenie energetickej diverzifikácie znamená uzatváranie dohôd s krajinami mimo EU, takže je nevyhnutná dávka diplomacie a je tam jednoznačný vplyv SZBP.
  21. Viď napr. Baran 2007: 141.
  22. Pre EU má JVE veľký význam z dôvodu diverzifikácie transportu energetických surovín. Tento región umožňuje, aby EU transportovala energetické suroviny z Kaspiku mimo územie Ruska (Prtina 2008: 123).
  23. Diverzifikácia transportných ciest, diverzifikácia energetických zdrojov, diverzifikácia dodávateľov energetických surovín predstavujú tri úrovne diverzifikácie energetickej politiky (Prtina 2008: 123).
  24. Odhaduje sa, že do roku 2030 by mala energetická závislosť EU narásť o 15 % , EU bude do roku 2030 dovážať 94 % zo svojej spotreby ropy a 84 % zo svojej spotreby plynu (Prtina 2008: 124).
  25. Podobné úvahy sa vedú v súvislosti s budúcim možným členstvom Turecka a novými susedmi, ktoré by EU jeho prijatím získala (Popescu 2008: 423).
  26. Komisia v posudku v roku 1993 zhodnotila, že vstup Cypru „zvýši bezpečnosť a prosperitu“ a pomôže „zblížiť dve spoločenstvá“ (v zmysle priblíženia Turecka k EU). Toto bol však skôr ideálny scenár, v skutočnosti EU jednoznačne nepovedala, že Cyprus neprijme, ak sa najskôr nedosiahne dohoda s tureckou časťou ostrova. Podmienka kondicionality (viď ďalej) teda nebola uplatnená konzistentne (Porovnaj: Tonra, Christiansen 2004: 137).
  27. Noordzij hovorí o princípe kondicionality, ktorý dopĺňa princíp regionality (viď predchádzajúce časti práce). Ale napr. Van Meurs tvrdí, že aj keď teoreticky sa tieto dva princípy dopĺňajú, prakticky jeden vylučuje druhý. Stabilizačné pakty sú totiž konštruované tak, aby podporili stabilitu regiónu ako celku, na druhej strane ale princíp regaty („prvý v cieli víťazí“) stimuluje individuálny postup kandidátov (porovnaj: Meurs 2001: 320; Noordzij 2006: 12). Napr. Bulharsko a Rumunsko sa viac zaoberali vlastným vstupom do EU ako regionálnou spoluprácou, pretože sa obávali, že by ich vstup mohol byť spojený so vstupom západobalkánskych štátov, čo by ho značne spomalilo. Naopak napr. Poľsko sa nemuselo obávať spomalenia svojho vstupu a mohlo presadzovať aktívny prístup k východným susedom.
  28. O zmene pozície regiónov „in between“ by sa dalo hovoriť aj u iných rozšírení. Vhodným príkladom je severné rozšírenie EU a Rakúsko, ktoré počas Studenej vojny ako polo-neutrálny štát predstavovalo typický región „in between“. Dnes je ale táto krajina plne začlenená do západných organizácií a jej pozícia sa dá charakterizovať skôr ako región „inside“ než „in between“.
  29. Regióny „in between“ je možné definovať ako geografické, politické, kultúrne alebo hospodárske oblasti, ktoré slúžia tiež ako bariéry alebo koridory, alebo nárazníkové zóny medzi štátmi a sférami vplyvu (Petersen 2008: 60). Majú teda zásadný význam pre geopolitické manévrovanie predovšetkým z pohľadu vytváraní aliancií a sfér vplyvu.
blog comments powered by Disqus
Autor
Lucia Piteľová a Jana Bencova
Rubrika
Články
Témata
, ,
Publikováno
14. 7. 2010