Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

GP: Americké prezidentské voľby a zahraničná politika

Už o mesiac, v prvý novembrový utorok, prídu americkí voliči k volebným urnám rozhodnúť, či v Bielom dome ostane Barack Obama i na ďalšie volebné obdobie, alebo ho na poste najmocnejšieho muža planéty nahradí republikánsky vyzývateľ Mitt Romney. I tento rok ako tradične platí, že zahraničná politika nepatrí medzi hlavné témy kampane a nie je ani primárnym hľadiskom pri výbere kandidáta, čo nakoniec ukazujú i viaceré prieskumy. Clintonove diktum „It’s the economy stupid!” sa zdá byť ešte relevantnejšie v dobe, keď USA čelia najhoršej ekonomickej kríze od 30. rokov. Napriek tomu sa však Obama a Romney snažia profilovať aj na základe svojej zahraničnopoli­tickej agendy a udalosti posledných týždňov im na to poskytli mnoho možností.

Najväčšiu pozornosť si zase vyslúžil vývoj na Blízkom Východe. Útok na americkú ambasádu v Benghazí z 11. septembra, pri ktorom zahynul americký veľvyslanec Christopher Stevens a ďalší traja Američania, sa vďaka nejasným okolnostiam za ktorých sa odohral a následnej chaotickej reakcii Obamovej exekutívy, stal spúšťačom kritiky nezvládnutia tejto udalosti administratívou a aj celkovej blízkovýchodnej politiky prezidenta. Terčom kritikov sa stali protichodné výroky členov administratívy (viď tu a tu) v súvislosti s útokom v Bengházi, ktorý bol najprv označovaný za spontánnu reakciu na protiislamské video a nepokoje v Káhire, a až neskôr došlo k uznaniu, že tento čin bol plánovaný teroristický útok, do ktorého boli zapojení členovia Al Káidy. Republikánski politici (napr. tu, alebo tu) a viacerí politickí komentári obviňujú Obamu z úmyselného zatajovania pravej povahy septembrových udalostí. Komentátorka National Review Mona Charen poskytuje dve rôzne vysvetlenia pre údajné klamstvá administratívy. Po prvé, odhalenie útoku ako teroristického činu by poškodilo obraz Obamu, ako toho, komu sa podarilo dostať Al-Káidu definitívne na kolená a po druhé, narušilo by snahu prezentovať silu prezidentovej persóny ako náhradu amerických diplomatických nástrojov a vojenskej sily. Aki Peritz z The Atlantic obviňuje kritikov reakcie administratívy z nepochopenia práce spravodajských služieb a meniace sa stanovisko k líbyjským útokom považuje za indikáciu objektívneho a dôsledného prehodnotenia dostupných informácii. Fareed Zakaria za dôležitejšiu otázku považuje, či sa dá v súvislosti s udalosťami v Benghází hovoriť o návrate Al Káidy.

Mitt Romney s jeho viceprezidentským kandidátom Paulom Ryanom využili prebiehajúce udalosti na kritiku Obamovej zahraničnej politiky. Romney hneď po útokoch odsúdil apologetické reakcie prezidenta na nepokoje v arabských krajinách. V op-ede Wall Street Journal z 30. septembra republikánsky kandidát rázne odmieta charakter Obamovej politiky na Blízkom Východe. Prezidenta viní z neúspechu udržať americký vplyv v regióne a z opustenia spojencov, najmä Izraelu, ktorého obavy z nukleárneho Iránu prezident ignoruje. Podľa Aarona Davida Millera z Foreign Policy však Romneyho článok vedome zveličuje, deformuje realitu a v princípe neponúka žiadnu novú politickú líniu. K Millerovi sa pripája i jeho kolega Drezner, ktorý tvrdí že Romney v skutočnosti ponúka politiku na vlas rovnakú, aká je tá Obamova.

Stále urgentnejšou sa ukazuje byť i otázka iránskeho jadrového programu. Izraelský premiér Netanyahu v prejave pred VZ OSN 27 októbra apeloval na Spojené štáty a ostatné svetové veľmoci aby bola vytvorená pomyselná „červená línia“, limit za ktorou už pokračovanie iránskeho jadrového programu nebude akceptovateľné. Ako píše New York Times, obsah Netanyahovej reči indikoval určité umiernenie, rozkolu medzi Izraelom a USA o správnom prístupe k iránskej bombe. Netanyahu tiež ocenil prezidentovu reč spred dvoch dní, v ktorej varoval Irán pred pokračovaním v jadrovom programe. Obama i Netanyahu v princípe dosiahli čo chceli: Obama záruku, že Izrael nezaútočí na Irán do novembrových amerických volieb a Netanyahu záväzok, že Obama urobí všetko pre zastavenie iránskeho nukleárneho programu. Vzťahy Obamu s Netanyahuom však ostávajú napäté. Claudia Rosset kritizuje ignoráciu Izraela americkou administratívou, keď si Obama počas Netanyahuovej návštevy OSN nenašiel čas stretnúť sa s ním osobne a ministerka zahraničných vecí H. Clinton ani veľvyslankyňa pri OSN S. Rice neboli prítomné pri Netanyahovom prejave. Mitt Romney sa zvykne na druhú stranu prezentovať ako tvrdý zástanca Izraela a podporovateľ Netanyahua a hovorí, že Obama Izrael, jedného z najdôležitejších spojencov, zanedbáva. Uri Friedman tvrdí, že Netanyahovi by sa mohla vypomstiť jeho implicitná podpora Mitta Romneyho v prípade Obamovho obhájenia prezidentského pos­tu.

Tieto i ďalšie témy budú ešte určite predmetom búrlivej diskusia. Bude zaujímavé sledovať, či sa Romneymu podarí využiť nový impulz, ktorý jeho kampani dodala úspešná stredajšia debata a či podobne zaboduje i v zahranično­politickej debate 22. októbra. Nech už však bude prezidentom hocikto, jeho reálne schopnosti budú preverené globálnymi krízami na ktoré bude musieť rýchlo a efektívne reagovať.

Rubrika GP Briefing vám přináší souhrn nejdůležitějších názorů, které potřebujete vědět, vždy na jedno aktuální téma.

blog comments powered by Disqus
Autor
filip sebok
Rubrika
GP Briefing
Publikováno
12. 10. 2012