Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Pápež František: Reformátor ?

Uplynul vyše mesiac od zvolenia novej hlavy katolíckej cirkvi, ktorou sa stal argentínsky kardinál Jorge Mario Beorgoglio, prijímajúc meno František. Voľba nového vatikánskeho pontifa, ktorej predchádzala prekvapujúca rezignácia Benedikta XVI. si vyžiadala veľkú pozornosť po celom svete. Je však vôbec postava pápeža skutočne dôležitá pre medzinárodné dianie a zasluhuje si našu pozornosť? Keď bol sovietsky vodca Stalin upozornený na znepriatelenie si Vatikánu v súvislosti s represáliami voči katolíkom v ZSSR, odpovedal posmešnou otázkou: „Pápež? Koľko divízií má pápež? “ I dnes je pre mnohých pápež bezvýznamnou figúrou, ktorá neoplýva žiadnou reálnou mocou či vplyvom na svetové dianie a je len pozoruhodným archaizmom, prežívajúcim do dnešných dní. Ignorovať však vodcu vyše miliardy katolíkov na celom svete by bolo chybou. Prípad Jána Pavla II., ktorému býva často pripisovaná zásadná úloha pri naštrbení komunistickej nadvlády vo východnej Európe, jasne preukazuje, že sila vyplývajúca z pápežovho postavenia a autority by nemala byť podceňovaná. Kto je však pápež František, ako sa ním stal a čo nám naznačujú prvé týždne jeho pontifikátu?

Benedikt XVI. 11. februára pred úzkym kruhom cirkevných hodnostárov oznámil šokujúce rozhodnutie odstúpiť zo svojej funkcie na konci mesiaca, odvolávajúc sa na svoj vek, zhoršujúce sa zdravie a z toho vyplývajúcu neschopnosť adekvátne vykonávať svoju funkciu. K rezignácii pápeža došlo prvýkrát po 600 rokoch a objavili sa názory, že tento krok je dôležitým precedensom, ktorý môže zásadne ovplyvniť ďalší vývoj pápežskej funkcie. Pozornosť však rýchlo prešla na voľbu Benediktovho nasledovníka. Za favoritov konkláve (latinsky papabili), ktoré sa vo Vatikáne zišlo 12. marca, boli považovaní brazílsky kardinál Scherer, ghanský kardinál Turkson a Talian Scola. Potvrdilo sa však známe príslovie – „Ten kto vstupuje na konkláve ako pápež, odchádza ako kardinál“. Biely dym stúpajúci z komína Sixtínskej kaplnky totiž znamenal zvolenie argentínskeho kardinála Bergoglia. Ten prijal meno František na počesť sv. Františka z Asisi a stal sa prvým pápežom z Latinskej Ameriky a prvým pápežom z jezuitského rádu.

Jorge Maria Bergoglio je synom talianskych imigrantov a predtým než sa stal kňazom študoval chémiu. V roku 1969 sa stal členom jezuitského rádu, v roku 1998 sa stal arcibiskupom v Buenos Aires a v roku 2001 bol vymenovaný za kardinála. Od roku 2005 do roku 2011 bol prezidentom argentínskej biskupskej konferencie a na konkláve po smrti Jána Pavla II. v roku 2005 bol dokonca považovaný za favorita na zvolenie za nového pápeža. Bergoglio bol značne politicky exponovanou osobnosťou- bol kritizovaný za svoju nečinnosť či dokonca kolaboráciu s autoritatívnym režimom v Argentíne v 70-tych a 80-tych rokoch a dostal sa do sporov i s argentínskou prezidentkou Kirchner ohľadom homosexuálnych manželstiev a antikoncepcie. Na druhej strane získal Bergoglio veľkú reputáciu ako bojovník proti chudobe a bol významným hlasom v sociálnych otázkach.

Nový pápež od začiatku vzbudzoval sympatie svojim skromným no zároveň charizmatickým vystupovaním a otvorenosťou, ktorá je mnohými dávaná do kontrastu s rezervovanejším prístupom “chladného intelektuála“ jeho predchodcu. František vyhlásil, že chce „cirkev, ktorá je chudobná a ktorá je pre chudobných “. Nový pápež tiež vymenil pozlátený honosný trón za jednoduché biele kreslo, nosí obyčajné biele rúcho a preferuje skromnejšie obývacie priestory vo vatikánskom paláci. Všetky tieto kroky sú dôležitými signálmi značiacimi snahu navrátiť cirkev ku jej „skromným koreňom“ a narušiť tak rozšírený obraz cirkvi ako bašty luxusu a prepychu. Mimo budovania nového „imagu“ pre katolícku cirkev však bude dôležité, ako sa František vysporiada s problémami ktoré cirkev sužujú. Je to najmä reforma a reorganizácia cirkevných inštitúcií spojená mimo iného s presúvajúcim sa ťažiskom svetového katolíctva mimo Európy smerom do Afriky a Latinskej Ameriky. Ako prvý pápež z Latinskej Ameriky je František na túto úlohu povolaným. Obrovským problémom sú i sexuálne škandály, ktoré sú asi najväčšou stigmou dnešnej katolíckej cirkvi. Cirkev je kritizovaná, že nedokáže adekvátnym spôsobom reagovať na prípady zneužitia, ktoré v niektorých prípadoch dosahujú obrovské rozmery a že sa dokonca podieľa na systematickom krytí týchto činov.

František podnikol prvé kroky smerom k reforme vatikánskej byrokracie- rímskej kúrie a za týmto účelom vytvoril poradný orgán zložený z 8-ich kardinálov. V rámci tejto reformy, ktorá je už dlho mnohými považovaná za nutnú, by mali byť adresované i nejasnosti ohľadom finančných záležitostí Vatikánu. Do akej miery je však nálepka reformátora pre Františka opodstatnená je otázne. Podobné označenia si vyslúžilo i viacero pápežov pred ním, no len málokedy sa skutočne prejavili. Obzvlášť v otázke cirkevných pohľadov na homosexuálne manželstvá, antikoncepciu, celibát, či ženy v kňazskom povolaní sa nedajú očakávať takmer žiadne zmeny. Pápež František tak má najmä potenciál zmeniť obraz cirkvi v očiach svetovej verejnosti, ktorý bol v posledných rokoch značne poškodený. Akým spôsobom sa František dokáže vysporiadať s výzvami jeho funkcie ukáže, či sa mu podarí vdýchnuť nový dych do života katolíckej cirkvi a napomôcť tak udržaniu jej relevantnosti i v 21. storočí.

Filip Šebok je studentem mezinárodních vztahů na FSS MU v Brně.

blog comments powered by Disqus
Autor
filip sebok
Rubrika
GP Briefing
Publikováno
22. 4. 2013