Feminizmus v medzinárodných vzťahoch

Matúš Kryštofík - 9. Leden 2003, rubrika Studie

Tento text si kladie za cieľ čitateľovi predstaviť feministické teórie v disciplíne medzinárodných vzťahov. Uvedomujúc si rozsah (a preto obmedzenosť) tohoto pokusu, pokúsim sa prepojiť feministické myslenie v politickej teórii a v medzinárodných vzťahoch so zámerom poukázať na formálnu a stručne i obsahovú stránku feministického myslenia – na formy, ktoré v týchto špecifických (so všetkými formami moci zviazaných) vedeckých disciplínach feministické myslenie nadobúda, ako aj na pôvod jednotlivých prístupov, s ktorými sa u feminizmu v teórii medzinárodných vzťahov stretávame.

Práca bude teda sledovať nasledujúci postup: zadefinovanie feminizmu osvetlí princípy feministického myslenia v politickej teórii. Na pozadí jednotlivých feminizmov ako ideologických myšlienkových konštruktov potom poukáže na základné rysy feministického myslenia. Nakoniec, po základnom popise tzv. „tretej debaty“ v disciplíne medzinárodných vzťahov, na ktorej práve feministické teórie pomerne aktívne participovali, rozpracuje výklad troch základných feministických teórií podľa epistemológie: feministického empirizmu, tzv. feministického „stanoviska“ (standpoint)¹ a feministického postmodernizmu. V závere sa pokúsim doplniť Smithovu tabuľku² post-pozitivistických prístupov o jednotlivé feministické teórie na základe ním rozpracovaných kritérií s cieľom poukázať na zásadné rozdiely medzi nimi.

Nevyhnutným predpokladom takéhoto prístupu je zadefinovanie feministického myslenia. Bez takejto (akokoľvek neúplnej) definície prakticky nie je možné klasifikovať feministické myslenie (teda zaradiť do tejto kategórie, ani vymedziť túto kategóriu voči iným). Až potom sa možno sústrediť na vývoj feministického myslenia v sledovaných disciplínach.

Zadefinovať feminizmus je všeobecne veľmi ťažké. „V širším významu znamená zájem o spoločenskou roli žen ve vztahu k mužům ve spoločnostech minulých i současných, vycházející z přesvědčení, že ženy trpí a trpěly mnoha nespravedlnostmi v důsledku svého pohlaví.“³ „Feminismus lze tedy definovat jako přesvědčení, že sexuální nerovnost a útlak neboli nerovnost a útlak mezi pohlavími mohou a musejí být odstraněny.“⁴ Na jednej strane je teda spojujúcim bodom feministických mysliteľov/iek⁵ presvedčenie o systematickom znevýhodňovaní žien a snaha tento nedostatok zmeniť . Na druhej strane otvára feminizmus skutočne široké priestor pre úvahy o vyhovujúcom stave a prostriedkoch, ako sa k nemu dopracovať. Feministické hnutie tak zákonite, okrem kritiky „genderovo-slepých“ teórií, produkuje (vo všetkých spoločenskovedných disciplínach) celú škálu rôznorodých teórií a prístupov, ktoré sa v lepšom prípade dopĺňajú, v horšom si protirečia.

História poukazovania na zlé postavenie žien (a, žiaľ, už menej história pokusov o zlepšenie postavenia žien) siaha podľa väčšiny autorov do starovekej gréckej civilizácie.⁶ Napriek tomu, že obe spomínané definície feminizmu operujú s pojmami „presvedčenie“ a „záujem/snaha“ – predpokladajú pasívnu i aktívnu zložku – zaraďovanie aktérov pod túto hlavičku je zostáva pomerne voľné. Na vývoj feminizmu (nielen) v minulosti vplývalo množstvo faktorov. Ak uvažujeme o jeho pasívnej stránke – „presvedčenie“ – musíme sa pýtať napríklad po možnosti seba-uvedomovania súdobých žien. Ak sa sústredíme na jeho aktívnu stránku – „záujem/snaha“ – musíme skúmať súdobé spoločnosti alebo, ako to elegantne robí J.B. Elshtainová,⁷ venovať sa postaveniu žien v prácach reprezentatívnych mysliteľov jednotlivých období. V každom prípade je vývoj feminizmu v minulých storočiach témou príliš širokou, a pre túto prácu, skôr okrajovou. Oveľa bližším (a v každom prípade i aktuálnejším) je však moderný feminizmus.

Feminizmus ako politická ideológia

Existuje mnoho prístupov ku kategorizácii tradícií moderného feminizmu. Jeho tradície možno usporiadať podľa časovej postupnosti, podľa radikality vzhľadom na požiadavky na ideálny stav a na prostriedky k nemu vedúce atď. Možným rozlíšením je aj vzťah medzi pohlavím a rodom: podľa tohoto možno jednotlivé tradície usporiadať na os od deterministického chápania biologických rozdielov k prístupu, ktorý tvrdí, že „rodové rozdíly jsou výlučně kulturní, které každému jedinci vnutila společnost“.⁸ V nasledujúcej časti bude použitý chronologický prístup, ktorý umožňuje zachytiť vzťah medzi na seba reagujúcimi tradíciami.

Liberálny feminizmus

Za prvé dielo moderného feminizmu sa považuje práca M. Wollstonecraftovej Obhajoba práv žien (1792); vznik feministického hnutia (vrátane organizovaných záujmových skupín) sa datuje do 19. storočia. Zpočiatku bolo feministické hnutie lokalizované v západných demokraciách (najsilnejšie v anglosaských krajinách) a orientovalo sa na získanie formálno-právnej rovnosti pre ženy. Už z tohoto dôvodu bolo feministické hnutie vyhradené pre biele ženy strednej vrstvy⁹. Liberálny feminizmus bol vymedzený teritoriálne, rasovo a socio-ekonomicky, čo bolo neskôr predmetom kritiky z radov feministiek, ktoré do danej skupiny nezapadali. Tzv. „prvú vlnu“ feminizmu možno datovať od polovice 19. storočia do 20. rokov 20. storočia – do získania (ešte stále nie všeobecného – veď také nepožadovali ani tie najradikálnejšie ranné feministky) volebného práva pre ženy vo Veľkej Británii (1918) a USA (1920).

Spojenie s liberalizmom sa pre feministické hnutie stalo dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane mu liberalizmus poskytol argumentačný potenciál: podľa princípu individualizmu by ženy – svojprávne a racionálne bytosti – nemali byť znevýhodňované na základe náhodne získavaného pohlavia a sú, rovnako ako muži, nositeľkami neodňateľných práv.¹⁰ „Liberální feminismus je ve své podstatě reformní. Nesnaží se totiž útočit na to, co některé feministky vidí jako patriarchální strukturu společnosti, nýbrž usiluje o rovnou soutěž mužů a žen ve sféře veřejného života.“¹¹ Požiadavok rovnoprávnosti sa týkal iba verejnej sféry, inklinácia žien do domácej sféry bola považovaná za „prirodzenú“, poprípade za vedomú voľbu. „Jazyk práva je mocnou zbraní proti tradičním závazkům, zejména povinnosti k rodině či jakémukoli společenskému postavení vyhlášenému za »přirozené« na základě připisovaných charakteristik. Být »svobodná« a »rovná« mužům – to byl hlavní cíl feministické reformy.“¹²

Na druhej strane viedol liberálny dôraz na rozumovosť ľudí (žien) však k vidine úplnej emancipácie žien po získaní volebného práva. Tento cieľ stmeľoval feministicky v snahe za jeho dosiahnutie, no po „precitnutí“ v 20. rokoch viedol k úpadku feministického hnutia. J.B. Elshtainová tvrdí, že „nezdar sufražetek v prosazení strukturální změny souvisí jednak se způsobem, jímž analyzovaly své dilema, jednak s prostředky, které na základě svého pochopení problému navrhovaly. (…) Sufražetky,“ píše ďalej, „přijaly východiska svých oponentů, navázaly na ně, a tak jenom opakovaly zkreslené vidění a zamlžené předpoklady, které orientovaly systém proti nim.“ Keď odporcovia volebného práva žien argumentovali ich prirodzenou odlišnosťou („Jinak řečeno, muž a žena mají oddělené sféry života, protože jsou podstatně odlišní.“), sufražetky „místo co by odmítly koncept, z něhož tyto dichotomie [čistá, soukromná a apolitická žena vs nemorálny, verejný a politický muž] vyrostly, obrátily sufražetky protisufražetskou argumentaci naruby a od ní pak odvíjely svou argumentaci. Ano, muž je zlý a špatný a z politiky udělal cosi špinavého. Ano, žena je čistší a cnostnější – jen se podívejte, jak zušlechtila soukromou sféru. A právě proto je třeba přehodit přes veřejnou sféru plášť soukromé morálky tím, že do ní zatáhneme ženy. Ženy musejí být zpolitizovány a už tím se politika přetransformuje.“¹³ Dôvod úpadku feministického hnutia po nenaplnení takto odvážnej vízie je pochopiteľný. Keďže však feministky prvej vlny verili, že „když ženy budou moci volit, brzo zmizí všechny další formy sexuální diskriminace“,¹⁴ možno, v súlade s neliberálnymi feministkami (tj feministkami nezaraďovanými do liberálnej tradície), že liberálny feminizmus riskantne (možno neoprávnene – ak tento prístup uplatňovali v mene všetkých žien) redukoval diskrimináciu žien na formálne-právnu rovinu.

Socialistický feminizmus

Socialistické feministky, ktoré sa do popredia dostali v polovici 20. storočia, kritzovali feministky pvej vlny za nepochopenie a podcenenie útlaku žien. Podľa nich totiž „vztah mezi pohlavími má kořeny v samotné sociální a ekonomické struktuře a že nic jiného než hluboká sociální změna, někdo by řekl sociální revoluce, nemůže nabídnout ženám perspektivu skutečné emancipace.“ V nadväznosti na tradície marxizmu a najmä práce Engelsa možno patriarchát „vysvětlit jen z hlediska sociálních a ekonomických faktorů.“¹⁵ Prepojenie marxizmu a feminizmu opäť prinieslo feministickému hnutiu argumentačný potenciál – „V teoriích třídního útlaku nacházely analogii ke společenské pozici žen tváří v tvář mužům“¹⁶- opäť však i nástrahu – tentokrát v podobe dvoch konkurujúcich si determinujúcich (takpovediac „vševysvetľujúcich“) premenných – „rodu“ a „triedy“. „I když se socialistické feministky shodují v tom, že »ženskou otázku« nelze oddělovat od sociálního a ekonomického života, panuje mezi nimi hluboká neshoda ohledně charakteru této vazby. (…) Pravoverní marxisti tvrdia, že »třídní vykořisťování« je hlubší a důležitější proces než sexuální útlak. Ženy neutlačují jen muži, ale i institut soukromého vlastnictví, tj. kapitalismus. Znamená to také, že emancipace bude vedlejším produktem sociální revoluce, která svrhne kapitalismus a nastolí socialismus.“¹⁷ Socialistický feminizmus teda možno od marxistického rozlíšiť podľa vzťahu medzi kategóriami „rod“ a „trieda“ – u marxistického je „trieda“ nadradená „rodu“.¹⁸

Feministky inšpirované marxovou prácou (rovnako ako radikálne feministky – viz heslo „osobné je politické“) sa však pri sledovaní diskriminácie žien, na rozdiel od svojich liberálnych predchodkýň, nezastavili na hranici oddeľujúcej verejnú a súkromnú sféru. Aj v rodine totiž (inšpirácia Engelsovým spisom Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu) identifikovali prostriedok útlaku žien: „Buržoázní rodina“ byla patriarchální a utlačovatelská, protože si muži chtěli zajistit, aby majetek přecházel jen na jejich syny.“¹⁹ Ekonomickú závislosť žien na ich manželoch, ktorí pracujú mimo domova za mzdu, len prehlbuje ich (rovnako cenná, ale) neplatená práca v domácnosti… ako aj ich (oproti mužom) ekonomicky i sociálne znevýhodňované pracovné aktivity mimo domácnosť. „(…) Většina socialistických feministek souhlasila s tím, že vykázání žen do sféry domácích prací a mateřství slouží ekonomickým zájmům kapitalismu.“²⁰ K emancipácii žien tak vedie jediná cesta: všeobecné zaradenie do verejnej výroby. Pre marxistické feministky sa však „konečné riešenie“ dostaví „až se zákony dějin vyčerpají, skončí výroba pro soukromý zisk, rozplyne se třídní antagonismus a reprodukční funkce převezme nebo si podřídí sféra produkce či společnost jako celek (nikoli stát, který zanikne, ne-li bezprostředně, tedy velice brzy).“²¹

Radikálny feminizmus

Na rozdiel od liberálnych a socialistických feministiek, radikálne feministky, zaraďované do druhej vlny feminizmu, uznávali rod ako základné kritérium sociálnej diferenciácie: rovnako ako socialistické feministky i ony obviňovali predchádzajúce feministické tradície (vrátane socialistického feminizmu) z príliš redukujúceho prístupu v analýze patriarchátu. Ženský útlak je pre ne čitateľný vo všetkých aspektoch spoločenského, ale i súkromného života. Zatiaľčo sa liberálny feminizmus snažil o rovné práva pre ženy a socialistický feminizmus o úplnú emancipáciu žien prostredníctvom ekonomickej samostatnosti (v utopickej socialistickej spoločnosti), radikálny feminizmus usiluje o kompletné ztrhnutie patriarchátu.

„Základním prvkem radikálního feminismu je přesvědčení, že charakteristickým a primárním rysem společnosti je sexuální útlak, a další formy nespravedlnosti – třídní vykorisťování, rasová nenávist atd. – jsou pouze sekundární.²² (…) Rozdílné úlohy mužů a žen²³ mají původ v procesu »formování«, protože od nejútlejšího věku jsou chlapci a děvčata nabádáni k tomu, aby se podřídili své specifické rodové identitě. K tomuto procesu dochází ponejvíce v rodině jako »hlavní instituci patriarchátu«“.²⁴ V rámci radikálneho feminizmu sa objavujú názory, podľa ktorých za rozdielne sociálne úlohy žien a mužov je primárne zodpovedná ich odlišná biológia. Z perspektívy žien je to biologické uspôsobenie rodiť a kojiť, ktoré nevyhnutne určuje ženskú identitu (tzv. „Evino prokletí“), a ostatné socializujúce subjekty (vrátane rodiny) sú len sekundárne. Radikálne feministické chápanie mužskej a ženskej prirodzenosti často spočíva v rovine ontológie. Takéto deterministické pojatie ľudskej prirodzenosti následne uplatňujú i na mužov. „Všichni muži“ jsou tělesně i psychicky disponováni k utiskování „všech žen“, jinými slovy „muži jsou nepřítelem“. To vede jednoznačně směrem k feministickému separatismu.“ Ten je samozrejme „proženský“: „akceptuje to, že ženské přístupy a hodnoty jsou jiné než mužské, ale imanentně říká také to, že ženy jsou v určitém ohledu o něco víc, protože mají takové vlastnosti, jako je tvořivost, citlivost a starostlivost, které muži nemohou nikdy plně ocenit ani v sobě vypěstovat.“²⁵

Ostatné feminizmy politickej teórie

Ideovú pružnosť feministického myslenia, a jeho potenciál preberať myšlienky iných ideologických prúdov (spomínali sme už liberalizmus a socializmus) vedie k jeho mnohým rozdielnym kategorizáciám. Okrem tradičných tradícií – liberálnej, socialistickej (vrátane marxistickej) a radikálnej – preto možno v literatúre nájsť i ďaľšie smery. A. Heywood²⁶ rozlišuje reakčný feminizmus (reakcia na rýchlu sociálnu zmenu ohrozujúcu tradičné postavenie žien) a muslimský feminizmus (ženy podporujú tvrdé „protiženské“ opatrenia – napr. vylúčenie žien z verejného života – s cieľom obnosviť úctu k ženám). Nie je však možné spojiť politické hľadisko konzervatívcov (v organickej spoločnosti je deľba práce podľa pohlaví prirodzená) s feministickými názormi. J.B. Elshatinová vo svojej práci²⁷ identifikuje ďaľšiu variantu moderného feminizmu: psychoanalytický feminizmus, ktorý sa pre „kliatbu Freudovho údajného myzogýnstva“ uchytil až pred niekoľkými rokami. Napriek tomu dnes predstavuje jeden z najperspektívnejších smerov, čo sa týka „vytvoření feministické teorie jednání, jež by – složitým způsobem – zahrnovala vnitřní i vnější reality. (…) Psychoanalýza se otevírá jako cesta k pochopení individuality, zvláště ženské individuality, ve společnosti a k jejímu širšímu přijetí za podmínky, že se soustředí na »externalitu«, tedy na vnitřní propojení mezi jednotlivci a jejich společenskýým světem ve zvláštních i »universálních« historických situacích.“²⁸

Zhrnutie

Ako sme videli, v politickej teórii má feminizmus niekoľko významných smerov, ktoré vychádzajú z iných premís a smerujú k iným cieľom za použitia iných prostriedkov. Liberálny feminizmus postuluje formálne-právnu rovnosť medzi ženami a mužmi vo verejnej sfére a, na rozdiel od socialitického alebo radikálneho feminizmu, neútočí na patriarchálnu štruktúru spoločnosti. Požiadavky liberánych feministiek preto možno slovami M. Dalyovej (radikálna feministka) označiť ako „mužsky definované“.²⁹ Mysliteľky druhej vlny odmietajú redukovať znevýhodňovanie žien len na verejnú sféru. Socialistické feministky sa diskrimináciu snažia odhaliť jej vyjadrením v jazyku tried a kapitálu. Pýtajú sa, ako vykorisťovanie žien v domácnosti (reprodukčná sféra) i vo verejnom živote (produkčná sféra) prináša prospech mužom a (mužským) elitám. Pre radikálne feministky sú univerzálny patriarchát a pohlavie determinujúcimi kategóriami. Z tohoto dôvodu sú závery radikálneho feminizmu značne rôznorodé – zvrhnutie patriarchátu je, v každom prípade, „menej“ jednoznačnou akciou ako socialistická revolúcia. Hlásajú nekomplementaritu skúseností žien a mužov s bytím.

Charakteristickým znakom feministického myslenia v politickej teórii je jeho ideová pružnosť, z nej vyplývajúca ideová šírka, a množstvo smerov a tradícií myslenia o ženách a ich postavení v spoločnosti. „Rodina, společnost a stát jsou tři oddělené, ale zároveň propojené entity: význam žen v nich se snižuje od první kategorie ke třetí.“³⁰ Keďže s princípmi feministického myslenia v politickej teórii sme sa už zoznámili, možno sledovať význam žien v entite štvrtej (a v disciplíne, ktorá sa touto kategóriou zaoberá) – v medzinárodných vzťahoch.

Feminizmus v tretej debate

Feministické myslenie (ako „přesvědčení, že sexuální nerovnost a útlak neboli nerovnost a útlak mezi pohlavími mohou a musejí být odstraněny“) sa v medzinárodných vzťahoch objavuje neskôr ako v iných sociálno-vedných disciplínach: až v 80. rokoch. Toto oneskorenie spôsobilo niekoľko dôvodov. M. Light a F. Hallidayza ako prvý z nich uvádzajú pretrvávajúcu neistotu ohľadom ohraničenia a parametrov medzinírodných vzťahov ako diciplíny. Okrem toho boli medzinárodné vzťahy „tradične o »vysokej politike« (high politics) a, na prvý pohľad, gender otázky spadali do »nízkej politiky« (low politics). (…) Avšak najdôležitejšiou príčinou, pre ktorú ženy absentovali v medzinárodných vzťahoch, bolo prevládajúce presvedčenie, podľa ktorého sú medzinárodné vzťahy »genderovo-neutrálne« a teda nemôžu byť viac o ženách než sú o mužoch.“

Feminizmus vstúpil do medzinárodných vzťahov ako súčasť tzv. „tretej (disciplínu-definujúcej) debaty“. Spoločne s ostatnými kritickými (anti-pozitivistickými) teóriami – postmodernizmom, normatívnou teóriou, kritickou teóriou a historickou sociológiou – útočil na dovtedajšie tradičné („mainstreamové“, či „malestreamové“) teórie, ktoré boli vystavané na pozitivistických predpokladoch. Post-pozitivizmus však, na rozdiel od „simplistickej koherencie pozitivistického filozofického hnutia“ nie je jednotnou filozofickou platformou; predstavuje skôr voľné prepojenie rôznorodých prístupov. Lapid za spojujúce témy post-pozitivistických teorií označuje zaoberanie sa meta-vedeckými jednotkami (paradigmatizmus), odkrývanie „neviditeľných“ premís a predpokladov (perspektivizmus) a posun k metodologickému pluralizmu (relativizmus).

Feminizmus sa v medzinárodných vzťahoch utváral podľa rovnakého kľúča ako v politickej teórii: v kontexte tretej debaty sa zapojil do kritiky dovtedajších teórií medzinárodných vzťahov a postupne, vytváraním vlastných teórií, i do post-pozitivistickej disciplíny. Z politickej teórie, ako uvidíme neskôr, si feminizmus zachoval svoj široký záber, rôznorodosť, častokrát i protichodnosť, svojich teórií. Najčastejším rozdelením feminisických teórií v medzinárodných vzťahov býva rozdelenie na liberálny feminizmus, socialistický/marxistický feminizmus, feministické stanovisko a feministický post-modernizmus. Pretože prístup socialistického/marxistického feminizmu a feminizmu liberálneho sa v medzinárodných vzťahoch príliš nelíši od príslušných, už prebratých, prístupov v politickej teórii, pozornosť im ďalej bude venovaná len v kontexte feministickej epistemológie.

Where are the women?

Existujú dve úrovne skúmania gender v medzinárodných vzťahoch: 1) žena ako kategória (woman as a category) a 2) gender ako epistemológia (gender as epistemology), která zahŕňa analýzy feministických epistemológií, feministických kritík tradičných konceptov medzinárodných vzťahov a feministický popis medzinárodných vzťahov.

Prvá z úrovní analýzy – žena ako kategória – je úrovňou, na ktorej sa skúma postavenie žien ako aktériek medzinárodných vzťahov a ako obetí mužskej dominancie v medzinárodnej sfére. Na jednej strane tu pretrváva znevýhodnenie, ktorého svedkom sme boli už v oblasti politickej teórie, totiž že v dualistickom videní (nielen) západnej civilizácie je pre ženy určená neverejná sféra (maximálne low politics) a preto sa medzi najvyššími aktérmi medzinárodných vzťahov objavujú len zriedka. Na druhej strane sa podriadené postavenie žien udržiava a posiluje dopadmi medzinárodných vzťahov na ich život.

Where are the women? – otázka, ktorú si položila C. Enloe (ináč feministka z tábora standpointers) v Bananas, Beaches and Bases – je kruciálnou otázkou pre skúmanie aktivít žien na poli medzinárodných vzťahov. Autorka tu odhaľuje príspevok žien zaangažovaných v medzinárodných vzťahoch. Uvádza, že aj keď ženy nehrajú v medzinárodných vzťahoch centrálne úlohy, sú prítomné, ale skôr ako lacná pracovná sila, prostitútky v okolí vojenských táborov, alebo ako manželky diplomatov. Enloe poukazuje na to, že napriek významu, ktorý pre fungovanie medzinárodnej ekonomiky a politického systému ženy majú, sú ich role považované za menej dôležité než role štátnikov (statesmen). Poukazovanie na marginalizované postavenie žien a vyzdvihovanie ich aktivít na poli medzinárodných vzťahov spolu s požiadavkom rovnoprávnosti mužov a žien sú charakteristikami liberálneho feminizmu.

Celkom logicky je veľmi frekventovanou témou zameranou na popis podriadeného postavenia žien (a ich nezastúpiteľnosti) v medzinárodných vzťahoch ich ekonomické (či ekonomicky vyjadrované) aktivity: Ženy „tvoří přes 50 % světové populace a jsou to právě ony, které v pozadí udržují v chodu mezinárodní systém. Odpracují 60 % pracovních hodin (ale dostávají jen 10 % světových příjmů a vlastní jen 1 % světového majetku a zdrojů), …“ Rovnako nie je neočakávané, že marxistické/socialistické feministky sa prihlácia k prístupu obviňujúcemu kapitalistický systém ako príčinu nerovnosti medzi pohlaviami. Keďže socialistické feministky „pridávajú na stranu obvinených“ ku kapitalistickému systému ešte patriarchát, „cieľom socialistických/marxistických feministiek v medzinárodných vzťahoch je sledovať akými spôsobmi svetový kapitalistický systém a patriarchálny systém moci vedú k systematickému znevýhodňovaniu žien v porovnaní s mužmi. (…) Tento prístup je plodný a presvedčiný v otázkach charakteru svetovej ekonómie a jej pozitívnych, či negatívnych dopadov na ženy.“

Pridruženou oblasťou sú rozovojové štúdiá (development studies). Z dôvodu ich relatívnej „tradičnosti“sa jedná o zaujímavú oblasť štúdia postavenia žien v medzinárodných vzťahoch. Na rozdiel od ostatných feministických smerov sa v disciplíne rozvíjali už pred treťou debatou a to pre ich nekonfliktnosť s tradičnými teóriami – nenarúšali totiž nimi ponúkaný obraz medzinárodných vzťahov – a takisto pre nezpochybniteľnú početnú prevahu žien v radoch príjemcov rozvojovej pomoci. Ďalším faktorom dôležitým pre „bezproblémový“ rozvoj týchto štúdií bola blízkosť tejto tématiky v medzinárodných vzťahoch akademicky významným krajinám (britská ideológiu kolonializmu a významný podiel USA v medzinárodných organizáciách). Problematika rozvojovej pomoci sa týka žien ešte z jedného dôvodu: „problémy spojené s makroekonomickou restrukturalizací také většinou postihují především ženy. (…) Feministé tvrdí, že západní pomoc je opět organizovaná muži, a proto se orientuje na tradiční západní ekonomické ukazatele, a tím udržuje (popřípadě vytváří) hierarchické genderové rozdělení mužské a ženské práce.“ Pretože majú ženy problémy s dostupnosťou zdrojov a dostávajú nízke mzdy, „západná ekonomická pomoc“, podľa M. Lighta a F. Hallidaya, „napomáha konsolidácii a expanzii patriarchátu.“

Hádam najfrekventovanejšou témou medzinárodných vzťahov, v ktorej sa objavujú ženy „v hlavnej úlohe“, je otázka vojny a mieru. Tieto otázky sú pre feminizmus zvlášť zaujímavé: pracujú totiž s mužskou a ženskou identitou, čo sa, po prípade liberálneho feminizmu v poiltickej teórii, opäť stáva „pascou“. Z diskusií o ženskej a mužskej prirodzenosti, samozrejme, nevedie žiadne konsenzuálne východisko.

Feministický postmodernizmus

„Pro postmoderní feministky není gender pouze dichotomií genderových rolí, ale determinátorem způsobu vnímání, myšlení a jednání. Kladou důraz na (sebe)reflexi vědce a vědeckých teorií, které podle jejich názoru vycházejí a jsou závislé na konkrétní historické situaci a na osobnostních determinantech posuzovatele. Věda je pro ně »lidskou činností, která reflektuje způsob, jakým jsou určité aktivity definovány, chápány, jaký význam a hodnotu získávají v určité společnosti«. (…) Feminističtí postmodernisté kritizují zjednodušující objektivistické dichotomické chápání světa, které je základem hierarchické společnosti,“ a „domnívají se proto, že k začlenění žen (a tedy femininity) do rámce vědy je třeba transformovat současné kategorie, které jsou příilš závislé na dosavadním maskulinním pojetí.“

Feministický postmodernizmus tak odstúpil od používania kategórie pohlavie a zameral sa na analýzu konštrukcie a posilovania socio-kultúrnej kategórie gender. „Jinak řečeno se tento feminismus zajímá o způsob, jakým jsou konstruovány pojmy maskulinita a feminita a jak se to projevuje ve světové politice a jejím vlivu na utváření určitých typů žen a mužů.“ „Feministické postmodernistky tvrdia, že »muž« a »žena« sú vybudované kategórie, ktoré slúžia na udržiavanie špecifických hierarchických vzťahov a na zakrývanie prípadov nepredpokladaných vzopretí ľudí, ktorých existencia je »pevne oštítkovaná,« napr. ženské provojenské dobrovoľnice a ženy odmietajúce protesty proti umiestňovaniu jadrových zbraní.“

Feministické postmodernistky sa sústreďujú na sledovanie vzniku a udržovania sa stereotypov spadajúcich pod kultúrne podmienenú kategóriu gender v medzinárodných vzťahoch. Východzím bodom ich analýzy je práca s dichotomicky priraďovanými vlastnosťami mužov a žien: autonómia, sebaistota, nezávislosť, orientácia na výkon, sebarozvoj kontra závislosť, miernosť, láskavosť, expresívnosť, sebapotláčanie/popieranie. V disciplíne medzinárodných vzťahov sa následne, podobne ako autorky feministického stanoviska, zaoberajú odhaľovaním podmienenosti kategórií, konceptov a prístupov, ktoré bývajú označované ako „vedecké“. Témami feministického postmodernizmu sú preto dominancia, moc, podrobenie a aktéri zaangažovaní v týchto vzťahoch.

Tento prístup, s odkazom na Foucaulta, spochybňuje ohraničenosť samotnej epistemológie mocenskými konšteláciami a aj preto má, z pomedzi už zmienených feministických prístupov, najďalej k vytvoreniu alternatívnych praktík a teórií k tým, na ktorých nedostatky upozorňuje. Otázne je, či takéto alternatívy tvoriť chce. Feministické postmodetnistky zdôrazňujú mnohostrannosť a jedinečnosť každého jedinca (kategórie rasa, pohlavie atď sú rovnocenné a pre tvorbu identity rovnako dôležité), pre ktorú sa nedá vytvoriť žiaden univerzalistický prístup, ktorý by naplnil a uplatnil túto mnohosť. Aj keď vyplýva z logiky veci, že každý univerzalistický prístup je vo svojej podstate redukujúci, autorky tohto smeru túto redukciu považujú za násilnú a neadekvátnu.

Postpozitivizmus feministických prístupov

S. Smith uvádza, že pozitivizmus v medzinárodných vzťahoch mal nasledovné štyri základné a veľmi často hlboko implicitné predpoklady: 1) zvlášť medzinárodným vzťahom bolo vlastné presvedčenie o jednotnosti vedy (vrátane sociálnych vied), ktoré sa často spájalo s presvedčením, že tá istá metodológia a tá istá epistemológia sa dá aplikovať bez ohľadu na skúmaný objekt. Ďalej 2) to bolo presvedčenie, že možno rozlíšiť fakty a hodnoty a, že fakty v teóriách sú neutrálne. Tento objektivistický predpoklad legitimizoval presvedčenie, že existujú objektívne vedomosti napriek tomu, že pozorovanie je subjektívne. 3) Existovalo presvedčenie, že rovnako ako v oblasti študovanej prírodnými vedami, i v sociálnej sfére existujú pravidelnosti. Konečne 4) prevládalo presvedčenie, že empirické verifikácia a falzifikácia predstavujú „cejch“ skutočného výskumu. Pre Smitha je pozitivizmus v medzinárodných vzťahoch „metodologické oddanie kombinujúce naturalizmus (…) s vierou v pravidelnosti. Jeho predpokladom je striktne empirická epistemológia sama založená na objektivistickom prístupe vo vzťahu medzi teóriou a dôkazom.“

Smith identifikuje 5 alternatív pozitivizmu vo filozofii vied, ktoré sú, podľa jeho názoru, sľubné pre medzinárodné vzťahy v post-pozitivistickom období. Sú nimi 1) vedecký realizmus (scientific realism), 2) hermeneutika (hermeneutics), 3) Kritická Teória (Critical Theory) (s veľkým K a veľkým T pre odlíšenie od kategórie kritická teória ako jedna z anti-pozitivistických – kritických – teórií 3. debaty), 4) epistemológia feministického stanoviska a 5) epistemológia postmodernizmu. Tieto alternatívne epistemologické pozície ďalej vzájomne porovnáva na základe štyroch kritérií: objektivizmu, empiricizmu, naturalizmu a behavioralizmu. Objektivizmus zodpovedá presvedčeniu, podľa ktorého je objektívne poznanie sveta možné; naturalizmus presvedčeniu, podľa ktorého možno „prírodný“ a sociálny svet analyzovať rovnakými metódami; empiricizmus zahŕňa presvedčenie, že konečná „odobrujúca“ verifikácia/falzifikácia poznania musí byť prostredníctvom zmyslovej skúsenosti; a na koniec behavioralizmus ako presvedčenie, že sa nemusíme zaoberať tým, čo si jednajúci myslia, že robia, ak chceme vysvetliť ich konanie.

Smith uvádza, že rozpory medzi jednotlivými alternatívnymi epistemológiami – a teda medzi jednotlivými teoretickými prístupmi v medzinárodných vzťahoch – sú dôvodom, prečo nedošlo k vzniku post-pozitivistickej teórie medzinárodných vzťahov a prečo označenie „post-pozitivistický“ odkazuje viac na spoločný (anti-pozitivistický) východzí bod než na vzájomné vnútorné odlišnosti. To isté platí pre feminizmus v medzinárodných vzťahoch. Z už uvedeného vyplynulo, že protirečenia medzi jednotlivými feministickými prístupmi sú príliš silné, aby vznikla jednotná feministická teória medzinárodných vzťahov. Tieto protirečenia môžu byť prehľadne popísané práve pomocou Smithových kritérií a to na základe už spomínaných charakteristík týchto prístupov.

Všetky alternatívne epistemológie (vedecký realizmus, hermeneutika, Kritická Teória, epistemológia feministického stanoviska a epistemológia postmodernizmu) sú zajedno v otázkach behavioralizmu a empirizmu. To znamená, že všetky sledované post-pozitivistické epistemologické prístupy odmietajú princíp verifikácia/falzifikácia ako poslednú inštanciu „skutočného“ výskumu, ako aj to, že odmietajú vylučovanie motívov a zámer jednajúceho z vedeckého skúmania jeho činov. Zatiaľčo sa tieto charakteristiky vzťahujú aj na femistické stanovisko a feministický postmodernizmus, feministický empirizmus sa v jednom bode odlišuje. Svojou požiadavkou metodologickej čistoty, a hlavne požiadavkou na empirické „odobrenie“ poznania, sa totiž feministické empiristky v otázke empiricizmu stavajú na stranu tradičných teórií medzinárodných vzťahov.

Otázka naturalizmu poukazuje na samotný charakter femnistického empirizmu, ktorý vychádza z daného stavu disciplíny a používa jej výdobytky pre svoje ciele – poukazovanie na znevýhodnené postavenie žien v mezdinárodných vzťahoch. Feministický empirizmus teda ostáva na epistemologickej úrovni pozitivizmu – na empirizme. Zo spomínaných charakteristík post-pozitivizmu v medzinárodných vzťahoch (jednotnosť vedy, oddelenie faktov a hodnôt, pravidelnosti v sociálnej i prírodnej sfére, empirické potvrdzovanie výskumu) nespochybňuje feministický empirizmus ani jednu, naopak, sú mu vlastné. Preto v podstate možno spochybniť označenie tejto feministickej epistemologickej pozície (a jednotlivých feminizmov z nej vychádzajúcich: liberálneho určite, marxistického menej, ale tiež) ako „post-pozitivistická.“ Feministický empirizmus (ostatne jeho názov tomu aj zodpovedá) ostáva v epistemológii pozitivizmu: v empirizme.

Post-pozitivistické epistemologické alternatívy sa ďalej vzájomne odlišujú v kritériách objektivizmu. Nie inak je tomu v prípade feministických prístupov. Feministický empirizmus a feministické stanovisko, na rozdiel od feministického postmodernizmu, uznávajú možnosť objektívneho poznania reality. Oba prístupy (empirizmus i stanovisko) hovoria o ženskom a mužskom vnímaní sveta, na rozdiel od nich postmodernizmus odmieta samotný koncept objektivity. Feministický postmodernizmus nespochybňuje úlohu jednotlivca v definovaní reálneho (práve naopak), ale pokladá dichotomický prístup feministického stanoviska, ktoré rozlišuje „mužskú“ a „ženskú“ verziu reality, za príliš determinujúci a redukujúci.

Otázka na záver

Štvrté kritérium, ktorému boli vystavené feministické prítupy, som si nechal na záver. Síce som uviedol, že ani jednému zo skúmaných prístupov nie je vlastné presvedčenie, že sa musíme zaoberať tým, čo si jednajúci myslia, že robia, ak chceme vysvetliť ich konanie, a na tom zaradení by nemalo byť nič nepredstaviteľné. Zaujímavým by však určite bolo aplikovať toto kritérium na autorov/ky jednotlivých feministických prístupov. Otázka by teda znela takto: Je nutné zaoberať sa tým, čo si autori/ky myslia, že robia, ak chceme vysvetliť ich konanie? Aj napriek tomu, že táto otázka môže znieť nevhodne, je, podľa môjho názoru, zmysluplné zaujímať sa o to, ako, a s akými zámermi, si svoje vystupovanie v rámci vedeckej komunity feministickí/é autori/ky vysvetľujú.

V prvej časti práce sme si voľne zadefinovali feminizmus ako presvedčenie o diskriminácii žien z dôvodu ich pohlavia spojené s aktívnou snahou toto znevýhodnenie odstrániť. V disciplíne medzinárodných vzťahov sme potom mapovali poukazovanie autorov a autoriek na túto diskrimináciu, čím sme v podstate preukázali ich presvedčenie o jej existencii. Myslím, že rovnako tak môžeme predpokladať, že tento stav považujú za negatívny, aj keď jeho pôvod, a najmä jeho riešenie, vidia celkom rozdielne. Svoje pôsobenie preto na akademickej pôde však považujú za spôsob vysporiadania sa s týmto problémom. U feministických empiristiek to bolo zjavné – prostredníctvom svojej vedeckej práce (výberom tém) priamo upozorňovali na problematiku postavenia žien v medzinárodnom prostredí. Predpokladajú, že otváraním otázok spojených s touto tématikou a „vedeckým a preto hodnotovo nezaťaženým“ postupom upriamia pozornosť na danú problematiku. To je spôsob, ktorým napĺňajú aktívnu zložku definície feminizmu. Prípad feministického stanoviska je v zásade obdobný, len svoj boj, na rozdiel od feministických empiristiek, preniesli z hláv čitateľov svojich prác do stredu teoretického bádania – zamerali sa na koncepty a predpoklady, s ktorými, a na ktorých základoch, sa v disciplíne akosi intuitívne operuje. Možno teda povedať, že demaskulinizačné snahy feministických empiristiek radikalizovali a postavili ich ako omnoho nástojčivejšie. Rovnako ani feministické postmodernistky nemôže nikto obviniť z pasivity. Je totiž zrejmé, že „negativistický postoj“, ktorý zaujímajú k možnosti tvorby univerzálnej feministickej teórie, nie je daný ich neochotou participovať, ale pochybnosťami k takému projektu a jeho podstate. Odmietajú totiž možnosť objektívneho poznania, ktoré je predpokladom teórie, ktorá by, podľa jej iniciátoriek z radov standpointers, mala prepojiť feministické myslenie jednotlivých prúdov. Pozícia feministických postmodernistiek sa tak, paradoxne, stáva konzervatívnou: vedome zachovávajú charakter disciplíny v jej post-pozitivistickom období.

Cez feministické empiristky, cez feministické standpointers a nakoniec cez feministické postmodernistky sme tak presunuli otázku kritéria behavioralizmu (pozmenená otázka: Je nutné zaoberať sa tým, čo si autori/ky myslia, že robia, ak chceme vysvetliť ich konanie?) z poľa „univerzálneho“ – tj. zo zámeru meniť situáciu žien v povedomí spoločnosti – na pole „akademické“ – tj. na zámer meniť situáciu žien v akademickom svete. To nás priviedlo k bodu, ktorý si iste zaslúži, avšak už v inej práci, pozornosť: aké je postavenie autoriek v disciplíne medzinárodných vzťahov po nástupe feminizmu?

Poznámky pod čarou

V niektorých českých prekladoch sa objavuje tzv. „hlediskový“ feminizmus (Pšeja, P.: Teorie mezinárodních vztahů, s. 19.), ale ja dávam prednosť termínu „stanovisko“, ktorý zachycuje vyhranenejší postoj tohoto smeru. Toto označenie je v českej literatúre rovanko bežné (Kodíčková, T.: Gender a mezinárodní vztahy, s. 79.)
Smith, S.: Positivism and beyond, s. 37.
Blackwellova encyklopedie politického myšlení, s. 116.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 204.
Otázka, či môžu byť feministami aj muži ostáva stále otvorená: „Některé feministky tvrdí, že je ženy mohou s takovými cíli upřímně sympatizovat, protože muži již tradičně těží ze sexuální nerovnosti, a proto asi nebudou jednat proti svým zájmům. Kdyby to nebyla pravda, muži by nemohli být »profeminističtí« nebo »protisexisté«. Jiné ovšem říkají, že takové názory jen podporují separatismus mezi muži a ženami a slouží k prohloubení rozporů mezi pohlavími, místo aby je překonávaly.“
Zatiaľčo staroveké Grécko je z hľadiska feminizmu v podstate konsenzuálne (odkazy najčastejšie smerujú k poetke Sapfó), A. Heywood (Politické ideologie, s. 205.) spomína (bez upresnenia) i starovekú Čínu.
Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena, s. 19–195.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 213.
Populárne ruské príslovie „V niekorých momentoch sú topánky dôležitejšie než Puškin“ možno vztiahnuť i na vývoj feministického aktivizmu. Cieľ, aký si stanovili liberálne feministky predpokladal neprehliadnuteľnú materiálnu zabezpečenosť a z toho dôvodu sa stal takpovediac „elitárskym.“
K liberálnemu feminizmu má veľmi blízko napríklad J.S. Mill.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 217.
Blackwellova encyklopedie politického myšlení, s. 117.
Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena. s. 220–221.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 205.
Heywood, A.: Politické ideologi, s. 219.
Blackwellova encyklopedie politického myšlení, s. 118. Jednou z analógií socialistického feminizmu je napríklad prirovnanie utlačovaných žien v domácej sfére (vo sfére reprodukcie) k utlačovanému proletariátu vo sfére verejnej (vo sfére produkcie).
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 220. Nastolenie komunistického režimu v ZSSR, rovnako ako zisk volebného práva v USA a VB, v 20. rokoch nenaplnilo očakávania socialistických/marxistických feministiek. Na rozdiel od anglosaských krajín, kde liberálny feminizmus po tomto nezdare upadal sám, v ZSSR sa otázka postavenia žien považovala za vyriešenú nastolením ich „ekonomickej nezávislosti“. Skutočné postavenie žien v post-komunistickom bloku sa opätovne stalo témou vedeckého bádania až v 90.rokoch.
Toto rozlíšenie už neplatí pre moderný marxizmus, ktorý sa z takéhoto deterministického pojatia vymanil: akceptuje totiž vzájomné pôsobenie ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych síl v spoločnosti.
To, že utlačovanie žien v buržoáznej rodine je nevyhnutne spojené s dedením majetku po mužskej línii umožňuje, podľa Engelsa, inštitút monogamie. „Buržoázní manželství je charakterizováno nadvládou muže, která přetrvává díky existenci soukromého vlastnictví. Buržoázní monogamie je ex definitione podřízením žen mužům pod imperativem vlastnicví.“ Pretože je však monogamia vlastná i bezmajetnému proletariátu, „jeho [Engelsova] formule zní: monogamie minus vlastnictví rovná se láska.“ Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena. s. 244.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 219.
Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena. s. 245.
Postreh Kate Millett sa zameriava práve na nadradnosť kategórie „pohlavie“ (i nad kategóriou „trieda“): „(…) Ale rasa sama o sobě, kastovní systém, který je nadřazen třídě, přesvědčuje [bieleho] pachtýře, že patří do vyššího řádu života, a právě tak duchovně utiskuje černého vzdělance, ať je materiálně sebeúspěšnější. (…) Literatura z posledních třiceti let poskytuje ohromující množství případů, ve kterých kasta virility triumfuje nad společenským statusem bohatých, nebo dokonce vzdělaných žen. V literárních kontextech jde o splněná přání. Případy ze života (zastrašování, obscénní, či nepřátelské poznámky) jsou zřejmě dalším druhem psychologického gesta nadvlády a převahy. Oba typy znamenají spíše chtění než realitu, protože třídní rozdelení jsou obecně značně hluchá k nevraživosti jedinců. A tak zatímco takové výrazy nepřátelství existenci třídního rozdělení nijak vážně neohrozují, je existence hierarchiemezi pohlavími opětovně potvrzena a připravena ženu velmi účinně »potrestat«.“ Millett, K.: Sexuální politika (in) Oates-Indruchová, L. (ed.): Dívčí válka s ideologií, s. 80. Niektoré radikálne feministky sú argumentačne veľmi podobné ortodoxným marxistom – kategóriu „trieda“ proste nahradia kategóriou „pohlavie“ (nie kategóriou „rod“).
K otázkam rodovej socializácie (najmä mužov) viz Badinter, E.: XY Identita muža.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 222.
Heywood, A.: Politické ideologie, s. 224.
Tamtiež, s. 214. Podľa môjho názoru je však Heywoodov muslimský feminizmus iba reakčný feminizmus v muslimskom svete – oba reagujú na rýchle sociálne zmeny a s nimi prichádzajúcu anómiu spôsobom, ktorého logika je v oboch prípadoch rovnaká, aj keď sa navonok prejavujú inak.
Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena. s. 263–273.
Tamtiež, s. 263–264.
Citované podľa Elshtainová, J.B.: Veřejný muž, soukromá žena. s. 205. Podľa Dalyovej má mužská a ženská prirodzenosť ontologický status – je teda biologicky určovaná . Elshtainová sa však oprávnene pýta: „(…) jak lze ženské bytí zdeformovat a zablokovat?“
Millett, K.: Sexuální politika (in) Oates-Indruchová, L. (ed.): Dívčí válka s ideologií, s. 79.

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

S podporou International Institute of Political Science v Brně