Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Rozvoj podľa Amartyu Sena a NGOs

Jedným z najpálčivejších problémov dneška je odstraňovanie chudoby a rozvoj ľudskej spoločnosti v treťom svete vôbec. Tradične preferovaný spôsob rozvoja je ekonomický rast vyjadrovaný najmä v raste Hrubého domáceho produktu (HDP) na osobu a rok. Tento veľmi dôležitý indikátor však sám o sebe nie je postačujúci na vyjadrenie kvality života. Aj z tohto dôvodu používa napríklad OSN Index ľudského rozvoja (HDI). Jednotlivé ukazovatele HDI sa okrem HDP týkajú dĺžky života, vzdelania, či úrovne chudoby. Podobne Amartya Sen za najdôležitejšie nepovažuje Hrubý domáci produkt, ale statky, ktoré si ľudia cenia najviac. Rozvoj sa následne týka tých ľudských schopností, umožňujúcich tieto statky dosahovať.

Senov „návod“ na rozvoj je, ak by mal byť úspešný, výhodný z pohľadu finančných nákladov a využitia lokálnych ľudských zdrojov v spojitosti s občianskou spoločnosťou. Model mimovládnych organizácií, ktoré dopĺňajú štát v naplňovaní verejných potrieb nutných pre slobodný rozvoj sa zdá byť najvhodnejší. Zároveň tento typ vzťahu vedie k sebestačnej občianskej spoločnosti, ako ju preferuje Fareed Zakaria vo svojom najnovšom diele Budúcnosť slobody. Takáto spoločnosť dokáže byť sebestačná a solidárna zároveň, bez toho aby využívala donucovaciu moc štátu.

Rozvoj spoločnosti Senovou metódou pomocou suplementárnych mimovládnych organizácií sa zdá byť ideálnou cestou, ktorá v konečnom dôsledku uspokojí aj procedurálne nároky libertariánov.

Vo svojej práci sa pokúsim stručne vysvetliť, ako by mal podľa Amartyu Sena vyzerať rozvoj v krajinách tretieho sveta. Najprv však poukážem na problémový bod týkajúci sa nároku na slobody formulované v ľudských právach. V druhej časti predstavím suplementárny model fungovania mimovládnych organizácii ako ideálny pre tento typ rozvoja. Zároveň si všimnem ako postavenie občianskej spoločnosti vníma Fareed Zakaria. Nakoniec sa zameriam na fakt, že najväčším poskytovateľom rozvojovej pomoci sú štáty so sociálne demokratickým inštitucionálnym usporiadaním.

Slobodný rozvoj podľa Amartyu Sena

Amartya Sen sa vo svojej práci okrem rozvoja dotýka v desiatej kapitole aj kultúry a ľudských práv. Poukazuje na tri typy kritiky konštrukcie ľudských práv – kritiku legitimity, kritiku koherencie a partikularistickú kritiku. Zatiaľ čo s kritikou legitimity a partikularistickou kritikou sa vyrovnáva veľmi dobre, nedá sa to isté tvrdiť o kritike koherencie.

Problémom pre kritikov koherencie idey ľudských práv je otázka povinnosti ich napĺňania. Ako píše Sen: „Pravidlo niekoho na niečo musí byť spojené s povinnosťou niekoho poskytnúť prvej osobe ono niečo.“ (Sen 2000: 230) Sen si na pomoc berie Kanta a jeho Kritiku praktického rozumu, ktorý hovorí o „imperfektnom záväzku.“ (imperfect obligation, tamže) Pokračuje: „Ľudské práva sú považované za práva zdieľané všetkými (…) Zatiaľ čo nie je špecifickou povinnosťou kohokoľvek zaistiť, aby niekoho práva boli naplňované, táto požiadavka môže byť všeobecne adresovaná všetkým, ktorí majú možnosť pomôcť.“ (tamže)

Kritiku koherencie následne vyvracia tvrdením, že zatiaľ čo sa takto môže stať, že niektoré práva zostanú nenaplnené, nebude možné ich ľudským bytostiam nepriznať. Kritika koherencie sa tak nebude týkať práv, ale iba ich praktického napĺňania. (tamže) Tu je potreba sa zastaviť a položiť si otázku, či fakt, že nie je akceptovaná norma, ktorá by umožňovala napĺňanie inej neznamená, že obidve nie sú všeobecne akceptované.

Odvážim sa tvrdiť, pri pohľade na súčasný svet, že ani Kant ani Sen nemajú pravdu. V súlade so Senovou odpoveďou na kritiku legitimity sú práva totožné s kodifikovanými a nekodifikovanými akceptovanými etickými normami. Z tohto pohľadu existuje v krajinách ktoré poskytujú rozvojovú pomoc kodifikovaná norma týkajúca sa práva na základnú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie a kodifikovaná norma týkajúca sa napĺňania tohto práva v podobe dane. Niekto by sa odvážil tvrdiť, že je akceptovaná aj kodifikovaná norma týkajúca sa práva na základnú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie všetkých ľudí na svete (Všeobecná deklarácia ľudských práv, 1948). Určite však neexistuje kodifikovaná norma (napríklad celosvetová daň), ktorá by ukladala povinnosť všetkým, ktorí majú takúto možnosť, aby uspokojovali práva tých, ktorí to potrebujú.

Zároveň a čo je oveľa dôležitejšie takáto norma nie je ani akceptovaná. V rámci životného cyklu normy, tak ako ho popísali Martha Finnemore a Kathryn Sikkink je možné, podľa môjho názoru tvrdiť, že norma povinnej pomoci všetkým, ktorí to potrebujú je síce za fázou „vznik normy“ (norm emergence, Finnemore – Sikkink 1998: 895) ale rozhodne pred všeobecnou akceptáciou vo fáze „kaskáda normy.“ (norm cascade, tamže) Tak evidentný fakt nezmení ani Kantova Kritika praktického rozumu. Neakceptovanie spomínanej normy neguje prijatie normy nároku na uvedené práva z jednoduchého dôvodu chýbajúcej väčšiny, ktorá by tento nárok uznávala. Ak by ho uznávala, tak by ho predsa aj napĺňala. Takže to, čo kodifikujú rôzne charty a deklarácie v skutočnosti nie je akceptované.

Z tohto pohľadu je kritika koherencie ľudských práv oprávnená a rozvoj tak ako si ho predstavuje Sen je možný iba pomocou mimovládnych organizácií fungujúcich na dobrovoľnej báze.

Teória spravodlivosti podľa Sena

Čo sa týka filozofického ospravedlnenia nárokov na spravodilvosť, Sen v tretej kapitole kritizuje utilitarizmus, Ralwsovu teóriu spravodlivosti a libertarianizmus. Najbližšie k jeho predstave o spravodlivosti má Ralws, ktorý však má iný informačný základ ako Sen. Zatiaľ čo pre Rawlsa sú najdôležitejšie primárne práva a ekonomické zdroje majú byť rozdelené v prospech tých, ktorí to najviac potrebujú, až keď budú tieto dodržané, Sen považuje oba druhy statkov, teda aj primárne práva aj ekonomické zdroje za potenciálne rovnocenné. Ekonomické zdroje by mohli byť dôležitejšie ako politické slobody, a to napríklad v situáciách ako je hladomor.

O tom, ktoré statky sú najdôležitejšie a majú najväčšiu váhu sa má podľa Sena rozhodnúť demokratickým spôsobom, pomocou verejnej diskusie. Za najvhodnejší spôsob merania dôležitosti rôznych statkov – reálneho príjmu, dlhovekosti, mortality, vzdelania, politických slobôd (…) – považuje vyjadrenie dôležitosti všetkých v reálnom príjme, pričom ale je nutné vnímať reálny príjem ako jednotku a nie ako možnosť zvýšením reálneho príjmu zväčšiť možnosti človeka dosiahnuť slobodu. (Sen 1999: 54–86)

Konštitutívna a inštrumentálna rola slobody

Rozvoj podľa Sena chápe rozširovanie slobôd ako svoj cieľ a zároveň ako hlavný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa. Slobodu ako cieľ nazýva konštitutívna rola slobody a slobody ako prostriedky na jej dosiahnutie inštrumentálna rola slobody.

V časti o konštitutívnej roli jednoducho zdôrazňuje, že pri rozvoji je sloboda, pričom tu má na mysli najmä jej politickú stránku, sama o sebe natoľko dôležitá pre človeka, že nutne musí byť aj cieľom celkového rozvoja. Faktom však zostáva, že pri jeho presadzovaní je zároveň prostriedkom. Sen ich rozlišuje päť: politické slobody, ekonomické prostriedky, spoločenské príležitosti, záruky transparentnosti a ochrannú bezpečnosť. V rámci politických slobôd ľudia rozhodujú o tom, kto by mal vládnuť a na základe akých princípov. Občania by mali mať možnosť podrobne skúmať a kritizovať autority, mala by existovať sloboda prejavu, necenzurovaná tlač, možnosť vybrať si z rôznych politických strán. Človek by mal mať nárok na práva súvisiace s demokraciou v najširšom slova zmysle.

Ekonomické prostriedky sa týkajú príležitostí, ktoré má jednotlivec na to aby využil ekonomické zdroje na uspokojenie svojej spotreby, na produkciu alebo výmenu. V tomto prípade je podstatný prístup k finančným prostriedkom. Spoločenské príležitosti majú formu zaistenia vzdelania a zdravotnej starostlivosti, poskytované spoločnosťou, vďaka ktorým sú jednotlivci schopní žiť lepší život. Tieto príležitosti nie sú dôležité iba samé o sebe, ale aj ako prostriedky pre efektívnu participáciu na ekonomických a politických aktivitách. Sen uvádza ako pomerne dôležitú gramotnosť.

Záruky transparentnosti vyjadrujú potrebu existencie otvorenosti a dôvery medzi ľuďmi. Inštrumentálna časť tejto slobody sa prejavuje v podobe prevencie korupcie a finančnej nezodpovednosti.

Ochranná bezpečnosť sa týka sociálnej siete, zabraňujúcej, aby boli členovia spoločnosti uvrhnutí do mizérie či dokonca trpeli hladom. Sen má na mysli podporu v nezamestnanosti, alebo ad hoc vytvorené formy pomoci napríklad v prípade hladomoru.

V ďalších častiach kapitoly autor poukazuje na prepojenie týchto slobôd, a to najmä na ekonomický rast a vzdelanie, ktoré bolo podľa neho základom úspešného rozvoja v Číne, Južnej Kórei a v Taiwane. Zároveň však poukazuje na zásadné rozdiely medzi predpokladanou dĺžkou života pri narodení a HDP. V Kerale , Číne a na Srí Lanke je HDP na osobu a rok nízke a predpokladaná dĺžka života vysoká a v Namíbii, Brazílii, Južnej Afrike a Gabone ja HDP podstatne vyššie a dĺžka života oveľa nižšia. Tieto rozdiely si Sen vysvetľuje tým, že rozlišuje medzi „rastom generovaným rozvojom“ a „podporou generovaným rozvojom.“ Prvý sa zameriava na ekonomický rast, zatiaľ čo druhý na podporu zdravotnej starostlivosti, vzdelania a ďalších sociálnych služieb. (Sen 1999: 35–49) Počas celej knihy tak Sen dochádza k záveru, že rozvoj je možné dosiahnuť nie len pomocou hospodárskeho rastu, ale naopak, že je potrebné najprv dosiahnuť istej sociálnej úrovne, ktorá ho potom pomôže stimulovať. Tento bude zároveň oveľa širší, týkajúc sa viacero slobôd, tzv. možností (capabilities), ktoré si ľudia v živote najväčšmi cenia.

V druhej kapitole však zároveň Sen prináša veľmi praktickú myšlienku. Pokladá si otázku, ako je možné, že krajiny ako India, či Srí Lanka, ale aj Južná Kórea boli schopné zaistiť také luxusné služby akými sú vzdelanie a zdravotná starostlivosť. Odpovedá si sám, že tieto služby sú najmä náročné na prácu, teda v krajinách s nízkymi mzdami pomerne lacné. (Sen 1999: 47–48)

Ak za základ ekonomického rozvoja, ktorý ostáva hlavným prostriedkom pre „lepší život“ je možné považovať lacné zdravotnícke a vzdelávacie služby, otvára sa široký priestor pre mimovládne organizácie.

Suplementárny model fungovania mimovládnych organizácii (NGOs) – rozvojový ideál?

Denis R. Young vo svojom článku „Alternative models of government-nonprofit sector relations: theoretical and international perspectives“ rozlišuje medzi tromi modelmi usporiadania vzťahov medzi štátom a neziskovým sektorom: komplementárny, opozičný (adversarial) a suplementárny. V prvom prípade NGOs vykonávajú funkcie štátu ako jeho partneri, či agenti, teda štát za tieto služby platí. V opozičnom vzťahu sa mimovládne organizácie snažia vyvíjať na vládu vplyv aby zmenila svoju politiku (policy).

Podľa môjho názoru má význam pre rozvoj tretieho sveta spôsobom ako to popisuje Sen tretí model usporiadania vzťahov – suplementárny. V tomto type NGOs vykonávajú verejné služby, ktoré štát nerealizuje. Od 80. rokov je možné v USA pozorovať ich nástup, kde od príchodu Ronalda Reagana do úradu rozširujú svoje charitatívne pôsobenie. Podobne tomu bolo v Británii po vymenovaní Margaret Thatcher za premiérku.

Ako príklad pre rozvoj je však možné považovať samo-organizáciu židovského obyvateľstva pred vznikom štátu Izrael, ktoré riadilo svoje vnútorné záležitosti autonómne pomocou neziskových organizácií. Izraelský tretí sektor sa takto vyvinul za absencie štátu a niekedy ako jeho substitút. Po vzniku Izraela však boli tieto organizácie absorbované štátom. (Young 2000: 157–162)

V tomto prípade sa najvhodnejšou formou organizovania NGOs zdajú byť členské organizácie, finančne podporované zo zahraničia na rozdiel od NGOs chápaných ako servisných organizácií. Norman Uphoff ako príklad uvádza kooperatívnu nemocnicu, v ktorej majú členovia, teda vlastníci a zároveň zákazníci tohto zariadenia oveľa väčšie slovo. Pri rozvoji sa takýto spôsob organizovania môže ukázať ako výhodný najmä pre jeho oveľa ľahšiu cenovú dostupnosť. Zároveň sa vyznačuje oveľa väčšou zodpovednosťou (accountability) vedenia pričom viac podnecuje k solidarite a pracovne demotivuje svojich členov menej ako servisné organizácie. (Uphoff 1996: 19)

Toto je bod, ktorý korešponduje podľa môjho názoru s úlohou tretieho sektoru tak ako ju vníma Fareed Zakaria pri svojej charakteristike zmien demokracie v Amerike. Zakaria popisuje profesné organizácie právnikov, lekárov a audítorov ako vládnuce sami sebe. (Zakaria 2004: 276–288) Model usporiadania, kde sa isté skupiny obyvateľstva kontrolujú prostredníctvom svojich vlastných pravidiel a predstavených vedie k zodpovednosti a solidarite. Pri použití rozdelenia NGOs podľa Normana Uphoffa ide o členské organizácie so spoločným záujmom.

Podľa môjho názoru by podobné usporiadanie spoločnosti zamerané na rozvoj mohlo viesť k zodpovednosti a solidarite a bolo by tak základným predpokladom pre neskorší úspešný rozvoj. Navyše vznik tretieho sektora dáva priestor pre budovanie pevnejšej demokracie s potenciálom pre odpor v podobe NGOs v opozícii voči štátu.

Poskytovatelia pomoci – inherentne solidárny?

Alain Noel a Jean-Philippe Therien vo svojom článku From domestic to international justice: The welfare state and foreign aid dochádzajú k záverom, že inštitucionali­zované hodnoty ovplyvňujú rozvojovú pomoc. Autori pritom odlišovali inštitúcie od vynaložených prostriedkov na prerozdelenie a od orientácie strán pri moci a sociálne demokratické inštitúcie od konzervatívnych a liberálnych. Z komparácie týchto premenných vyplýva, že najviac záleží od inštitúcií a najviac rozvojovej pomoci poskytujú štáty so sociálne demokratickými inštitúciami – Dánsko, Nórsko, Švédsko, Fínsko a Holandsko. Táto štúdia je zaujímavá najmä charakteristikou sociálne demokratických inštitúcií, ktoré slúžili ako premenná. Podľa autorov ide o štáty, kde vládne princíp univerzality. Teda sociálne programy nie sú namierené na konkrétne skupiny, ako je tomu napríklad v Rakúsku, ale sú prejavom zakorenených hodnôt občianskej spolupatričnosti. Z toho následne vyplýva aj miera rozvojovej pomoci, ktorá je u pragmaticky orientovaných sociálnych štátoch oveľa nižšia, než v univerzalis­tických severských krajinách. (Noel–Therien 1995: 543)

Okrem množstva pomoci by bolo možné očakávať, že tieto štáty budú podporovať im blízke spôsoby prerozdelenia, na ktorých je založený aj typ rozvoja preferovaný Senom a nie nepremyslenú podporu hospodárskeho rastu neoliberálnou ekonomickou politikou.

Záver

Vo svojom článku som sa pokúsil dokázať, že suplementárny model usporiadania vzťahov medzi štátom mimovládnymi organizáciami je najvhodnejší pre formu rozvoja preferovanú Amartyom Senom. Táto je založená na rozvíjaní všetkých aspektov slobody, nie iba ekonomických, pričom podľa Sena, najdôležitejšie sa zdajú byť zdravotná starostlivosť a vzdelanie. Mimovládne organizácie môžu byť pre svoju cenovú dostupnosť v rozvojových krajinách veľmi dobrým nástrojom.

Ďalšou podmienkou, ktorú spĺňajú je odpoveď na kritiku koherencie ľudských práv. V prípade využitia mimovládnych organizácií budú v súlade s v súčasnosti akceptovanými normami napĺňané Senove slobody (rozumej ľudské práva) v maximálnej možnej miere. Na tejto pomoci sa potom zúčastnia do značnej miery obyvatelia rozvojových krajín a finančne aj ľudia akceptujúci normu všeobecnej povinnosti pomôcť tým, čo sú v núdzi či vo fáze rozvoja.

Na záver som sa pokúsil poukázať na možné prepojenie medzi inštitucionálne zakotvenou hodnotou univerzálnej solidarity v škandinávskych krajinách a Holandsku, ktorá koreluje s výškou poskytovanej zahraničnej pomoci, a solidárnym spôsobom rozvoja podľa Sena.

Literatura

  • Cros, J.C. (1997): Development NGOs, the state and neo-liberalism: Competition, partnership and Co-conspiracy, The American university in Cairo, on-line text.
  • Finnemore, M.–Sikkink, K. (1998): International norm dynamics and political change, International organization, vol. 52, no. 4, autumn, pp. 887–917.
  • Noel, A.–Therien, J. (1995): From domestic to international justice: The welfare state and foreign aid, International organization, Vol. 49, No. 3, Summer 1995, pp. 523–553.
  • Rawls, J. (1995): Teorie spravedlnosti, Viktoria publishing, Praha.
  • Sen, A. (1999): Development as freedom, Random House, New York.
  • Uphoff, N. (1996): Why NGOs are not a third sector: A sectoral analysis with some thoughts on accountability, sustainability and evaluation In: Edwards, M.–Hulme, D. (eds. 1996): Non-governmental organisations – performance and accountability. Beyond the magic bullet. pp. 17–30.
  • Young, D. R. (2000): Alternative models of government – nonprofit sector relations: Theoretical and international perspective, Nonprofit and voluntary sector quarterly, vol. 29, no. 1, March 2000, pp. 149–172.
  • Zakaria, F. (2004): Budoucnost svobody, Academia, Praha.

Autor je studentem mezinárodních vztahů, politologie a ekonomie na
Masarykově univerzitě a redaktorem Global Politics.

Poznámky pod čarou

blog comments powered by Disqus
Autor
Tomáš Profant
Rubrika
Studie
Témata
,
Publikováno
8. 4. 2006