Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Global Politics

Časopis pro politiku a mezinárodní vztahy

Kríza eurozóny – zlyhanie alebo prirodzený vývoj?

Tato esej představuje zamyšlení nad jedním z nejaktuálnějších problému Evropské unie, konkrétně nad hrozbou destabilizace či dokonce rozpadu Eurozóny. Autorka se ve své eseji zamýšlí, zda je tato krize pouhým cyklickým jevem, kterému se nevyhne téměř žádná světová ekonomika, či zda jsou příčiny současných problému strukturálního rázu a bez rázných reforem povedou k zániku Eurozóny v podobě, jak ji známe dnes.

 

Jedným z najhmatateľnej­ších triumfov ekonomickej ale i politickej spolupráce, ktorá na európskom kontinente prebieha už viac ako polstoročie, je bezpochyby zavŕšenie menovej integrácie, v rámci ktorej jednotlivé európske štáty zaviedli spoločnú menu euro. Hoci všetky štáty Európy vnímali vytvorenie Európskeho menového systému ako pokus o útek z nestability vyvolanej rozpadom brettonwoodskeho systému, cesta k prijatiu jednotnej meny nebola jednoduchá a charakterizovala ju neustála potreba nachádzať adekvátnu podobu nastavenia celého projektu, ktorý by bol prijateľný pre všetkých zainteresovaných aktérov. V súčasnosti sa projekt jednotnej európskej meny nachádza v kríze a je z radov tak odbornej ako i laickej verejnosti atakovaný enormnou kritikou jeho nastavenia a funkčnosti. Európski štátnici rovnako ako predstavitelia Únie sa ocitajú pred neľahkou úlohou revízie a úpravy nastavenia systému, aby bola znovunastolená stabilita, a aby sa v budúcnosti zabránilo vypuknutiu krízy rovnakých alebo dokonca väčších rozmerov.

Úvod

Cieľom tejto práce je pokúsiť sa nájsť odpovede na niekoľko základných otázok, ktoré sa nám v súvislosti s krízou eurozóny vynárajú: Akú kvalitu mala výsledná podoba európskeho menového systému v období zavádzania spoločnej meny do obehu? Je inštitucionálne zabezpečenie systému a hĺbka konvergencie ekonomík členských štátov Únie zárukou jeho stabilného fungovania? Ak nie, predstavujú dané skutočnosti základné príčiny destabilizácie európskej menovej únie, alebo musíme pri úvahách o koreňoch problémov brať na zreteľ i ekonomické zákonitosti, charakterizované periodickými erupciami globálnych monetárnych a fiškálnych kríz?

Charakteristiky EÚ: Jednotní v rozmanitosti?

Pri úvahách o charaktere menových usporiadaní, ich kvalite a miere ich stability, nás zástancovia historickej perspektívy upozorňujú na skutočnosť, že očakávať stabilitu akéhokoľvek menového integračného projektu je nerealistické. Bezproblémové fungovanie podobných únií je otázne nie len kvôli ich vnútornej heterogenite, spôsobenej zapojením viacerých aktérov disponujúcich rôznymi ekonomickými ukazovateľmi, inou tradíciou hospodárskych a menových politík, ale aj kvôli ťažko predvídateľným externým faktorom (Dyson 2000: 145–154).

Ako môžeme vnímať a hodnotiť Hospodársku a menovú úniu EÚ? Pri pohľade na základné charakteristiky unijného systému je, podľa mňa, evidentné, že Únia každodenne zápasí s rozmanitosťou záujmov, postojov a politík svojich dvadsiatich siedmych členov. Zatiaľ čo jednotlivé členské štáty vykazujú vysokú mieru vnútornej homogenity, Európska únia takouto mierou koherencie bez pochýb nedisponuje1. Tým pádom predstavuje EÚ inú entitu, než na aké sa doterajšie analýzy menových integračných projektov viazali.

Hospodárska a menová únia EÚ zápasí s dvoma protichodnými tendenciami, ktoré sú výrazne nevyvážené. Zatiaľ čo dochádza k supranaciona­lizácii menových politík jednotlivých členských štátov, ktoré preniesli svoje právomoci v danej oblasti na jednotnú centrálnu menovú autoritu, Európsku centrálnu banku, hospodárske politiky členov Únie zostávajú naďalej iba koordinované, a hoci by pri riadení svojich ekonomík mali mať na zreteli dobro Únie ako celku, zachovávajú si výraznú mieru autonómie rozhodovania. Dôkazom uvedomovania si danej rozmanitosti zo strany európskych politických predstaviteľov je i nárast opt-outov a rozdielne rýchlosti európskej integrácie, čo, podľa môjho osobného názoru, korešponduje i so snahou nemeckého kancelára H. Kohla presadiť v rámci menovej integrácie koncepciu len tzv. „tvrdého integračného jadra“, tvoreného predovšetkým tandemom Nemecko – Francúzsko, v rámci ktorého počítal s vylúčením ekonomicky slabých hráčov zápasiacich s inflačnými problémami (Battocchi 2003: 10–11).

V dôsledku tejto skutočnosti si dovolím konštatovať, že, kým hospodárske politiky jednotlivých štátov nebudú fungovať na rovnakej báze, a kým nedôjde k eliminácii nerovnováhy oboch častí HMÚ, ktoré sú charakterizované protikladom „dostředivého působení měnové, úvěrové a úrokové politiky a odstředivého působení hospodářských a rozpočtových politik“ (Sychra 2009: 19), nie je možné hospodárskej a menovej únii zabezpečiť úplnú stabilitu.

Výsledná podoba EMS v dobe zavádzania eura

Ak sa v našich úvahách o stabilite európskeho menového usporiadania chceme posunúť ďalej, musíme sa venovať analýze jeho funkčného a štrukturálneho zabezpečenia. Pre potreby daného článku nám postačí i letmý náhľad na to, či môžeme korene nestability európskej menovej únie nájsť v jej systémových prvkoch.

Z hore uvedeného je evidentné, že Nemecko i iní zástancovia tzv. ekonomistickej školy považovali harmonizáciu ekonomík a hospodárskych politík jednotlivých štátov za základný predpoklad zavŕšenia integračného snaženia v menovej oblasti. Títo aktéri presadzovali scenár, v rámci ktorého mali jednotnú menu prijať len tie štáty, ktoré by spĺňali všetky potrebné kritériá, hoci by to malo byť i na úkor rozsahu danej únie (porovnaj s Dědek 2008: 141–142). Proti nim stáli ale zástancovia tzv. monetaristickej školy, reprezentovaní napr. Francúzskom alebo Talianskom, ktorí vnímali svoju účasť v projekte spoločnej európskej meny ako akýsi motor ich ekonomických reforiem, ktorý im zaručí naplnenie cieľov konvergencie. V tejto súvislosti, Francúzsko kládlo dôraz na zabezpečenie efektívneho pestrofarebného „politického koktailu“ a na väčšiu politickú legitimitu EMU. Nemecko, na druhej strane, považovalo za základ životaschopnosti únie jej technickú legitimitu (Dyson 2000: 90).

V dôsledku rozdielnych postojov a očakávaní zo strany jednotlivých štátov boli vyjednávania o výslednej podobe EMS sprevádzané množstvom kompromisov, ktoré mali jednak Nemecku garantovať akú – takú stabilitu celého projektu, a v rámci ktorých ostatné štáty získali záruku voľnejšieho výkladu stanovených kritérií, čím si zabezpečili to, že nebudú z celého systému na niekoľko desaťročí diskvalifikované. Konkrétnym prejavom tejto unijnej zhovievavosti je napr. zakomponovanie tzv. únikových doložiek do Maastrichtskej zmluvy a, okrem toho, i prijatie krajín, ktoré mali s plnením konvergenčných kritérií nemalé problémy, a ktoré v menovej únii, v záujme jej vyššej stability, nemali, podľa mňa, čo robiť (viď prípad Grécka, Talianska, Španielska, atď.).

Okrem toho, viacerí odborníci už od uverejnenia tzv. maastrichtských kritérií nešetrili svojou ostrou kritikou rigidity stanovených podmienok, z ktorých mnohé predstavujú navzájom závislé premenné, a tým pádom dochádza k ich zdvojovaniu (pozri napr. Gandolfo 2001: 360–363).

Kríza: Ekonomický cyklus alebo zlyhanie Európy?

Hoci je pravdou, že svetová ekonomika je charakterizovaná cyklickým životom, ktorý je najlepšie vystihnuteľný pomocou krivky sínusoidy, osobne nie som zástancom tohto pohľadu na príčiny súčasnej krízy eurozóny. EMU je totiž tak ekonomickým, ako i politickým projektom a politické rozhodnutia majú na jeho chod, podľa mňa, často oveľa väčší vplyv než medzinárodná ekonomická situácia či špekulácie na finančných trhoch.

Bol to práve tlak zo strany politických kruhov Francúzska, Talianska, či iných štátov, ktorý sa pričinil o takú podobu EMÚ, ako ju poznáme v súčasnosti. V dôsledku neustáleho odkazovania na význam zásady solidarity s ostatnými členmi Spoločenstva/Únie a na nevyhnutnosť podpory ich hospodárskeho rastu sa menovej únie účastnia štáty, ktoré tam, z môjho uhlu pohľadu a z čisto ekonomických argumentov, vôbec nepatria. Je to prípad tak Grécka, ktoré sa začiatkom minulého roku ocitlo na pokraji štátneho bankrotu, ako i iných štátov, ktoré sa v súčasnosti vysporadúvajú s podobnými problémami.

Samozrejme, uznávam, že situácia vo viacerých európskych krajinách je v súčasnosti zhoršená vplyvom svetovej hospodárskej krízy, ale únia je, podľa mňa, nestabilná i bez nej a prepad svetovej ekonomiky vystupuje len v pozícii akcelerátora procesov, ktoré upozornili na štrukturálne nedostatky EMÚ.

Za nedostatky celého systému považujem vágne vymedzenie pravidiel, ktoré by mali hodnotiť mieru konvergencie ekonomík členských štátov. Považujem za nemysliteľné, aby sa ich výklad a miera vážnosti, ktorá sa im prikladá, upravovali tak, aby im vyhovel každý „dôležitý“ štát, ktorý o vstup do EMÚ požiada. Ak bola Únia schopná odmietnuť vstup Litvy, nechápem, prečo tak nemohla postupovať i v prípade Grécka či Talianska. Je smutné, že EÚ má pri hodnotení jednotlivých kandidátov rôzny meter a prim často hrajú politické záujmy a nie reálne napĺňanie stanovených kritérií.

Za ďalší nedostatok EMU považujem skutočnosť, že Únia nebola schopná presadiť výraznejšiu suverenitu kontrolných mechanizmov, ktorá by celý systém oslobodzovala od „manierov“ jednotlivých členov, najmä čo sa týka dodržiavania rozpočtovej kázne z ich strany. V rámci EMÚ síce ECB disponuje nezávislým postavením2, kontrolné orgány, ako napr. Eurostat sa ale podobnej miere právomocí netešia. Okrem toho EÚ v priebehu svojej existencie niekoľkokrát dokázala, že sporom s jej členmi sa snaží za každú cenu vyhnúť a zdráha sa výraznejšiemu pranierovaniu previnilcov, ktorí ohrozovali funkčnosť celého systému. Dôkazom tejto skutočnosti je i spôsob, ako sa Únia vysporiadala s falšovaním údajov o rozpočtovom deficite a verejnom dlhu Grécka, ku ktorému sa Gréci v roku 2004 po obmene vlády priznali. Komisia a Rada sa, podľa môjho názoru, neukázali vo vzťahu k vonkajším partnerom v práve najlepšom svetle, nakoľko sa nezmohli na viac, ako na konštatovanie, že v Grécku existoval nadmerný schodok rozpočtu, a že za vzniknutú situáciu sú do určitej miery zodpovedné i inštitúcie EÚ. Na Grékov neboli uvalené žiadne sankcie, ani nepocítili iné postihy, ktoré by ich odradili od ďalšieho korigovania údajov o ekonomickom stave krajiny, ktoré sa odohrávalo v ďalšom období (Sychra 2009: 117–121). Akási slonia pamäť a strata legitimity aktéra, ktorý sa neriadi spoločnými pravidlami, na ktorú sa často poukazuje predovšetkým v súvislosti s pôsobením lobbistov na unijnej pôde, nemá na chovanie štátov na medzivládnej rovine takmer žiadny vplyv.

Osobne sa nazdávam, že, hoci sa členské štáty formálne vzdali časti svojej suverenity v prospech nadnárodných orgánov, ktoré majú byť zárukou funkčnosti celého systému, rozhodujúce slovo majú koniec koncov predsa len politickí predstavitelia z členských štátov, ktorí ako keby pozabudli na to, že v záujme dosiahnutia „vyššieho dobra“ by sa mali oprostiť od tvrdošijného presadzovania svojich národných záujmov. Osobne mám pocit, že Únia ustupuje zo svojich federalistických ambícií a čoraz častejšie uprednostňuje zachovanie akejsi rovnováhy medzi jednotlivými členskými štátmi.

Osobne sa domnievam, že Únia by sa mala konečne naučiť hájiť záujmy celého integračného procesu a akékoľvek kroky poškodzujúce unijné postavenie by mala tvrdo trestať. Som si ale vedomá limitov, s ktorými sa nadnárodné orgány pri výkone svojich právomocí potýkajú, a kvôli priestoru, ktorý je pre priebojnejších hráčov zo strany národných štátov stále k dispozícii, a ktorí majú, tým pádom, možnosť „prekričať“ postoje a stanoviská unijných predstaviteľov, sa projekt spoločnej európskej meny, podľa mňa, nikdy nebude tešiť dlhodobej stabilite.

Záver

Cieľom tohto príspevku bolo zamyslieť sa nad príčinami súčasnej krízy eurozóny a zhodnotiť, či sa jedná o zlyhanie Únie alebo je súčasná situácia prirodzenou súčasťou ekonomických cyklov. Z uvedeného je evidentné, že autorka nachádza hlavné zdroje nestability HMÚ v jej štrukturálnom a funkčnom nastavení, ktoré obmedzuje možnosti nadnárodných orgánov efektívne kontrolovať hospodárske politiky jednotlivých členských štátov. V popredí sú neustále členské štáty, prezentujúce hlavných aktérov určujúcich chod a smerovanie menového integračného projektu. Okrem toho, autorka nachádza zdroje nestability i vo výraznej heterogenite unijného politického systému a v rigidite stanovených kritérií. Hoci sa vplyvom súčasných problémov jednotlivé štáty a ich politickí predstavitelia usilujú sprísniť sankčný mechanizmus, ktorí by reálne potrestal všetkých nezodpovedných aktérov porušujúcich prijaté dohody, autorka je sama zvedavá na to, ako sa budú prijaté mechanizmy uplatňovať po určitom čase, keď sa spomienky Únie na súčasnú krízu budú pomaly rozplývať.

Zdroje

  • Battocchi, Mauro. 2003. Italy’s Ad­mission to the Third Stage of the European Monetary Union. A Case Study on the Diplomacy of European Integration. Princeton, on-line text.
  • Dědek, Oldřich. 2008. Historie evropské měnové integrace. Od národních měn k euru. Praha: Národohospodářský ústav Josefa Hlávky.
  • Dyson, Kenneth. 2000. The politics of the Euro-zone: stability or breakdown? Oxford: Oxford University Press.
  • Gandolfo, Giancarlo. 2001. International finance and open-economy macroeconomics. Heidelberg: Springer.
  • Sychra, Zdeněk. 2009. Jednotná evropská měna: realizace hospodářské a měnové unie v EU. Brno: Mezinárodní politologický ús­tav.

Autorka je členkou Študentskej sekcie IIPS na Masarykovej univerzite v Brne.

Poznámky pod čarou

  1. EÚ totiž disponuje fluidným teritoriálnym vymedzením, jej koncept a funkcie sa neustále menia, jej populácia je kultúrne heterogénna, chýba jej koncept spoločnej identity a komunity.
  2. Na druhej strane je ale miera zodpovednosti ECB pomerne nízka (Sychra 2009: 155–159).
blog comments powered by Disqus
Autor
Slavomíra Urbanová
Rubrika
Zaměřeno na EU
Témata
, , ,
Publikováno
17. 6. 2011